rubrika: slovensko 2009

A je po voľbách. Prezidentských. Nechcem sa vyjadrovať k ich výsledku, kampani, ani iným spôsobom  komentovať ich priebeh. Zaujala ma len jedna mikrosituácia z televíznej debaty v jednej súkromnej televízii s popredným slovenským politológom Michalom Horským.  V spomínanej debate po prvom kole prezidentských volieb povedal nasledovné (upozorňujem, že sa nejedná o doslovný citát, ale o moju voľnú reprodukciu): „V našich novodobých dejinách (ťažko povedať, ktoré považuje za naše) sme mali na prezidentskom poste tri významné osobnosti! Prvým bol T.G. Masaryk, ktorý sa vyznačoval najmä noblesou, ktorá tu v tej dobe chýbala a svoj vrúcny vzťah k Slovákom (údajne) prezentoval aj tým, že svoje letné sídlo umiestnil v Topolčiankach, druhým určite prezident Beneš, ktorý bol pracant a zaslúžil sa aj o rozvoj súkromného vlastníctva a tretím...no musím to povedať...(tu som na chvíľku zamrzol pri TV, čo bude nasledovať, nakoľko pri tejto postupnosti by som tam určite zaradil aspoň jedného Slováka, kedže sa malo jednať o naše osobnosti, navyše po Benešovi sa tam i historicky výslovne „pýtal“ Dr. Tiso, hoci by v takom prípade určite nasledovala obrovská vlna kritiky).....bol to Klement Gottwald!“

Čo k tomu dodať? Málokedy sa mi stáva, že sa nezmôžem ani na slovo, ale toto bol rozhodne takýto prípad. Doslova som zalapal po dychu a s priotvorenými ústami som chvíľku premýšľal, či to myslel naozaj vážne. Ak by sa totiž mňa niekto spýtal, či viem pomenovať troch prezidentov, ktorí za posledných sto rokov naopak najnegatívnejšie ovplyvnili osud Slovákov, menoval by som prinajmenšom dvoch z nich! Horlivý nasledovník Stalina, či zradca, ktorý okrem iného verejne vyhlasoval, že slovenský národ vôbec neexistuje, majú byť naše vzory, na ktoré sa oplatí spomínať?

Túto „vysokohorskú“ názorovú disproporciu s realitou a s racionálnym zmýšľaním sa naozaj asi neoplatí hlbšie rozpitvávať. Pán Horský sa tým definitívne diskvalifikoval, bez ostychu sňal z tváre „škrabošku“ a zaradil sa do zástupu našich tiežodborníkov na národné dejiny, ktorých sa budú naše (čoraz nezávislejšie) mienkotvorné médiá aj naďalej pýtať na názor, ktorý by si mal následne osvojiť i pospolitý ľud. K nášmu „objektívnemu“ a najčastejšie oslovovanému triumvirátu mediálnych vykladačov histórie Kováč, Kamenec, Kusý sa teda teraz pridal svojou perlou i Horský...

Okrem absencie Dr. Jozefa Tisa medzi významnými osobnosťami slovenských dejín podľa pána Horského, by som však rád poukázal ešte na jeden jav, ktorý ma vo vnútri už dlhodobo omína. Pred pár týžňami sme totiž oslávili pravdepodobne najvýznamnejší deň našich, teda slovenských, novodobých dejín. 14. marec. Sedemdesiate výročie vzniku našej prvej Slovenskej republiky, ktorá symbolizuje akýsi „nádych“ v mútnej riave nášho zdecimovaného vlastenectva a narušeného národného povedomia z predlhých období pred jej vznikom i po nej. Zámerne som však použil výraz „oslávili“, a dodávam, že oslavovalo sa rôzne. V niekoľkých mestách na Slovensku (Bánovce n. Bebravou, Čakajovce, Čadca...) sa konali miniatúrne stretnutia doslova niekoľkých vlastenecky zmýšľajúcich ľudí, ktorí ešte definitívne nepodľahli strachu, znechuteniu, no najmä neúnavnej a rafinovanej niekoľkogeneračnej snahe, prevažne boľševického hnutia, vymazať tento dátum i so všetkým, čo s ním súvisí z povedomia ľudí. Avšak najvypuklejší jav, ku ktorému by som rád zaujal krátke stanovisko, bolo možné sledovať v Bratislave.

Na jednej strane „Pochod za národ“  spoluorganizovaný občianskym združením, ktoré sa dlhodobo snaží burcovať občiansku pospolitosť na Slovensku k vlastenectvu, na druhej zasa slávnostná akadémia zameraná skôr na „menej fyzicky zdatnú“ inteligenciu. Obe podujatia sa paradoxne značne odlišovali a to nielen obsahovo, ale najmä formálne. V prvom prípade sa jednalo o akýsi manifest nezlomnosti, avšak sprevádzaný znakmi, ktoré boli v zásadnom rozpore s pôvodným cieľom zhromaždenia. Dovolím si to tvrdiť najmä preto, lebo sa osobne poznám s viacerými poprednými predstaviteľmi nacionalistického hnutia, ktorí organizovali tento pochod. Navyše napriek viacerým výzvam a upozorneniam organizátorov, aby sa účastníci zdržali konzumácie alkoholu, prípadne iných omamných látok, bolo veru smutné prizerať sa niekoľkým mládežníkom, zamiešaným v dave, dokonca s evidentne profašistickými znakmi na odevoch a bezduchým pohľadom zapríčinemým predpochodovým potužovaním sa v okolitých krčmách. Je toto naozaj reprezentatívna vzorka mladých ľudí, ktorí sa hlásia k odkazu, no najmä k samotnému vzniku prvej Slovenskej republiky? Sú to nositelia pozitívnych myšlienok, pravdy a vlastenectva, najmä pre budúce generácie? Alebo sa jedná skôr o „produkty“ lživej, zákernej a vytrvalej boľševickej propagandy so značným prispením predstaviteľov jednej z „našich“ náboženských obcí, ktorej vplyv vo verejnom živote je evidentný? Neprišli na to námestie osláviť vznik „takzvaného Slovenského štátu“, ktorý, ako ich učili v škole, bol fašistickejší ako samotné Nemecko i Taliansko tej doby dohromady?

Odpovedzme si sami! Potom sa ale zároveň nečudujme médiám, ktoré sú prevažne v neslovenských rukách, a ktorým nesmierne vyhovuje, keď dostávajú „šťavnaté“ zámienky podobného druhu na vytrvalé šírenie jedovatého antislovenského zápachu. Môžu si tak naďalej nerušene, dokonca i s „našou“ pomocou, vykonávať svoju nadprácu, šíriť lži, polopravdy a pokračovať vo vymazávaní tohoto dátumu, so všetkým, čo je s ním spojené, z našich myslí a sŕdc.

Na druhej strane tejto komparácie stojí spomenutá slávnostná akadémia, organizovaná Spoločnosťou Andreja Hlinku, Maticou Slovenskou a Spoločnosťou slovenskej inteligencie Korene. Bez afektu, násilia, či nenávisti sme si tam s pokorou a rešpektom pripomenuli tento významný deň.  Deň kedy sme sa prvý raz pod názvom Slovensko etablovali na európskej a svetovej scéne ako samostatný štátny útvar. Už len pre tento fakt musí každý Slovák 14. marec minimálne rešpektovať, ak už nie ho priamo ctiť. Nie je mojím zámerom v tejto chvíli vyvracať teórie démonizujúce prvú Slovenskú republiku, jej vznik, mieru nezávislosti od hitlerovského Nemecka, jej vedúcich predstaviteľov a režim, či očisťovať konkrétne reálie tej doby od hrubého nánosu lží a dezinformácií.

To za mňa snáď aspoň čiastočne urobí prichádzajúca vlna mladých historikov, ktorí nie sú zaťažení „inými“ vplyvmi a podajú konečne verejnosti skutočný obraz tej doby a udalostí spôsobom, ktorý zodpovedá špecifikám vtedajšej reality, objektívnym podmienkam, za ktorých vznikala SR v objektívnych medzinárodných súvislostiach a tiež o jej prínose pre všetky ďalšie generácie Slovákov, teda aj pre nás. Veľmi by som si prial, aby iskierky pravdy a poznania, ktoré už len z času na čas vyfŕknu z tlejúcej pahreby nášho národného povedomia do okolitého sveta, v podobe i takýchto slávnostných zhromaždení, rozhoreli plameň vlastenectva a hlad po poznaní skutočných dejín nášho národa. Aby sa tristo prevažne dôchodcov v bratislavskom Istropolise v ďalších rokoch smelo presunulo z Teatra do vedľajšej Veľkej sály s niekoľkonásobne väčšou kapacitou a aby táto i vďaka ich nasledovníkom tiež praskala vo švíkoch pri kultúrnom programe, speve národných piesní, či recitovaní literárnych skvostov, ako tomu bolo tento rok.

Možno sa pridá aj početná skupina mladíkov z námestia, ktorí boli rovnako ako ja pohoršení výzorom a prejavmi pár jednotlivcov, ktorým rozhodne nešlo o oslavu najvýznamnjšieho dňa našich dejín. Je to len na nás, či budeme dávať ďalej zámienku mediálnym judášom k šíreniu jedovatého plynu, krorý nás môže v konečnom dôsledku všetkých otráviť, alebo sa k tomu postavíme ako skutoční vlastenci, ktorí sú si vedomí svojej  hodnoty, vedia sa aktívne postaviť za svoje právo stotožniť sa so svojou skutočnou minulosťou a ak chcete pán Horský, tak aj ako tí, ktorí majú hrdosť i noblesu ako náš, vami nesprávne nalinkovaný, idol.. Nestojme o falošnú podporu výrastkov, z ktorých mnohí ani nevedia prečo pravidelne prichádzajú na tieto zhromaždenia, alebo dokonca bojujú za úplne opačné hodnoty. Tieto dezorientované „výtvory“ mediálne dlhodobo vsugerovávaného názoru, na ktorom sa podiela svojimi teóriami aj spomínaný pán Horský, sa postupne demaskujú, čo by mohlo vlasteneckému hnutiu na Slovensku iba pomôcť. Tieto moje slová však rozhodne nemajú ambíciu byť kritikou zhromaždení mladých nacionalistov, skôr apelom na ich vnútornú samoočistu.

Otec mi v mladosti často hovorieval: „ Syn môj, nemiešaj sa medzi plevy, lebo ťa svine zožerú...“  Vlastenecké hnutie s jemným pátosom, ozdobené historickými vedomosťami, národnou hrdosťou, skutočnými hodnotami a najmä bez pliev je teda to, čo ponúkam ako alternatívnu víziu spoločných národných osláv 14. marca do budúcnosti. Nech je nám v tom úsilí povzbudením aj krásne a optimistické konštatovanie Samuela Tomášika z textu hymny prvej Slovenskej republiky: Boh je s nami, kto proti nám, toho parom zmetie!

Ján Kšiňan