01.12.2009

"Keď chceš zničiť nejaké obyvateľstvo, musíš mu pretnúť korene."
Alexander Solženicyn  

Keď bývalého belgického premiéra Hermana Van Rompuya nedávno vymenovali do funkcie prezidenta EÚ, hneď na prvej tlačovej konferencii vyhlásil, že jedinou cestou ako reagovať na krízy, čo teraz postihujú planétu, je rozhodovať v globálnom meradle. 

Lord Christopher Monckton, bývalý poradca premiérky Margaret Thatcherovej pre vedy, upozornil na nebezpečenstvá Obamovho návrhu, aby krajiny záväzne podpísali zmluvu OSN ohľadom utvorenia svetovej vlády, ale nový prezident EÚ práve tento cieľ teraz opätovne potvrdil.  

Nový európsky prezident v tých, čo ho poznajú celé roky, vzbudzuje v poslednom čase nepríjemné prekvapenie, sklamanie a rozpaky.  Nevedia si vysvetliť, čo v ňom vyvolalo ten obrovský obrat v myslení.  Belgický publicista Paul Belien v časopise
"Brussels Journal" píše:   "Herman Van Rompuy.  Zvyknite si na to meno.  Je to prvý prezident Európskej únie, ktorá sa začiatkom novembra ratifikovaním Lisabonskej zmluvy všetkými 27 členskými
štátmi premenila na skutočné Spojené štáty európske.  

Európsky prezident nebol zvolený; vymenovali ho na tajnom stretnutí šéfov vlád 27 členských štátov EÚ.  Vybrali si jedného spomedzi seba.  Herman Van Rompuy bol premiérom Belgicka.  Ja som ho poznal už vtedy, keď pomerne váhavo začínal so svojou
politickou kariérou.   Aby sme mu mohli rozumieť, najprv treba vedieť niečo o Belgicku - malej krajine v Západnej Európe, prototype EÚ.  Belgičania ako národ neexistujú.  Ide o umelo
vytvorený štát, skonštruovaný medzinárodnými mocnosťami v roku 1830 ako politický kompromis a experiment.  Krajina pozostáva zo 6-tich miliónov Holanďanov, žijúcich vo Flámsku, čo je severná časť krajiny a zo 4 miliónov Francúzov, žijúcich vo Valónsku, v južnej polovici krajiny.  Belgickí Holanďania, nazývaní Flámi, by boli radšej zostali v Holandsku, kam patrili do roku 1830 a belgickí Francúzi, nazývaní Valóni, by boli radšej zostali vo Francúzsku.  Namiesto toho ich však donútili spojiť sa do spoločného štátu.  

Belgičania ten svoj spoločný štát nemajú radi.  Pohŕdajú ním.  Hovoria, že nereprezentuje nič.  Niet tu žiadnych belgických vlastencov, pretože nikto nie je ochotný zomrieť za zástavu, ktorá nič nereprezentuje.  A pretože Belgicko nič nereprezentuje, multikulturálni ideológovia ho milujú.  Hovoria, že keby tu nebolo
vlastenectva, neboli by žiadne vojny a svet by bol oveľa lepším miestom.  Ako spieval John Lennon: "Predstavte si, že už neexistujú žiadne krajiny, veď to nie je až také ťažké urobiť - nič, pre čo by sa zabíjalo a zomieralo a ani žiadne náboženstvo."  

Belgickí politici stáli v roku 1957 pri kolíske Európskej únie.  Tí majú za cieľ premeniť celú Európu na jedno "Veľké Belgicko", aby už neboli možné žiadne vojny medzi európskymi národmi, ani žiadne národy, pretože všetky budú zakomponované do umelo vytvoreného superštátu.  

Ale bližší pohľad na Belgicko, na to európske laboratórium, ukazuje, že krajine chýba oveľa viac, než len vlastenectvo.  Chýba jej aj demokracia, rešpektovanie zákonnosti a politická morálka.  Teraz už zosnulý flámsky filozof Lode Claes (1913 - 1997) v knihe "De Afwezige Meerderheld" (Chýbajúca väčšina), ktorá vyšla v roku
1985, argumentuje, že bez identity a zmyslu pre príslušnosť k istému národu tu nemôže byť ani demokracia, ani morálka.  

Táto téza dr. Claesa vtedy veľmi mocne zapôsobila na mladého politika Hermana Van Rompuya.  Van Rompuy, konzervatívny katolík, narodený v roku 1947, bol v polovici 80-tych rokov veľmi aktívny v sekcii mladých flámskej kresťansko-demokratickej strany.  Napísal niekoľko kníh a článkov o dôležitosti tradičných hodnôt, o roli náboženstva, ochrane nenarodeného života, kresťanských koreňoch Európy a potrebe chrániť ich.  Nedemokratická a nemorálna povaha belgickej politiky ho odpudzovala a viedlo to uňho k akejsi kríze svedomia.  Lode Claes, ktorý mal vtedy čoskoro nastúpiť do penzie, mu ponúkol príležitosť vystriedať ho vo funkcii riaditeľa belgického finančno-ekonomického týždenníka Trends.  Tak som sa s ním
zoznámil.  Jedného dňa ma pozval na obed a spýtal sa ma, či by som sa k nemu pridal, keby ponuku viesť časopis prijal.  Vtedy mi povedal, že zamýšľa odísť z politiky a zvažuje možnosti svojho budúceho profesionálneho života.  

Nie som si celkom istý tým, čo potom vlastne nasledovalo.  Možno sa vedenie kresťansko-demokratickej strany dozvedelo, že Herman, ten briliantný ekonóm a intelektuál, zvažuje odchod z politiky; možno mu dali ponuku, akú nemohol odmietnuť.  Dosť na tom, Herman v politike zostal.  Neskôr sa stal senátorom a dostal sa aj do vlády ako minister.  V roku 1988 sa stal predsedom vládnucej
kresťansko-demokratickej strany.  

Naše cesty sa z času na čas skrížili do roku 1990, kedy belgický parlament schválil liberálny zákon o umelom prerušení tehotenstva.  Belgický kráľ Baudouin (1930 - 1993) - oddaný katolík, ktorý veľmi trpel v dôsledku toho, že on a jeho manželka nemôžu mať deti - povedal vtedy priateľom, že "radšej by abdikoval, než by podpísal
taký zákon".  Belgickí politici v presvedčení, že kráľ len blufuje, nechceli, aby verejnosť vedela o jeho námietkach voči zákonu.  Ja som vtedy o tom napísal do rubriky názorov denníka The Wall Street Journal a môj belgický zamestnávateľ - denník, pre ktorý som pracoval - ma za to pokarhal, keďže belgický premiér, kresťanský demokrat, kvôli tomu  zatelefonoval môjmu šéfredaktorovi, ktorý preňho predtým pracoval ako hovorca.  Odvtedy som mal zakázané písať o belgických záležitostiach do zahraničných novín.  

V apríli 1990 kráľ skutočne abdikoval kvôli záležitosti o umelom prerušení tehotenstva a kresťansko-demokratická strana, vedená Hermanom Van Rompuyom, ktorý sa vždý pýšil tým, že je dobrým katolíkom, v neprítomnosti kráľa podpísal jeden z najliberálnejších zákonov v Európe ohľadom prerušenia tehotenstva.  Na druhý deň
kráľa hlasovaním opätovne ustanovili na trón.  Znovu som o celej záležitosti napísal do rubriky Wall Street Journal a môj zamestnávateľ ma na základe toho vyhodil z práce za "hrubé porušenie pracovnej morálky". 

O pár týždňov neskôr som sa stretol s Hermanom na svadbe spoločného priateľa.  Prihovoril som sa mu, ale videl som, že sa cíti veľmi nepríjemne.  Nedíval sa mi do očí a skoncoval s konverzáciou tak rýchlo, ako len bolo možné.  Odvtedy sme spolu nehovorili.

Herman vo svojej politickej kariére pokračoval.  Bol ministrom financií, podpredsedom vlády, podpredsedom parlamentu a napokon sa stal premiérom.  Aj naďalej vydával intelektuálne zamerané a veľmi inteligentné knihy, ale namiesto aby hájil koncepty dobra, teraz bráni koncept "menšieho zla".  A začal písať v haiku (forma
japonského veršu; autor tým zrejme myslí, že teraz už píše v inotajoch. t.j. nezrozumiteľne - pozn. prekl.)."  

Takýto čudný vývoj v osobných postojoch popredných činiteľov a politikov vidieť teraz všade v Európe.  Dokonca aj medzi známymi mysliteľmi a buditeľmi v Rusku sa zrazu objavujú názory, ktoré sa nijako nezhodujú s ich predchádzajúcimi postojmi.  Niet pochýb, že na území Európy a Ruska sa teraz niekto náramne činí.  A mnohí si
myslia, že je to práve dôsledok aktivít tajných a polo-tajných organizácií a spoločností, ktoré sa teraz rozmnožujú ako huby po daždi.  

V článku "Kto zápasí o kontrolu nad Ruskom" sa uvádza, že cieľom západných tajných spoločností je ustanovenie medzinárodnej diktatúry, založenej na judaistickej doktríne o "vyvolených" a že ruská pravoslávna cirkev ich úsilie vždy odsudzovala ako istú formu satanizmu.  Slobodomurári predstavujú v ľudstve o to nebezpejčnejšie zlo, že svoje zločinné aktivity ukrývajú za závoj klamlivých argumentov o duchovnom raste a dobročinnosti.  Pritom sa dopúšťajú hrozných zločinov, čo ich stavia mimo zákon.

Práve kvôli tomu lóže v mnohých krajinách zakázali.  V Rusku ich zakázali trikrát cárskym dekrétom.  Posledný zákaz platil do roku 1917, ale lóže pôsobili v tajnosti aj naďalej.  Gorbačovove a Jelcinove dekréty ich potom opäť legalizovali. Tento koncept o spoločenskej triede "božích vyvolených", ktorých úlohou je viesť
druhých a vládnuť im, sa do Európy dostal z Blízkeho východu. 

Medzitým si ho  bezmyšlienkovite osvojila väčšina Európanov a vôbec si neuvedomujú, že je to len ľudský výmysel a s Bohom to nemá nič spoločné.  Aj kalifornský guvernér Arnold Schwarzeneger k takým očividne patrí, keďže povedal: "Môj vzťah k vrchnosti a moci
je taký, že som plne za to.  Ľudia potrebujú, aby na nich niekto dával pozor.  95 % ľuďom vo svete treba hovoriť, čo majú robiť a ako sa majú správať."  Preto teda Arnold tak poctivo slúži tým, ktorých pokladá za "vyvolených".  Ale ako sa pýta kanadský autor dr. Makow: "Má byť štát vaším sluhom - alebo vy máte byť jeho
otrokom?"  

Keby plány tajných spoločností naozaj zodpovedali božiemu zámeru, nemali by toľké ťažkosti nájsť pre ne pochopenie u ľudí.  Arnold totiž vôbec nemá pravdu; práve medzi malými ľuďmi "dolu" sa nachádzajú tí najmúdrejší a tie najčistejšie charaktery.  Veď práve preto sú dolu a nie hore!  Kto sa chce dostať do výhodnejšieho postavenia, musí mať prinajmenšom ambíciu vyniknúť a s tým ide často ruka v ruke trúfalosť robiť si nárok na postavenie, na aké v skutočnosti vôbec nemá právo a aj mnoho iných necností, ako chtivosť, bezohľadnosť, nevyspelé svedomie, atď.  Aj do tajných spoločností sa snažia dostať hlavne tí, ktorí si uvedomujú výhody, čo s tým idú.  Preto ich kvalita v posledných dvoch storočiach tak strašne upadla.  

Keby tajným spoločnostiam naozaj išlo o blaho ľudstva a nie o ich osobné a skupinové záujmy, nemuseli by klamať.  V tom prípade by stačilo ľuďom sprostredkúvať pravdu a hneď by si ich získali na svoju stranu.  Ľudia nie sú takí hlúpi, ani takí nemorálni, za akých ich vrchnosť pokladá!  

V skutočnosti však dochádza k tomu, že keď sa ľudia, schopní nezávislého myslenia, stretnú s teóriou tajných spoločností a sledujú ich činnosť, čoskoro odhalia nielen slabiny predkladaných konceptov, ale aj veľký rozpor medzi teóriou a praxou.  A ich podozrenie ešte znásobuje fakt, že narážajú na nenávistné a arogantné postoje tam, kde by sa malo o veciach slobodne diskutovať.  

Hovoria, napríklad, že zlu sa teraz dočasne umožnilo vplývať na verejnosť, aby každý mohol spoznať svoje necnosti a snažiť sa polepšiť, ale pritom dovoľujú zo spoločnosti odstraňovať všetky ušľachtilejšie zdroje a vplyvy, takže mladšie pokolenia už vôbec nemajú možnosť slobodne si vybrať cestu.  Ponúka sa im len jediná
- tá najhoršia.  

A keby členovia tajných spoločností boli naozaj tí najmúdrejší a najušľachtilejší medzi nami, neboli by takí žhaví posielať najatých vrahov likvidovať tých, ktorí ich koncepty a plány podrobujú nezávislému kritickému skúmaniu!  Tvrdenie, že účel svätí prostriedky, neobstojí.  Zdravý rozum hovorí: povedz mi, na aké prostriedky sa spoliehaš - a ja ti poviem kto si!  

Pravdu netreba nikomu nasilu vnucovať; tá si sama razí cestu!  Ale keď chce niekto ľudí donútiť, aby ignorovali svoj základný seba-záujem, zdravý rozum a svedomie, vtedy prichádzajú na rad preplnené väznice, mocné armády a stále väčšie cintoríny.
Používať násilie, zastrašovanie, teror a lživú propagandu je nútený len ten, kto chce obyvateľstvo vmanipulovať do nevýhodnej pozície - do takej situácie, z ktorej bude potom ťažiť len on a nikto druhý.  

Pavol Hriňovský, Kanada  
komentár k článkom:
World Net Daily: "2009 first year of global governance"  
http://fufor.twoday.net/stories/6057378/  
Paul Belien, Brussels Journal: "Meet the President of Europe"  
http://www.brusselsjournal.com/node/4181  
Dr. Henry Makow: "How the Ilumminati Took Back Russia"  
http://www.henrymakow.com/oleg_platonovs_freemasonry_in.html