:: www.prop.sk
:: ww.protiprudu.info

CITÁTY
 

Ako a v čom môže súčasné Slovensko inšpirovať veľkomoravská tradícia a kráľ Svätopluk?

17.08.2010
www.prop.sk
www.protiprudu.info

 

 

Dostal som otázku: „Ako a v čom môže súčasné Slovensko inšpirovať veľkomoravská tradícia a kráľ Svätopluk?. Na prvý pohľad je takáto otázka únavná, veď už na základnej škole sme sa o Svätoplukovi a o Veľkej Morave učili toho dosť, aby nás takéto otázky ani nenapadli. Aspoň teda moja generácia sa toho o týchto veciach učila dosť, aby sme si Svätopluka a odkaz Veľkej Moravy vedeli vážiť. Aj keď treba povedať, že ani my sme v školách nedostávali úplné informácie, pretože darmo je – vývoj existuje aj v historických vedách. Zdá sa však, že niektoré veci si musíme neustále opakovať. Pred nedávnom ma šokoval jeden (inak celkom inteligentný) môj známy otázkou, že čo s tým Svätoplukom otravujeme, veď po bitke pri Bratislave v roku 907 vymenil ríšu za koňa. Musel som tomuto človiečikovi dosť prácne vysvetľovať, že to je nezmysel, pretože oná bitka pri Bratislave sa uskutočnila 13 rokov po Svätoplukovej smrti a je teda absolútne nemožné, aby on s Maďarmi taký „obchod“ uzavrel. Na moju otázku odkiaľ tú hlúposť má, mi odpovedal, že oni sa to tak učili v škole. Povedal tiež, že základnú školu vychodil v Komárne. No, ďakujem pekne. Zdá sa, že ešte dlho budeme musieť veci (a to dokonca u nás doma – na Slovensku) vysvetľovať. Slováci by so svojou minulosťou nemuseli mať problémy, ak by ju účelovo a z politických dôvodov kde kto nedeformoval. Česká Národnosocialistická strana 7. júla 1946 (prostredníctvom svojho oddelenia pre vedeckú politiku) vydala prísne tajný dokument s názvom „Memorandum o Slovensku“, ktorý obsahoval návrh takzvaného definitívneho riešenia slovenskej otázky pomocou duchovnej a mocenskej asimilácie Slovákov vrátane vojenského obsadenia a vysídlenia väčšej časti obyvateľstva. Toto bol základný politický dokument čechoslovakizmu po druhej svetovej vojne, ktorý rámcovo určoval aj to ako sa majú vysvetľovať slovenské dejiny. Na Svätopluka a Veľkú Moravu v zásade nesiahli, ale vysvetľovali, nám, že tam bol základ československej štátnosti (bez spojovníka). V „Memorande o Slovensku“ sa tiež expresis verbis uvádza, že českým snahám o asimiláciu Slovákov napomáhajú snahy Maďarov. A čo my Slováci? Máme len dve možnosti, buď sa budeme brániť, alebo zanikneme. Takže otázka, ktorú som uviedol na začiatku nie je a nesmie byť únavná. Svojou históriou sa musíme zaoberať, čerpať z nej poučenie a silu a vysvetľovať ju všetkým, čo majú vôľu počúvať a rozum na premýšľanie.

Slováci sú najstarším stredoeurópskym národom. To nie je tvrdenie z oblasti mýtov, či zbožných želaní. Ak sa vek národa počíta od jeho historicky známych koreňov, tak je to pravda. Na tomto území žili Slovania, ktorí v čase Veľkej Moravy boli známi ako Sloveni. Ich ženy boli Slovenky a ich rečou bola (z dnešného pohľadu) staroslovenčina. Týchto ľudí možno pokojne dnes nazvať aj starými Slovákmi. Tak ako existovali starí Maďari, či starí Česi museli existovať aj starí Slováci. Ten, kto o tom pochybuje tak či onak dáva za pravdu veľkomaďarským šovinistom, ktorí tvrdia, že Slováci sa na území Uhorska objavili niekedy v 15-16 storočí a vznikli z prisťahovalcov slovanského pôvodu, ktorí do Uhorska prišli z území dnešného  Česka, Poľska, či Ukrajiny. O spochybňovanie Slovákov sa pokúšali minimperialisti maďarskej, či českej proveniencie približne stošesťdesiat rokov. Ich snahy možno označiť dvomi „a“ anexia a asimilácia. Dialo sa to systematicky a sofistikovane. Preto sa nemožno diviť tomu, že v dôsledku dlhej maďarizácie, či čechoslovakizácie ale aj súčasnej amerikanizácie (ktorá sa maskuje ako globalizácia) mnohí, v podstate národne cítiaci, Slováci o pôvode a koreňoch svojho národa toho veľa nevedia a často aj veria protislovenskej propagande. Veď ako si máme vysvetliť, keď sa poslanec slovenského parlamentu chváli tým, že ide na Devín spievať starosloviensky Otčenáš? Ako si máme vysvetliť, keď televízni moderátori, ale aj niektorí historici hovoria o Slovienoch a o staroslovienčine. Chápem ak radový človek nevie, že Slovienov, či staroslovienčinu vymyslel český jazykovedec J. Polívka (1858-1933) v podobách „staroslověnský“, či „staroslověnština“, pričom slovenské ekvivalenty „staroslovienský“ a „staroslovienčina“ vznikli transliteráciou týchto výrazov – celý tento výmysel mal totiž slúžiť téze o československom národe najmä v čase formovania československej štátnosti (bez spojovníka) a ako sa zdá poslúžil až príliš dobre. Poslanec parlamentu, či televízny moderátor, by však mali byť v tejto oblasti dostatočne poučení.

Každý európsky štát ideu svojej štátnosti opiera o isté tradície. Česi majú tradíciu svätováclavskú, Maďari svätoštefanskú a Slovákom, celkom prirodzene, náleží tradícia svätoplukovská. Svätopluk I. bol nepochybne kráľom. Ak ho ako kráľa (Slovenov) oslovovali súdobí pápeži, tak kráľom bol. Veď kto už iný než pápež by, v tom období, mal vedieť, kto kráľom je a kto nie? Nedajme sa pomýliť kuvičími hlasmi niektorých historikov, či tiežhistorikov (napríklad istého učiteľa ruštiny, či odborníčky na holokaust chazarského pôvodu), ktorí sú buď v cudzom žolde, alebo sa boja opustiť žabiu perspektívu svojho rozhľadu. Kráľ Svätopluk bol našim prvým a najväčším kráľom a legendy, ktoré sa k nemu viažu prežili od jeho smrti až dodnes. Je preto jedným zo základných symbolov slovenskej štátnosti, ktorého sa nesmieme vzdať.

Veľká Morava bola ,svojho času, silným a veľmi vplyvným štátom našich priamych predkov – Slovenov. Ak sa dnes hlásime k jej tradíciám je to len prirodzené. Pripomínam, že Veľká Morava bola kniežatstvom a neskôr kráľovstvom Slovenov (prípadne Slovenov a Moravanov), nie však Čechov. Na územiach, ktoré patrili k českým kniežatstvám boli veľkomoravské vojenské posádky okupantmi a české kniežatá Bořivoj a Spytihněv využili oslabenie Veľkej Moravy po Svätoplukovej smrti a, spolu s Bavormi, sa podieľali na jej vyvrátení. Preto veľkomoravská tradícia v Čechách (nie však na Morave) nemá miesto.

Inšpirácia svätoplukovskou a veľkomoravskou tradíciou je pre dnešné Slovensko a pre dnešných Slovákov stále aktuálna. My Slováci sme si svoje národné obrodenie prežili v období, keď sme nemali svoj vlastný štát a keď nás (napríklad na rozdiel od Čechov) od existencie nášho štátu (Veľkej Moravy) delilo príliš dlhé časové obdobie a spomienky na naše slávne kráľovstvo boli skôr legendami než výsledkom historického výskumu. Ako sa zdá, tento deficit z národného obrodenia si my Slováci musíme vyrovnať a prežiť v súčasnosti, v obnovenom slovenskom štáte. Nebojme sa preto hlásiť sa k Veľkej Morave a ku kráľovi Svätoplukovi. Všetky európske národy sa k svojim historickým koreňom hlásia a ak chceme medzi nimi žiť ako rovnocenní partneri, musíme svoju slávnu históriu poznať, hlásiť sa k nej a nedovoliť nikomu, aby ju znevažoval. Je to naša povinnosť voči budúcim generáciám. Národ bez pevných koreňov víchor globalizácie zmetie z povrchu zemského a nezostane po ňom ani stopa. Odolá len národ, ktorý pozná svoje korene a pevne na nich stojí.

 


JUDr. Milan Janičina,
predseda Panslovanskej únie

 

© 2003 - 2006 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku| Optimalizované pre rozlíšenie 1024×768|