rubrika: slovensko 2009

            Vážení prítomní – prítomní nielen duchom, telom, ale hlavne charakterom. K prirodzenosti veci patrí, že každý národ si pamätá veľa dní a udalostí zo svojej histórie, no tých naozaj významných dátumov je vždy len zopár. Pripomínať si takéto dni nie je len slušnosť voči predkom, ale aj povinnosť voči potomkom. Pre nás Slovákov medzi tie absolútne najväčšie dni patrí 14. marec 1939. A možno je to ten najvýznamnejší politický dátum novodobých dejín Slovenska, pretože keby nebolo jeho, len ťažko sa dá predstaviť, že by sme dnes slávili aj 16. výročie II. republiky. Nakoniec – o jeho význame tak historickom, ako aj politickom sme už počuli veľa fundovaných a kvalitných prejavov práve na tomto fóre slávnostných akadémii. Nebudem ich spomínať, aby som nebodaj na niekoho nezabudol, hádam iba pripomeniem, že už aj v knižnej forme vyšlo veľa zásadných a dôležitých historických prác nielen o tomto dátume, ale aj o slovenskej histórii vôbec. Oveľa horšie je to však s prezentáciou slovenských dejín a slovenských postojov v masmédiách. Tam sa každý Slovák musí cítiť ako na nepriateľskom území. Predovšetkým 14. marec vyvoláva veľa konfliktného rozruchu – hoci tým naši nežičlivci iba sami dokazujú, aký je to mimoriadny deň. Pretože každý veľký dátum, okrem veľkých zmien a veľkých prísľubov, prináša aj nové napätia a nové trecie plochy. Aj z toho dôvodu tento prejav, ktorý som nazval „Tri marcové zastavenia“, sa skladá z dvoch apológií a jedného symbolu.

Apológia prvá – obrana slabého človeka.
Človek je veľmi nedokonalý živočích – už fyziologicky. A tak potrebuje nielen upravovať si prírodu na svoje prežitie, ale aj samotné vzťahy medzi ľuďmi, spolužitie. Takto vznikajú spoločenstvá a na ich zvládnutie nutné inštitúcie. Múdry človek si spoločenský život organizuje čo najviac v súlade  s prírodou a svojou prirodzenosťou, metafyzicky vztiahnutou k Bohu. Je umením  národov, aby si v tejto večnej hre síl vytvorili oázu, v ktorej môžu realizovať svoje hodnoty, alebo aspoň prežiť . Slováci boli národom už na úsvite novovekých dejín, no po sľubnom začiatku veľmi dlho nemali svoje inštitúcie, ktoré by toto spoločenstvo spravovalo podľa jeho prirodzenosti a na jeho dobro. Rok 1939 bol výsledkom prirodzeného vývoja, ktorý eskaloval hlavne posledných zhruba 100 rokov. Generácia politikov ľudovej strany, ktorá zavŕšila tento vývoj, bola prirodzená elita ľudí, väčšinou vyštudovaných na kvalitných európskych univerzitách, ktorá mala podporu podstatnej väčšiny národa. Je smutným vysvedčením pre súčasné Slovensko, že dodnes na nich najviac útočia samozvanci bez historického zakotvenia v národe, alebo politici, ktorí svoju legitimitu založili na novembrovom podvode.

           Naši vtedajší politici si boli dobre vedomí toho, že sú len správcovia, ktorí zveľaďujú majetok svojich predkov, aby ho odovzdali potomkom. Ich vzťah k Slovensku bol plný úcty a pokory. Ani spojencov si veľmi vyhľadávať nemohli, mohli hrať iba s kartami, ktoré vtedy rozdávali najväčší európski krupiéri. No aj so slabými kartami hrali najlepšie ako mohli. A zanechali nám toho dosť. Ba čo sa týka morálky, dá sa povedať, že dodnes žijeme z jej zvyškov. Pretože od konca I. SR sa kresťanská morálka iba rozvracala. Toto neboli politici, ktorí sa prišli nabaliť. Nebudem tu spomínať príhody o ich čestnosti a nezištnosti – každý pamätník vám ich v momente vysype z rukáva celú kopu. Pre úroveň a vzdelanie našich kritikov je príznačné, že o I. slovenskej republike, až na pár ideologických hesiel komunistov, nemajú ani najmenšie znalosti. Veď odkiaľ by ich aj nabrali, keď všetky pamiatky iba ničili a bezhlavo všetko šrotovali?

Úplne najdokonalejší trik na obranu svojej nedovzdelanosti si vymysleli naši marxistickí historici. Taký by nedokázal vymyslieť ani Uri Geller: píšu stále rovnako ako písali na objednávku totality, ale s kamennou tvárou vám bezočivo povedia, že teraz je to už výsledok slobodného bádania! A propagandisti v súčasnosti najpokrokovejšieho, tzv. občianskeho princípu, neustále píšu o slovenskej národnej politike ako o insitne fantazírujúcej o rasovo čistom a homogénnom národe a ako o nacistickej. Na záver tejto prvej apológie preto uvediem dva citáty, ktoré veľmi pádne vyvracajú tieto neustále podsúvania.

Prvý citát je z vianočného vydania novín Slovák z roku 1939. V rozhovore o vlastnostiach slovenského človeka vtedajší predseda vlády dr. Vojtech Tuka hovorí: „My nepoznáme ešte slovenského človeka. Len niektorí učenci vedia, akými somatickými vlastnosťami sa odlišuje Slovák od svojich susedov, aké kmene zanechaly tu svoje stopy. Málo ľudí vie, že na našom území nachodia sa hlboké stopy na príklad po Horvatoch a Bulharoch. Najlepším svedectvom toho sú celé slovanské ostrovy na rôznych častiach Slovenska.“

A z knihy hlavného slovenského ideológa Štefana Polakoviča „K základom Slovenského štátu“ z roku 1939 – ktorú by sa veru zišlo vydať aj teraz – zacitujem iba dve veci: „Fašizmus taliansky, tak ako ho ideologicky postavil pôvodca, možno si predstaviť len na pôde Talianska a v duchovnej jeho tradícii... Nemecký národný socializmus nemožno si predstaviť inde ako v Nemecku.“ A hlavne: „Preto službu národu neslobodno zveličovať, lebo nie je absolútnym cieľom človeka.“

Apológia druhá – obrana omylného človeka.
Nemecký filozof Karl Jaspers niekde napísal, že človek je od prírody tvor nedokonalý, preto sa v živote nutne musí niekedy pomýliť, aj zašpiniť. Keď sme predošlú apológiu končili vyvracaním lži svetoobčianstva, teraz prejdeme k oveľa nebezpečnejšej lži – lži povinnej nevinnosti. Naše územie pod Tatrami bolo oddávna atraktívne pre našich susedov, ktorí na jeho získanie neváhali použiť všetky dostupné prostriedky. Od priamej agresie, cez podlizovanie sa mocným, až po využívanie služieb piatej kolóny priamo zo Slovenska. To, že takýchto ľudí, ktorí zanietene pracujú pre cudzie záujmy tu máme, nie je nijaká mimoriadna tragédia. Stačí si spomenúť na hrdinský boj Grékov proti Peržanom - popri všetkom nadšení, aj medzi nimi sa našiel zradca Efialtés.

Tým skôr ich nájdeme u nás, kde nie sme ani zďaleka takí jednotní. A títo naši Efialtovia, na čele so známym hnutím, si vymysleli mimoriadne zákerný trik – existenciu I. slovenskej republiky vraj nemožno akceptovať, pretože sa tam diali aj zločiny, aj všelijaké prechmaty. A tak zlobne sa sústredili na Slovenský štát, že pri ich červených očiach a neartikulovaných výkrikoch úplne zabudli na to, čo sa dialo či už v tom čase u susedov, alebo aj priamo na Slovensku pred rokom 1939 alebo po roku 1944. A keďže porovnávať sa vlastne ani nedalo, lebo nebolo čo, o to zúrivejší huriavk museli spustiť, aby zakryli absolútnu absenciu argumentov.

To bola a je ich jediná šanca. Trochu odbočím. Keď prídeme gratulovať rodičom k sviatku, určite im práve vtedy nebudeme vyrátavať ich chyby. Tie si necháme na všedný deň. Ani dnes nebudeme spomínať na to zlé, čo sa udialo počas existencie I. SR, na to sú iné dni. Ale nezabúdame, že boli prechmaty, aj niektoré škaredé veci sa porobili, veď v každom národe sú rôzni ľudia – od budovateľov až po zlodejov. A po Efialtov. Jednoducho nie je v žiadnych ľudských silách zabrániť všetkému zlému. Kedysi rovnako ako dnes. Ale prečo práve len a len Slováci by mali byť tými, čo sú absolútne nepoškvrnení, lebo ináč na svoj štát nemajú nárok? Dokonca napriek tomu, že tu sa žiadne zverstvá nediali a nebol ani jeden popravený. Táto lož povinnej nevinnosti bola jedným z najzákernejších trikov, ako postupne Slovákom amputovať chrbticu, aby sa stali ľahkou korisťou číhajúcich predátorov. Ako kolektívnu sebanenávisť zaviesť ako novú formu národného povedomia. A potom ich postupne vymazať z dejín.

            Sú situácie, kde už nestačí reč filozofická, kde už nestačí dokonca ani reč básnická, kde treba iba detsky začudovane povedať: hanbíme sa za svojich otcov? Hanbíme sa za svoje matky, za svojich dedov? Za to, že vzdorovali osudu ako vedeli? Kto sme teda potom? Nejaká svoloč z ulice? Tu sa veľmi hodí pripomenúť citát múdreho gréckeho zákonodarcu Solóna: „Nehovor spravodlivejšie ako tvoji rodičia!“

            Na druhej strane veľmi dobre vieme, že ideály ani nadšenie  nenahradzujú morálku. Preto jedno z najväčších poučení, ktoré si treba zobrať od politickej elity I.SR je to, že vždy si musíme byť vedomí toho, že malé národy sa musia správať oveľa spravodlivejšie ako veľké. Sú na to odsúdené, pretože po každej veľkej zmene malému zarátajú každú slabosť desaťnásobne.

            Na záver len toľko. Keď sa zmráka , aj malí ľudia vrhajú dlhé tiene, no a z tieňov tých veľkých sa už urobí doba temna. Našťastie tá skutočná doba temna, ktorá nadišla po rozbití I. SR, netrvala večne a máme tu opäť svoj štát. 1. január 1993 je prirodzeným a právoplatným potomkom 14. marca 1939. V civilizáciách z úsvitu Európy, v Grécku aj v Ríme, bol marec prvým mesiacom v roku. Aj pre nás je marec prvým mesiacom nášho novodobého úsvitu. V marci sme začali púť, aby sme sa aj my zúčastnili na budovaní Európy a dali osobitnú, kultúrnu a duchovnú pečať tomuto kúsku zeme. Vyšli sme na cestu, ktorej zákutia, zármutky či naplnenia zďaleka nevieme predpovedať. Čo však vieme je, že vzhľadom na našu veľkosť a silu to bude cesta ťažká a zložitá. A aj keď nebude viesť stále len napred, a veľmi často ani svorne, tento mesiac nám vždy pripomenie to najdôležitejšie, že máme byť: verní sebe.

Ján Litecký Šveda

Disksuia: