8. novembra 2001 slovenský parlament schválil zákon tzv. osvienčimskej lži. (Na návrh skupiny poslancov z OKS - Šebej, Tatár, Zajac) Na základe tohto zákona je trestné (aj pre historikov a vedcov) skúmať, spytovať a bádať historickú udalosť - holokaust. Schválením tohto zákonu sa Slovenská republika pridala ku krajinám, kde takéto cenzorské zákony už do platnosti uvedené boli.
Čo je to za dejinná udalosť, ktorá sa tak obáva pravdy? Ideme zatvárať ľudí za to, že vyjadria svoj názor na určitú historickú udalosť? Koho záujmom slúžia takéto represívne zákony? Ak môžeme otvorene spytovať zločiny ruského režimu, vraždy komunistickej Číny a vlastne všetky ostatné udalosti v dejinách ľudstva bez strachu z väzenia, pokút či represií, prečo je to práve táto, ktorej sa musíme báť a nemôžeme ju slobodne preskúmať?
Teraz, v čase písania týchto riadkov sú v krajinách tzv. "demokratickej Európy" ľudia vo väzeniach za jednoduché spochybnenie historickej udalosti.

Čo tieto zákony znamenajú ?

Cenzorské zákony v Európe a Kanade sú obrovským krokom späť v dejinách ľudstva. Jedným z najväčších koncepčných objavov ľudského myslenia bolo uznanie, že sociálna cena za potlačovanie chyby je oveľa väčšia ako škoda, ktorú môže spôsobiť, ak ľudia nie sú slobodní aby ju vyvrátili. Je smutné, že Európa spravila krok späť k mentalite upaľovania a prenasledovania, nútiac svojich občanov hľadať útočisko v exile a robiť z nich zajatcov svedomia.

Skutočne, sama organizácia, ktorá tento termín vymyslela - Amnesty International definuje takýchto väzňov svedomia ako "ľudí, ktorí sú väznení, zadržiavaní alebo ináč fyzicky obmedzovaní kvôli ich viere, farbe pleti, pohlaviu, etnickému pôvodu, jazyku alebo náboženstva, ak nepoužili alebo nezastávali násilie."
Niekoľko ľudí sa uchádzalo o ochranu väznených revizionistov holokaustu, Amnesty International ich však odmietla.V roku 1995 nás poučila, že "Amnesty International vylučuje z radov takýchto väzňov tých, ktorí obhajujú popieranie holokaustu..." Znamená to, že odchýlka od akceptovaného názoru na holokaust znamená "obhajovanie národnej, rasovej alebo náboženskej nenávisti, ktorá povzbudzuje k diskriminácii, nepriateľstvu alebo násiliu."
Čo to znamená?
Amnesty International neochraňuje tých, s ktorých názormi nesúhlasí.

Ak sa niekto posmieva zázrakom biblie, vyvoláva tým neznášanlivosť u kresťanov? Ak nie, prečo?

Egyptský laureát Nobelovej ceny Nagiub Mahfouz sa počudoval nad zdravím západných spoločností, v ktorých je bežné popieranie Boha, ale zločinom popieranie holokaustu.

V januári 2000 francúzske národné zhromaždenie volilo a oficiálne schválilo uznanie tureckej genocídy Arménov v čase Prvej sv. vojny. Existujú mnohí, ktorí nesúhlasia s počtami a okolnosťami úmrtí. Turecko zlostne stiahlo po schválení tohto zákona svojho ambasádora. Žiadne pochybnosti ale nikdy neboli nazvané "popieranie genocídy", "popieranie zločinov proti ľudskosti" alebo "urážanie pamiatky mŕtvych." Prečo toto nie je vo Francúzsku zločinom?

V 90 - tych rokoch bolo stovky ľudí na celom svete, včítane mnohých učencov a vedcov šikanovaných, zastrašovaných, fyzicky napádaných, pokutovaných a dokonca väznených za to, že ponúkli dôkaz, ktorý spochybňuje niektoré časti holokaustu. Profesori, sudcovia a učitelia boli vyhodení z práce, niektorí pokutovaní desiatky tisícov dolárov za to, že vyslovili politicky nesprávny názor. Profesor Robert Faurisson z francúzskej univerzity v Lyone bol napríklad pokutovaný tisíce frankov za svoje názory, jeho tvár bola rozdrvená a zmočená acidom pri brutálnom útoku. Takéto obete sú často vzdelaní, rešpektovaní ľudia, ktorí nikdy neboli obvinení z antisemitizmu, až kým nezačali výskum a písať o holokauste.

Najlepším príkladom takéhoto prenasledovania je príbeh historika Davida Irvinga. Jeho knihy môžeme nájsť v takmer každej knižnici na svete. Irving napísal viac ako 30 zväzkov o druhej svetovej vojne, ktoré boli vydané pol tuctom najväčších vydavateľstviev ako napr.: The Viking Press; Harper &Row; Little, Brown; Simon &Schuster a Avon Books.

Najrešpektovanejší historici sveta včítane mien ako A.J.P. Taylor, Terevor Roper, Gordon Craig a Stephen Ambrose chválili jeho diela. Irving robil výskum v nemeckých štátnych archívoch počas viac ako 30 rokov a tiež v amerických národných archívoch, britských verejných archívoch, vládnych archívoch Austrália, Talianska a Kanady a dokonca i v sovietskych štátnych archívoch. Bol prvým historikom, ktorý spochybnil platnosť široko prehlasovaných Hitlerových denníkov. Vo svojom výskume odhalil množstvo dokumentov, ktoré spochybnili časti holokaustu.

V "nemeckom štátnom záujme" mu zakázali používať nemecké štátne archívy, v ktorých pracoval viac ako 30 rokov a ktorým venoval neoceniteľné kolekcie pôvodných dokumentov. Nemecká vláda mu teraz zakázala vstup do krajiny. Kanada, Francúzsko, Rakúsko, Taliansko, Južná Afrika, Austrália a mnohé iné krajiny mu následne zakázali vstup. Jeho vydavatelia boli zastrašovaní a šikanovaní a nútení do zrušenia zmlúv. Irving bol fyzicky napadnutý a v Kanade na požiadanie Simona Wiesenthala ho úrady chytili, spútali a deportovali z krajiny v putách. Noviny The Toronto Globe & Mail sa spýtali prečo bol spútaný a odpovedali si: "Myslel si snáď niekto, že by mohol použiť svoje pero?"

Len pár ľudí uvedomuje, že v tzv. "slobodnom svete" je možné, aby bol historik uväznený za to, že jednoducho vysloví svoj názor na historickú udalosť z pred 50 - tich rokov. Vo svojom dome neďaleko americkej ambasády v Londýne urobil Irving rozhovor s francúzskou televíznou stanicou, v ktorom opäť zdôraznil fakt, že plynové komory ukazované návštevníkom Osvienčimu sú nepravé. Za toto tvrdenie vo svojej obývacej izbe bol odsúdený parížskym súdom. Vo Francúzsku je nelegálnym spytovať akýkoľvek "zločin proti ľudskosti" ako to bolo tvrdené v norimberskom tribunáli - aj keď tak niekto urobí vo svojom dome a v inej krajine.

Bál by sa ale akýkoľvek informovaný človek debatovať o teórii, že zem je doska? Naliehal by, aby sa schválili zákony, ktoré by zabránili šíreniu tejto teórie v prejavoch, knihách alebo vydavateľstvách?
Veríme v slobodu prejavu pretože sa nebojíme. Veríme, že naše myšlienky sú opodstatnené a že ich môžeme logicky a dôkazmi podložiť. Nebojíme sa atmosféry slobodnej a otvorenej diskusie, pretože neexistuje pravda, ktorej by sme sa obávali. Čoho sa oponenti Davida Irvinga alebo všetkých revizionistov boja?

Ktorý "historický fakt" je tak zraniteľný, že musí byť chránený terorom, väzením a deportáciou? Sú argumenty revizionistov tak presvedčivé, že ich oponenti musia používať politické prenasledovanie aby ich umlčali? Potrebuje pravda pomoc cenzorov?

Spochybnenie populárneho vnímania holokaustu nepardonuje masové vraždy. Tí, ktorí vyvracajú populárnu percepciu holokaustu jasne vravia, že násilie proti Židom alebo akejkoľvek inej skupine je zločin proti morálnym hodnotám civilizácie. Revizionisti jednoducho priznávajú, že Židia neboli jediné obete tejto najhroznejšej vojny v dejinách ľudstva.

Nemôžeme vedieť pravdu pokiaľ nie sú dovolené rôznorodé a slobodné názory. Tým historikom a vedcom, ktorí majú o niektorých častiach holokaustu pochybnosti, musí byť dovolené vyšetrovanie a analyzovanie a následné prezentovanie ich zistení bez strachu z odplaty akou musel trpieť David Irving.

Musíme mať slobodný prejav a tlač, slobodné dotazy a diskusiu. Než sa dozvieme čo je pravda a čo nie, fakt alebo fikcia, musíme si vypočuť obidve stránky. Toto platí pre každý problém, ktorý je pred nami, včítane fenoménu, ktorý produkuje tak neuveriteľnú hystériu - holokaustu.
Z holokaustu sa stalo náboženstvo samo o sebe. Je to akási tematika smrti a vykúpenia, ktorá nesie obraz nevinných vraždených ľudí a zároveň dvíha auru nezraniteľnej svätosti. Existujú obnovené koncentračné tábory ako svätyne, pri ktorých sa konajú púte; sväté písma plné svätcov a hriešnikov; chrámy ako múzeum holokaustu vo Washingtone. Ktokoľvek, kto pochybuje o najmenšom detaile je kacír, ktorý si zaslúži najmenej výsmech a opovrhnutie, avšak radšej stratu živobytia a väzenie. Písma rúhačov sú zabavené a spálené. Ak sa ich práce dostanú nejakou náhodou k verejnosti, musia byť systematicky ponižované a zosmiešňované.

Spoločnosť, ktorá nedovoľuje slobodnú diskusiu, námietku a debatu nie je slobodná. Čím viac sa vláda a médiá boja myšlienky, tým intenzívnejšie ju potláčajú. V prípade politicky nesprávnych myšlienok o holokauste dosiahol tento strach hysterické proporcie.
Vláda alebo médiá, ktoré potláčajú určité myšlienky sa týchto myšlienok boja nie preto, žeby boli tieto myšlienky slabé, ale preto, že sú silné; nie preto, žeby boli vyvrátiteľné, ale preto, lebo sú presvedčivé. Ak máme vedieť pravdivý príbeh holokaustu, musí existovať sloboda námietky, sloboda otázky a sloboda pochybnosti.

Alebo vstupujeme snáď do ďalšej doby temna?

Krátené z: Return to the Dark Ages (Jared Taylor)
David Duke: My awakening
Predhovor: prop.sk