Obkľučovanie Ruska nadobúda čoraz jasnejšie kontúry. Rozmiestňovanie rakiet vo východnej Európe, snahy o prijatie Ukrajiny a Gruzínska do NATO, pozvánka pre Albánsko a Chorvátsko, americké základne v západo i východoeurópskych krajinách, nedávne vojenské cvičenia NATO v Gruzínsku a na Ukrajine pri Čiernom mori - to je len časť amerických snáh neutralizovať  Rusko a pripraviť si strategicky výhodnú pozíciu prvého jadrového úderu bez možnosti bezprostrednej odvety. Ak Rusko neurobí adekvátne vojenské opatrenia mimo svojho územia, je tu veľmi reálna hrozba aj keď možno nie ozbrojeného konfliktu, minimálne však zmeny fungovania krehkého a vyváženého  bipolárneho sveta a nových pretekov v zbrojení.

Dejiny dávajú však za pravdu skeptikom. Svet sa nie tak dávno ocitol na sklonku jadrovej katastrofy, keď sa Američania cítili ohrození z možných ruských rakiet na Kube. Vyhrážali sa jadrovou vojnou, vodcovia Sovietskeho zväzu rakety nakoniec stiahli. Boli by sme tu dnes, keby Rusi vtedy podobne ako Američania dnes trvali na umiestnení rakiet na Kube? Zdravý rozum vtedy zvíťazil, dnes absentuje.
Spojené štáty mali blízko i k jadrovému útoku na Čínu a len rozhodnutie prezidenta zabránilo katastrofe nepredstaviteľných rozmerov. Kto jej zabráni dnes?

Je zrejmé, že fungovanie, rozhodovanie a prijímanie závažných politických rozhodnutí  sa deje mimo občanov a dokonca i politikov národných štátov. Dnes nie je možné meniť nadiktovaný kurz bez hrozby vojenskej intervencie. Umením možného sa stalo prežiť a ochrániť svojich obyvateľov za cenu absolútnej straty suverenity, rozhodovacích práv a riadenia zahraničnej a v mnohom i domácej politiky krajiny.

Snaha a prípravy na ovládnutie sveta majú však svoj jasný plán veľmi konkrétne a jasne načrtnutý v americkom PNAC, ktorého signatári (okrem iných aj Havel, Bútora, Šimečka...) sú nielen spolutvorcovia prevratu z 89-teho roku, ale zároveň ľudia, ktorí dnes podpisujú nové okupačné zmluvy.  Ich prepojenie s agresívnym krídlom amerických neokonzervatívnych tvorcov Nového svetového poriadku je dnes už dobre zdokumentované a netreba ho nijako zvlášť dokazovať.

Snaha zabrániť vzostupu reálneho rivala, vytvorenie medzinárodného bezpečnostného poriadku založenom na amerických princípoch a záujmoch (Pax Americana), nevyhnutnosť vyhrať simultánne vojny veľkého rozsahu, koncept "dvoch veľkých vojen", kontrola vesmíru a internetu...., to je len časť  z agendy v dokumente PNAC - Projektu pre nové americké storočie.

V tomto kontexte neexistuje žiadny rozdiel medzi Hitlerovou koncepciou mieru z pozície sily a tzv. "zónami demokratického mieru" ako sa v dokumente PNAC uvádza.

Vývin posledných niekoľko rokov však poskytuje priestor pre optimizmus a nie je to len vzostup Ruska a neschopnosť Spojených štátov vyhrať od druhej svetovej vojny akúkoľvek relevantnú vojnu, ale najmä uvedomenie si cieľov USA v európskych národoch a tiež vo svete, čím by nevyhnutne došlo v prípade vojenského konfliktu k reálne úplne inému preskupeniu síl než je tomu na základe vojenských paktov dnes.

 Roman