rubrika: slovensko 2009

Každý, kto sleduje (nielen) slovenskú politickú scénu si iste všimol zaujímavý fenomén, t.j., že najmenej tolerantnými bývajú tí, ktorí sa toleranciou najviac oháňajú a naopak.

Účastníci zhromaždenia  "Pochod za toleranciu" po vražde študenta Tupého si iste pamätajú výroky „tolerantných“ typu: "My vás nezbijeme, my vás zabijeme."  Inak tomu nebolo ani 14. marca 2009 v Bratislave.

Zmarené zhromaždenie, ktoré malo pokračovať v podobe pochodu hlavným  mestom, organizovali národovci pod názvom Pochod za národ. Odpoveďou naň bolo zhromaždenie iniciatívy Bratislavčania, povedzme nie neonacistom. Tvorilo ho 20-30 prívržencov ľavicových extrémistov pod vedením predsedu Združenia svetoobčanov Eduarda Chmelára.

Keď skupinku týchto mladých ľudí, ktorí sa prezentujú ako bojovníci proti násiliu fotografoval na ulici fotoreportér Extra plus Ladislav Lesay, chceli mu v tom zabrániť, označiac ho za “sprostého matičiara a fašistu”. V prípade, že neprestane fotografovať, vyhrážali sa mu fyzickým napadnutím, pričom fotograf musel z miesta utiecť.

Agresívne vyčíňanie ľavicových extrémistov poznajú mnohé európske mestá. V Bratislave 14. marca síce nezapaľovali autá, ani nerozbíjali obchody, čo by sa však dialo, keby ich počty boli vyššie si odhadnúť netrúfam.

Predstavitelia týchto miest vedia, kto a čo je to extrémistická ľavica, na Slovensku nám to trvá trochu dlhšie, napriek tomu, že znaky chovania sú takmer identické a nie sú to len všadeprítomné grafity a zničené fasády domov, ale aj surové útoky, zbieranie údajov o svojich vymyslených nepriateľoch a najmä drogy. Ich nepriateľom nie sú len tzv. neonacisti, ale aj Matica slovenská, národné organizácie a najmä cirkev a kresťanské náboženstvo vôbec. Eduard Chmelár svoj názor vyjadril za všetkých jasne: "Vlastenectvo ako láska k vlasti je pre mňa prázdny pojem."

Roman