15.11.2009

MOSKVA, 12. november (Dmitri Babič, RIA Novosti). Pred 130 rokmi sa v dedine Janovka v ukrajinskej provincii Cherson narodil Lev Davidovič Bronstein, alias Trockij.

Bol jednou z najkrutejších figúr ruskej histórie. Tento muž bol vinný na smrti miliónov ľudí. Jeho ukrutnosť voči druhým sa dá porovnať len s ukrutnosťou, ktorú jemu samému uštedril osud.
Prežil všetky svoje štyri deti, pričom smrť najmenej dvoch z nich sám zapríčinil. Z jeho piatich vnúčat malo len jedno šťastie, že mohlo neskôr vyrastať v Mexiku. Všetky ostatné vnúčatá museli do táborov. V 30-tych až 50-tych rokoch neexistovalo v Rusku strašnejšie slovo ako "trockista". Toto znelo strašnejšie ako ortiel smrti, pretože pre človeka, na ktorého sa to vzťahovalo, neznamenalo len smrť, alebo uväznenie v lágri, ale tiež zbavenie slobody, alebo vykázanie od príbuzných, priateľov a kolegov.

Tragická figura? Áno. Ale nie v zmysle Oidipa alebo Byrona. Pri bližšom pozorovaní nenachádzame v tomto človeku (naproti tvrdošíjne rozširovaným legendám!) žiadnu stopu romantiky, pretože mu chýba hlavný element jedného skutočne tragického hrdinu: ľudskosť. Osud v Stalinovej osobe ho nútil k tomu, piť ten istý nápoj trpkosti, ktorý on druhým tak bezstarostne a bezmyšlienkovite naordinovával. Trocký vyjadril ducha svojej doby v ktorej primitívne "vedecké" nazeranie na svet  nútilo ľudí k tak strašnému konaniu, pri ktorom bledli aj pochmúrne obrazy stredoveku.

Je to strašná irónia osudu, že jeho prvá žena, Alexandra Sokolovskaja, ktorá ho, osemnásťročného mladíka doviedla do ideového kruhu marxizmu, bola v 1937 zastrelená v stalinskom lágri.
Spomenula si v hodine svojej smrti na to, že jej mladistvé nadšenie pre túto vonkajškovo logickú doktrínu ju pripraví nielen o nádej na večný život, ale je aj bezprostrednou príčinou jej smrti?

V skutočnosti je táto logická reťaz veľmi jednoduchá. Trocký, ktorý bol už v 1890-tych rokoch nadšený marxizmom, ktorý zažil ilegalitu, ruskú revolúciu 1905 až 1907 a emigráciu, práve Trocký, predseda revolučného Petrohradského sovietu, vyhlásil 25. októbra 1917 Provizórnu vládu za neexistujúcu. Bez jeho bezuzdnej energie, jeho istoty, že má vždy pravdu a jeho neskutočnej ukrutnosti, by nebolo zrejme víťazstvo Červených v ruskej Občianskej vojne vôbec možné.

Jeho súčasníci to cítili. Nakoniec, keď bol Trocký 1929 vykázaný zo Sovietskeho zväzu do Turecka, prenechali jemu a jeho rodine pracovníci sovietskeho veľvyslanectva celé jedno krídlo diplomatického zastupiteľstva. Jeho vedúce postavenie v Červenej armáde bolo ešte v čerstvej pamäti. Revolúcia a občianska vojna by bola bez Trockého nemožná, alebo by zobrala celkom iný priebeh, ako v r. 1917 až 1922.

Ale bez občianskej vojny a kolapsu kresťanského hodnotového systému (a spolu s tým „občianskeho právneho poriadku" a elementárnej milosti pre padnutých) neexistoval by tiež stalinský režim, ktorý zabil skoro všetkých príbuzných "Leva revolúcie".

Bolo to určitým druhom krvavého mystéria. Najprv formovanie osobnosti mladého Ljova Bronsteina za podmienok konca 19. storočia, ktoré boli nasýtené pozitivizmom a falošne pochopenou vedeckosťou  (ľudia, ktorí dnes idealizujú toto obdobie ruskej histórie zabúdajú, že práve vtedy sa zrodili a vyrástli najotrasnejšie monštrá sovietského obdobia).

Potom nástup k moci a nesmierne zločiny (Trocký sa smial článku, ktorý mu venoval Winston Churchill, kde ho označil „neľudom Európy“, hoci toto označenie najlepšie odzrkadľovalo Trockého skutočnú úlohu v živote Starého kontinentu). V tom momente, keď ho zastihla správa o smrti jedného z jeho synov, písal Trocký svoju knihu "Ich morálka a naša". A tú mu ukázal jeho rovesník Stalin (obaja boli narodení v odstupe jedného mesiaca 1879) výborný príklad morálky, ktorá bola im obom spoločná.

Že títo dvaja vyznávali rovnakú morálku, prezrádzajú nechcene aj najoddanejší zbožňovatelia Trockého. Trockistický historik Isaac Deutscher, ktorý v 60-tych rokoch vydal apologetickú biografiu Leva Davidoviča o ňom napísal: "On skutočne neakceptoval žiadne absolútne morálne princípy. Takéto absolútnosti nemajú mimo cirkvi žiadnu dôležitosť. Tak Stalin , ako aj Trocký nám dostatočne názorne vytmavili pred očami, že sa dá celkove vyjsť bez "ľudského svedomia" a  "duchovnej povahy", že to dokonca pomáha, stať sa uspešným manažérom. Otázkou je len, úspešní manažéri koho a čoho? Najčastejšie gilotíny.

Dnes patrí Trocký k tým málo figúram, ktoré tak liberáli, ako aj členovia Komunistickej strany v Rusku jednomyselne zaťažujú kliatbou. Tí prví sú k tomu vedení celkom reálnym konaním bývalého ľudového komisára pre armádu a flotilu v prvej Leninovej vláde, tí druhí dlhoročnou propagandou na základe Stalinovej "Histórie Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (Bolševici)".
Jední aj druhí si nič iného túžobne neprajú, len aby sa na tohto muža zabudlo. Tým prvým na tom vadí, užívanie si dobrodenia kapitalizmu. Tých druhých upomína na zločiny Komunizmu. Nebolo by však správne Trockého zabudnúť. Už preto nie, že Lev Davidovič má doma, aj v zahraničí mnoho vedomých aj nevedomých nasledovníkov.

Pozoruhodné: Trockisti v západných krajinách (napríklad vo Francúzsku hlasuje skoro 10 % voličov pre strany trockistického zafarbenia) sú spravidla najzarytejší kritici dnešného Ruska. Keď predsedal redakčnej rade novín "Le Monde" Edwy Plenel, bývalý vodca trockistickej Ligue Communiste Revolutionnaire (Ligy komunistických revolucionárov), boli "Le Monde" najhorlivejšími protiruskými novinami v Európe.

To nebola žiadna náhoda. Rusko sa zotavilo z chorôb trockizmu už 1917 až 1927, a 1991 sa definitívne rozišlo s týmto obdobím svojej histórie. Preto sa krajina obviňuje zo zrady trockizmu.
Avšak prekonalo Rusko už skutočne celkom trockizmus? "Magnet moci priťahuje ľudský prach", povedal Trocký. A ešte k tomu dodal: "Parlamentný kreténizmus je otrasná choroba."

Ľudia, ktorí chcú zabudnúť októbrovú revolúciu z 1917, pretože je šokujúcim poučením pre všetkých nehanebne povýšeneckých príslušníkov hornej vrstvy spoločnosti a títo ľudí nemilosrdne vykorisťujú, ktorí  smútia sa sovietskymi časmi a majú byť pohŕdavo odbavené ako "tí hlúpi"? To by sa malo zásadne prehodnotiť, obzvlášť teraz, k 130. výročiu narodenín Trockého a k 92. výročiu prevratu v októbri 1917.

130. Geburtstag von Trotzki: Gegenpapst des Bolschewismus
http://de.rian.ru/analysis/20091112/123950694.html