rubrika: slovensko 2009

Máme svoj zvrchovaný štat, ale dôsledky z čias spoločného štátu s Mad’armi hlavne z dvoch posledných storočí, pocit’ujeme dodnes. Tí sa s rozpadom štátu, v ktorom niekedy “hrali prvé husle”, dosial’ nevysporiadali. Nastolujú otázku zmeny hraníc v svoj prospech, raz otvorene, inokedy skryte, o to však nebezpečnejšie.

Mnohí z nás mávnu iba rukou nad tým, to sa ma netýka, čo ma potom. Nech si robia čo chcú, jaksi bolo, jaksi aj bude. Iní si zasa povedia, nič sa nemôže stat’, sme predsa v EU, v NATO a naše hranice sú zaručené medzinárodnymi zmluvami. Tí opatrnejší nabádajú k ostražitosti. Nespoliehajú sa ani na členstvo v EU či v NATO, ani na rôzne zmluvy.

Pozorujú ako budapeštianske filiálky v Karpatskom oblúku neoddychujú, s napätím všetkých síl usporadúvajú rôzne medzinárodné “vedecké” konferencie a zakladajú komisie za účelom vypracovania plánov na autonómie. Domyslia si aj, prečo Svetový zväz Mad’arov už v roku 2000 navrhol, aby Mad’arsko malo dvojkomorový parlament v ktorého senáte hornej komory by boli zastúpené aj mad’arské menšiny spoza hraníc.

Zaujímavé bolo pozorovat’ reakciu Budapešti a ich filiálok v okolitých štátoch, najmä tej na území Slovenska, po náletoch NATO na srbskú zem. Už si mädlili ruky, na čo majú právo Albánci v Srbsku, na to majú právo aj Mad’ari na Slovensku. Medzitým dostali kosovskí Albánci na vel’ký nátlak EU vlastý štát. Na historickom území Srbska. Albánci majú teraz dva štáty na výber. Ked’ sa im nepáči v Albánsku, majú otvorené dvere do Kosova. A ked’ sa im zapáči, spoja obidva štáty spolu a vel’ké Albánsko je na svete. Čo tam po akýchsi zmluvách! S požehnaním USA a EU všetko ide.

Ciel’om SMK nie je založit’ si na Slovensku svoj štát. Ona chce pripojenie k Mad’arsku, prípadne najskôr dostat’ autonómiu a pripojenie k Mad’arsku by potom bolo maličkost’ou.

O tomto sa v médiach nehovorí, ale na Ficu a jeho vládu sa hromží, kde sa len dá. Pripomína to časy Mečiara, ked’ predstavitelia SMK behali s vtedajšou opozíciou po svete, objednávali demarše, ohovárali Slovensko a cielene produkovali škandály, aféry a kauzy miesto toho, aby priložili aspoň pol prsta k dielu. Behajúca opozícia si vybehala vol’by 1998 a za “spoluprácu” zobrala SMK do vlády a dala jej kl’účové posty. Skôr než sa filiálka Budapesti usadila na piedestáli moci, písala knihy o útlaku Mad’arov na Slovensku. Knihy vychádzali po anglicky, aby sa o ich utrpení dozvedel celý svet. Aby mohli prežit’, musia vraj dostat’ sebaurčenie. 

“Sympat’ák” Bugár
Predstavitelia SMK sú mazaní. Do prvého šíku vyšlú svojich extremistov, povedzme M. Duraya a v zátiší pracujú tzv. “umiernení”, napr. “sympat’ák” Béla Bugár, muž dvoch tvárí, požívajúci vel’kú dôveru medzi Slovákmi, ktorými pohrda a títo to ani len nebadajú. Ba dokonca ho aj volia! Niekdajšia poslankyňa SNS v bývalom Federálnom zhromazdení spomína, ako počas prestávky rokovania sa B. Bugár pristavil pri skupine SNS so slovami „Len sa nenaparujte, Slováčikovia! Raz vás s našimi spojencami tak zatlačíme do stredu Slovenska, že budete takíto maličkí”! Akí maličkí budú, ukázal im názorne medzieročku takmer zanedbatel’nú medzi palcom a ukazovákom pravej ruky (SNN, 16.3.1999).

Po vol’bách 2006, ked’ bolo zrejmé, že SMK sa do vládnej koalície nedostane, vyzýval Bugár v Budapesti , aby k údajnej protimad’arskej vlne na Slovensku  zaujala vážne stanovisko EU, Rada Európy a dokonca aj NATO. Vyhrážal sa, že SMK bude monitorovat’ kroky vlády v oblasti ochrany práv národnostných menšín na južnom Slovensku a bude pozorne sledovat’ personálne zmeny na úradoch štátnej správy. V prípade ich odvolania z funkcií, SMK im poskytne právnu pomoc. O každom protimenšinovom postupe chcel Bugár informovat’ zahraničie. Bugár a spol. si uzurpujú právo hovorit’ za všetky národnostné menšiny. Že na to právo nemajú, zdôrazňujú aj karpatskí Nemci a dištancujú sa od nich. Dokonca im vyčítajú využívanie všetkých národnostných menšín pre vlastné politické ciele. Podl’a nich mad’arská menšina mala v minulosti a má aj dnes svoje práva vysoko nad úrovňou európskeho štandardu.

Zaujímavé je, ako si Bugár predstavuje spolunažívanie Mad’arov na Slovensku so Slovákmi. Zalistujme si v jeho knihe “Žijem v takej krajine” . Oháňa sa v nej krest’anstvom, pasuje sa za vel’kého krest’ana, pre ktorého na rozdiel od jeho slovenských krest’anskodemokratických priatel’ov je mimoriadne dôležitý vraj duch ekumenizmu. Bugár ostro odmieta názov mad’arská národnostná menšina, lebo Mad’ari sú národnou a nie národnostnou menšinou. Jeho slovenskí kolegovia, ktorí hovoria o mad’arskej národnostnej menšine sú vraj na nevyspelom stupni vývoja, ktorý je charakteristický pre éru vzdoru. (Bugár str. 26 spomenutej knihy)

Nespokojný je aj so Slovenskou ústavou, lebo uprednostňuje kolektívnu identitu väčšinového národa, čiže Slováci si dovolili sa deklarovat’ ako národný štát. Bugár by rád videl Slovensko ako štát Slovákov a Mad’arov. Na druhej strane kniha je plná Bugárových vyznaní jeho mad’arskosti, ktorou nemohlo otriast’ nikdy nič, čo on považuje za obrovský dar osudu. (Bugár str. 22 spomenutej knihy) S hrdost’ou uvádza, že Mad’ari na Slovensku si ako celok v plnej miere zachovali a stále zachovávajú svoje mad’arské povedomie. Avšak kto vie, ako by dopadlo pátranie po jeho predkoch, pretože dnes už dobre vieme, že dnešní Mad’ari sú potomkovia hlavne Slovákov a tiez Chorvátov a Srbov. (Vid’ napríklad priezviská Tóth, Horváth či Rácz).
Bugár nemá rád špeciálne SNS a mečiarovcov. Po prevzatí vlády mečiarovcami zavládla v krajine vraj arogancia, politická nečestnost’, nacionalizmus (akože ináč - ten slovenský), chaotický, zmätený hodnotový systém (Bugár str. 35 spomenutej knihy) a fungujúca mašinéria mečiarovho despotizmu, ktorej dôsledky pocit’ujú menšiny na Slovensku vraj dodnes. Neodpustitel’nej chyby sa však mečiarovské zriadenie dopustilo tým, že “hlásalo suverenitu národného štátu, národnej nezávislosti a národnej slobody” (Bugár na str. 69 spomenutej knihy). Bez kritiky sa neobídu ani proslovensky orientovaní novinári. Ich zmýšl’anie bolo, pokial’ sa neobjavil Mečiar, vraj proeurópske, potom však vniesli do verejných diskusií agresivitu a urážlivú atmosféru.

Celou knihou sa tiahne 4. júl 2001, ked’ Národná rada Slovenskej republiky hlasovala o vládnom návrhu zákona o verejnej správe, ktorý mal Slovensko rozdelit’ na 12 vyšších územných celkov (VÚC). Bugár a spol. chceli také rozdelenie vyšších územných celkov, v “ktorých bude obyvatel’stvo mad’arskej národnosti tvorit’ relatívnu alebo absolútnu väčšinu, a popri slovenčine sa úradným jazykom stane aj mad’arčina”. (Bugár na str. 56 spomenutej knihy) . Väčšinu slovenských poslancov však “osvietil Duch Svätý” a podporili zachovanie ôsmich VÚC, čím sa predišlo rozparcelovaniu a destabilizácii Slovenska. SMK tento výsledok neočakávala.

Zasiahol ju ako blesk z jasného neba. Bugár sa k nemu, ako som už spomenula, vo svojej knihe neustále vracia. Tým, ktorí predišli rozparcelovaniu Slovenska, Bugár odkazuje, že podporili “zachovanie ôsmich VÚC, ktoré vznikli na základe arogantne protidemokratických princípov mečiarovho ducha” (Bugár str. 155 spomenutej knihy). Píše, že “národný (t.j. slovenský, D.V.) totalitarizmus sa svojou podstatou nelíši od totalitarizmu komunistického” (Bugár str. 145 spomenutej knihy) a pod. Mad’arčinu ako úradný (teda štátny) jazyk žiada Bugár a spol. aj v tých vyšších územných celkoch, kde počet Mad’arov dosahuje 20 percent .  Béla Bugár sa nevzdáva. Vel’kú možnost’ dosiahnut’ “mad’arské” regióny na území Slovenska vidí v rámci Európskej únie (Bugár na str. 55 spomenutej knihy).

Je nepochopitel’né, ako mohol človek, ktorý takto zmýšl’a o Slovákoch, uráža a ohovára ich, dve volebné obdobia byt’ predstavitel’om štátnej moci. “Sympat’ák” Bugár popiera dejiny Slovákov, ich kultúru. Vraj kultúru im priniesli Mad’ari a mohli ju rozvíjat’ plne až v časoch Rakúska-Uhorska. Tvrdí (sic!), keby nie král’a Štefana, tak by sa Slovensko nebolo dostalo pod vplyv krest’anstva, nebolo by súčast’ou západnej civilizácie (Bugár str. 93 spomenutej knihy). O Cyrilovi a Metodovi a o Zalavári, ktorý bol ešte pred príchodom Mad’arov strediskom staroslovenskej kultúry, nepadlo ani slovíčko. Zato je kniha plná lží o akýchsi krivdách voči príslušníkom mad’arskej menšiny od roku 1918 až po dnes.

Vel’a pozitívneho sa kadekde popísalo o mad’arskom národnostnom zákone z roku 1993. Podl’a tohoto zákona majú menšiny v Mad’arsku napríklad právo na parlamentné zastúpenie, kultúrnu autonómiu, atd’., atd’. Nič z toho sa dosial’ nerealizovalo. Budapešt’ vydala tento zákon za účelom vydierania svojich susedov, aby oni tieto práva dali tiež mad’arskej menšine. Týmto zákonom sa oháňa aj Bugár v spomínanej knihe. Zamlčuje však, že spomínaný zákon ako všetky zákony predtým, nevynímajúc ani časy Uhorska, zostal len na papieri. A vôbec, aj keby menšiny v Mad’arsku dostali kultúrne autonómie, tak by sa (okrem Rómov) sotva pozviechali. Mad’ari menšiny takmer zlikvidovali. Áno, aj fyzicky! .  

Na druhej strane mali Mad’ari na Slovensku dokonca výhody z toho, že patrili k národnostnej mensine , nemuseli kilometre dochádzat’ do mad’arskej školy, ako slovenské deti do slovenskej. Nikto nikdy nebol diskriminovaný kvôli tomu, že sa hlásil k mad’arskej národnosti .  Mad’ari na Slovensku majú všetky predpoklady k tomu, aby boli spokojní. O ich nespokojnost’ a roztržky medzi väčšinovým národom sa stará Budapešt’. Všetky vlády v Mad’arsku bez ohl’adu na politickú orientáciu sa od Trianonu  usilujú aspoň čast’ Slovenska pripojit’ k Mad’arsku. Svoju rozpínavú politiku vsadili na svoje menšiny v okolitých štátoch reintegráciou všetkých Mad’arov. Pod rúškom starostlivosti o nich raz vymyslia taký zákon, inokedy dajaký iný. Ked’ tieto neprejdú, nastolia iné problémy, napr. kultúrnu alebo územnú autonómiu. Je to seriál na pokračovanie sprevádzaný vysokými sumami peňazí do Sedmohradska, do Vojvodiny, na južné Slovensko.

Každý ústretový krok voči Budapešti má za následok nové požiadavky. Raz je to župa alebo kraj s väčšinou mad’arského obyvatel’stva, či už v podobe tzv. komárňanskej alebo šamorínskej župy, zrušením Benešovych dekrétov, nárokov na tzv. neidentifikovatel’nú pôdu a pod. Budapešt’ permanentne vyrába nepokoje voči ústupčivým obetiam. Hlavnou z nich je bezpochyby Slovensko. Všetky medzinárodné vplyvné fóra pritom pravidelne informuje o t’ažkej diskrimácii a násilí voči Mad’arom na “zabratých územiach”, najmä na Slovensku. Takto Budapešt’ predstiera, že je prinútená nastolit’ otázku hraníc “mierovým spôsobom”.

A vskutku mad’arská strana neustále hovorí o mierovom spôsobe zrušenia hraníc určených Trianonom, bez krviprelievania, v príhodnom okamihu vyplývajúcom zo svetových politických procesov. Mad’arská strana podpíše síce takú alebo onakú zmluvu so svojimi susedmi o dobrom spolunažívaní, neprikladá im však žiadnu váhu. Jej jediným ciel’om je revízia hraníc. Minister zahraničia Mad’arskej republky L. Kovács sa napr. vyjadril, že podpísaním rámcovej zmluvy so susednými štátmi sa Mad’arsko nevzdáva možnosti mierovej zmeny hraníc. V duchu viedenskej konvencie sa podl’a neho totiž dajú všetky medzinárodné zmluvy prehodnotit’, ak sa zásadným spôsobom zmenia podmienky (Györ 21.9.1994). Poslanec Národnej rady SR M. Duray považuje “nemenitel’nost’ hraníc” za neprijatel’nú” (Népszava 6.1,1995) a poslanec Národnej rady SR I. Pásztor tvrdí, že “... v tejto republike žijú dva národy - slovenský a čast’ mad’arského národa. Slovenský národ 1. januára 1993 získal svoje sebaurčovacie právo na svojom území, pričom v Slovenskej republike na svojej rodnej zemi žijúcej mad’arskej komunite sa toto nepodarilo”. A. Gönz svojho času vo funkcii prezidenta Mad’arskej republiky na adresu Mad’arov žijúcich na Slovensku a v Rumunsku povedal: “Našou úlohou je vstup do Európskej únie. Potom, až bude Mad’arsko silné, vám budeme môct’ pomôct’”. 

Vel’mi jasne sa k tomu vyjadril podpredseda mad’arského parlamentu S. Kávassy: “Je mojím svätým presvedčením, že Mad’arsko je tam, kde žijú Mad’ari”. Podobne sa vyjadruje bývalý štátny tajomník pre mad’arské menšiny v zahraničí Cs. Tabajdi. On nepokladá Mad’arov v zahraničí za integrálnu súčast’ štátu v ktorom žijú, ani za etnickú menšinu, ale za čast’ “rozdeleného mad’arského národa”. Dnes sedí Cs. Tabajdi v Európskom parlamente a Slovensko musí neustále čelit’ jeho útokom a jeho súkmeňovcov. Budapešt’ prostredníctvom svojej filiálky - SMK - “kolíkuje”, po čom od Trianonu tak baží. Inštaluje rôzne sochy, napr. Esterházyho, ktorý bol tesne pred Viedenskou arbitrážou v Ríme a tam talianskemu ministrovi zahraničných vecí Cianovi radil, čo zobrat’ zo slovenského územia v prospech Mad’arska, aby Slovensko nebolo životaschopné.

Podobnými “Esterházymi” Mad’ari obšt’astnujú celé Slovensko ,  stavajú pamätníky symbolu stepného vtáka turula a Slováci si nemôžu na svojom vlastnom území postavit’ ani len súsošie Sv. Cyrila a Methoda, lebo mad’arská menšina im to nedovolí. Čo keby sa tak všetky sochy turulov a mad’arských hrdinov na Slovensku nahradili symbolmi, ktoré sú úzko späté a neodmyslitel’né pre naše vlastné dejiny? Na báze dejín by sa totiž malo tvrdo a rázne zakročit a Mad’arom na našom území nedovolit’ stavat’ pomníky svojich hrdinov, ktorí boli zväčša vrahmi a utláčatel’mi Slovákov. V opačnom prípade do toho treba involvovat’ haagsky súdny dvor a iné inštitúcie. Nie je totiž známe, aby si nejaký štát staval pomníky svojich triumfátorov na území iného štátu.

“Historické” názvy
Aby Mad’ri vyvolali dojem, že Slováci nežijú na vlastnom území, ale na území Mad’arska, oprašujú názvy bývalého Uhorska, demonštrujúc takto údajne “historické právo” na tzv. Felvidék. Bolo že to kriku, ked’ slovenské školy s mad’arským vyučovacím jazykom dostali koncom roka 2008 učebnice vlastivedy pre 4. ročník a dejepisné čítanky pre 9. ročník základných škôl, v ktorých na prvom mieste bol uvedený slovenský názov a ten „historický“, teda mad’arský, až za ním v zátvorke a v d’alšom nasledovali iba slovenské názvy. Predstavitelia SMK okamžite spustili krik, že tieto učebnice budú bojkotovat’, že sa obrátia na všemožné mocné inštitúcie. Ozvala sa aj šéfka mad’arskej diplomacie Kinga Gönczová, že Mad’arom na Slovensku sa okrajujú ich práva. Poslanec za Slovenskú republiku Duka Zolyomi sa st’ažuje v Európskom parlamente, že Mad’arom na Slovensku sa zabraňuje používat’ „historické“ názvy. Rozhorčujú sa aj P. Csaky aj B. Bugár, ku ktorým sa pridávajú J. Berényi, M. Leško, na historika sa hrajúci P. Morvay, dokonca aj I. Radičová, ktorá by sa tak rada stala prezidentkou Slovenskej republiky a nechýba ani vel’ká „slovenská“ osobnost’ M. Kusý . Do učebnicovej hystérie sa zapojili aj médiá na Slovensku: SME, Pravda, Plus 7 dní, Joj, TA 3, Markíza … a tak všetci svorne presadzovali predtrianonské pomery, známe tou najsurovejšou mad’arizáciou.

Akéže “historické” názvy, ktorými sa tak oháňajú Csaky, Bugár a spol? Ked’ sú tie mad’arské historické, tak slovenské sú prahistorické. V čase, ked’ starí Mad’ari jazdili po stepiach medzi Volgou a Uralom a viedli kočovnícko-lúpežný život, starí Slováci boli usadlým národom nielen na tom území, kde sú aj dnes, ale ich usadlosti siahali až do vnútrozemia dnešného Mad’arska, ba dokonca do rumunského Bihoru, čo dosvedčuje aj toponymia: Mad’arský Balaton je zo staroslovenského “boloto”, čiže blato (Blatenské alebo Blatné jazero, príp. Blatno), podobne mad’arský Visegrad, ktorý si zachoval starú pôvodnú slovanskú formu dodnes. V dnešnej slovenčine má tvar “Vyšehrad”, d’alej mad’arská puszta je z nášho “pusto”, teda pustý, prázdny. Takto by sme mohlo pokračovat’ ešte dlho … No, a o historickom názve “Krasnahorka” už pomlčíme. Neodškriepitel’ným faktom je, že slovenčina slúžila Mad’arom ako rezervár pre pomenovania vecí každodenného života, ktoré kočovný národ nemohol poznat’, napr.: okno, hrable, kosa .

V tom čase, ked’ starí Mad’ari kočovali, mali naši predkovia pevné príbytky, svoje kniežatá a král’ov. Potom, čo sa Mad’ari stali susedmi Slovákov, preberali od našich predkov aj pomenovania týkajúce sa panovníckeho dvora: král’, palác, jedlo, koláč, pálenka, dvor, čel’ad a mnohé iné. Podobne pri krest’anskej terminológii, z ktorej mohli Mad’ari preberat’ do svojho jazyka, pretože starí Slováci boli už krest’anmi. “Historické” názvy, ktorými sa oháňa mad’arská strana, sú mad’arizované slovenské názvy, prípadne umelo vytvorené, najmä v 19. a v 20. storočí .  

Tahanice okolo geografických názvov majú svoje pozadie. Mad’arská strana má za lubom zniest’ zo sveta svedkov starobylých Slovákov. Preto je nepochopitel’né, že slovenská strana sa pri geografickom názvosloví dopustila takej infantilnej ústupčivosti. Asi neprekukla, o čo Mad’arom vlastne ide. Prekvapuje aj názor premiéra Ficu, že je úplne jedno, či na prvé miesto príde mad’arské alebo slovenské pomenovanie. Jedno to nie je. Mad’ari tu potmehúdsky “kolíkujú” to, o čo majú záujem. To nie je náhoda, že sa v zahraničnej tlači píše, že Mad’ari dali Slovákom k dispozícii svoje územie a teda majú právo pýtat’ svoje územie spät’, a už o to viac, ked’ Slováci utláčajú čast’ ich národa na vlastnom (t.j. mad’arskom) území. Prameňom takýchto a podobných informácií je náš južný sused, ktorý sa snaží na svoju stranu získat’ zahraničnú verejnost’.

Najvyšší čas je aj, aby sa rázne zakročilo aj proti používaniu termínu
Felvidék.
Po rozpade Rakúska-Uhorska Slovensko vstúpilo do nového československého štátu ako osobitný geografický celok s presne určenými hranicami. Tým stratilo používanie názvu “Felvidék” (Horná zem) pre dnešné Slovensko opodstatnenie. Mad’ari ho začali používat’ najmä po tom, čo sa Slovensko stalo suverénnym štátom (a Budapešt’ začala poškul’ovat’ po ňom). Za týmto názvom sa skrýva kontinuita neexistujúceho Uhorska, teda Vel’komad’arska. Mad’ari považujú Slovensko ešte stále za geopolitickú súčast’ Mad’arska, čo presadzujú aj smerom do zahraničia. Otvorene sa k tomu vyjadril napr. P. Csaky v jednom nemeckom denníku: “Čo sa už dlhú dobu zdalo byt' traumatickým, totiž panstvo Mad'arska na Slovensku v rámci jedného tisícročia v Mad'arskom král'ovstve (Slovensko nemalo nikdy svoj vlastný názov, volalo sa len Horným Mad'arskom) - sa dnes znova etabluje pre mladých Slovákov ako zaujímavá minulost’” .

Iredenta na pochode
Pod oknami budapeštianskeho prezidentskeho paláca sa ozýva dupot bagančí mladíkov mad’arskej gardy v čiernych uniformách skladajúcich vojenskú prísahu, prebiehajúcu za účasti niektorých bývalých vrcholných mad’arských politikov, s požehnaním zástupcov katolíckej, evangelickej a reformovanej cirkvi. Nebezpečne extrémna nationalistická strana Jobbik rokuje v EU spolu s ostatnými mad’arskými stranami o poskytnutí územnej autonómie Mad’arom na Felvidéku, t.j. na Slovensku, o vytvorení samostatnej mad’arskej univerzity v Bratislave, v Kluži, v Subotici a v Berehove, o zákonom zaručenej uzemnej autonomii v Sedmohradsku, o samostatnej regionálnej oblasti vo Vojvodine a v Podkarpatsku .  Aby to mali susedia Mad’arska ešte veselšie, vymyslela Budapešt’ aj akési Fórum mad’arských poslancov v Karpatskej kotline, zastrešených mad’arským parlamentom, ktoré na etnickom princípe združuje mad’arských politikov zo susedných štátov. Div sa svete, Mad’arsko nie je kvôli tomu vystavené ani demaršom ani nemusí čelit’ výstražným vyhláseniam EU. Ba práve naopak. Slovensko, Slovensko je tým nebezpečným agresorom! Ked’ slovenská polícia zakročí proti vyčíňajúcim extrémistom na štadióne v Dunajskej Strede, všetky médiá (aj v zahraničí) informujú o tom, ako Slováci bijú mad’arskú menšinu.

Reciprocita
Nepochopitel’né je, prečo sa slovenská strana stavia neustále do pozície mrtveho chrobáka miesto toho, aby vyhlásila Mad’arom reciprocitu skôr, než slovenská menšina v Mad’arsku úplne vyhynie. Kol’ko dáte vy Slovákom v Mad’arsku, dáme aj my Mad’arom na Slovensku. Budapešt’ stačila po roku 1918 Slovákov v Mad’arsku takmer vyhladit’, hoci ich tam po rozpade Rakúska-Uhorska zostalo aspoň tol’ko ako Mad’arov na Slovensku.
O utrpení Slovákov za čias Uhorska sa síce dost’ popísalo, len sa to nejak akosi neberie na vedomie. Koho to už zaujíma, že nasi predkovia boli prenasledovaní, bití, často aj mučení a vraždení súkmeňovcami Csakyho a spol. len za to, že sa hlásili k svojej identite alebo prehovorili slovíčko po slovensky. Keby mrtvi mohli hovorit', revali by z hrobov. A nás, ich potomkov čičíkajú, či už z naivity alebo zámerne, že na to máme zabudnút’, lebo to bolo vraj vel’mi dávno. Tak dávno to ale predsa nebolo .

Naivita? Infantilnost’?
K slovensko-mad’arským vzt’ahom vychádza množstvo článkov, analýz, úvah, diskusných príspevkov a pod. Podl’a druhu tlače už vopred možno usúdit’, v akom smere článok bude informovat’, príp. dezinformovat’. Z tohto uhla pohl’adu ma zaujala úvaha v Literárnom týždenníku (25-26/2008) pod titulom Náš vzt’ah k Mad’arom od vedeckého pracovníka Ústavu politických vied SAV Daniela Šmihulu.
Hlavným motívom autorovej úvahy sú akési konflikty a napätia s Mad’arskom, ktoré by boli pre Slovensko nevýhodnou vecou a preto sa im Slovensko musí vyhýbat’. Slováci môžu byt’ vraj spokojní, lebo všetko, čo oficiálne chcú, patrí im (južné Slovensko, Žitný ostrov, Gabčíkovo) a v konflikte by to mohli iba stratit’ (a prečo by im to nemalo patrit’? To bola odjakživa slovenská zem!). Z nepochopitel’ných príčin autor vystríha Slovensko, aby nedopadlo ako Srbsko, aby nemalo ambície výrazne znížit’ úroveň ochrany práv príslusníkov národnostných menšín, vyst’ahovat’ ich zo Slovenska alebo anektovat’ čast’ územia Mad’arskej republiky, pretože to je v existujúcom medzinárodnom a medzinárodnoprávnom kontexte nerealistické. Sotva toto hrozí Mad’arom zo slovenskej strany. Nebezpečie hrozí skôr Slovensku a to nielen z Budapešti a EU ale aj zo strany niektorých naivných slovenských intelektuálov!

Podl’a autora tejto úvahy Mad’ari vraj od od roku 1945 nepredstavovali nijaký buričský element a boli vždy primerane lojálni a konstruktívni a nešli ani do konfrontácie so Slovenskou republikou v devät’desiatych rokoch, ked’ slovenský štat nebol ešte stabilizovaný a zakotvený v medzinárodných štruktúrach a odpor proti nemu sa mohol na svetovej scéne prezentovat’ ako boj proti nedemokratickému mečiarizmu. Autor usudzuje d’alej, že prečo by Slováci mali v Mad’aroch vidiet’ ohrozenie teraz, ked’ sa mocenské pomery zlepšili v slovenský prospech? Vraj ani participácia SMK na výkonnej moci v rokoch 1998 - 2006 neviedla k nejakému nadmernému zneužívaniu tejto moci. Slovenským stranám radí: ak chcú získat’ hlasy mad’arskej menšiny, mali by s ňou komunikovat’ aj po mad’arsky a mat’ pozitívny prístup k rešpektovaniu národnostných práv. Tvrdenia zo strany Slovákov, že Mad’ari na Slovensku majú nadštandardné práva, je podl’a autora iba mýtus. Oni požívajú vraj len európsky priemer. Čo k tomu dodat’?

Mad'arizácia - v zahraničí pojem neznámy
O utrpení nemad’arských národov v Uhorsku sa vie v zahraničí vel'mi málo. Vlastne okrem pre zopár “odborníkov” na východnú Európu, ktorí o mad’arizácii niekde niečo čítali, je to vcelku neznámy pojem. O čom sa nevie, to neexistuje a pomaly sa vyhlási za výmysel Slovákov. Mad’arizácia Slovákov prebiehala dokonca aj po roku 1918, pretože Prahe nevadila. Neprebiehala síce agresívne a otvorene, skôr latentne, tíško. To je všetko za nami, tak to bolo, patrí minulosti, povie si nejeden z nás. Tragika však spočíva v tom, že mad’arizácia prebieha aj po roku 1993, ked’ Slováci konečne dosiahli svoj vlatný štát a nemusia žit’, obrazne povedané, v podnájme.

Prečo Slováci mlčia? Prečo neupozorňujú na to, čo ich bolí, čo ich tlačí? Prečo nepublikujú v cudzích jazykoch o svojich dejinách, ktoré boli bohaté, o mad’arizácii, ktorej museli tak dlho čelit’? Sotva by národ, ktorý musel tol’ko pretrpiet’, prežil. Po strate svojej štátnosti spred tisíc rokmi Slováci nezanikli, ale ako fénix z popola povstali nanovo. Sú tu, aj ked’ svet o nich ešte stále málo vie. Začal sa o nich dozvedat’, až ked’ sa opät’ začali domáhat’ vlastného štátu. Bolo že to kriku, že akási nacionalistická menšina v Československu chce rozbit’ štát! Nepísalo sa o nás lichotivo. Ani nemohlo. Boli sme predstavovaní Prahou a hlavne miláčikom západných “demokratov” - Václavom Havlom. Dnes nám nestojí v ceste ani Praha ani Havel, v ceste si stojíme my sami, našou pohodlnost'ou, snád’ aj neschopnost'ou či ignorantstvom.
           

V čase silnej mad’arizácie, ked’ sme nemali možnost’ sami sa bránit’, upozorňovali na náš útlak nórsky nositel’ Nobelovej ceny za literatúru Bjornstjerne Bjornson (1832-1910) a britský historik Robert William Seton-Watson (1879-1951). V susedných Čechách ležal osud Slovákov na srdci Karlovi Kálalovi, dobrému znalcovi slovenských pomerov. Problematiku mad’arizácie Slovákov v Uhorsku obšírne opísal v desiatich číslach Osvety (1898). Po roku 1900 nasledovali jeho d’alšie knihy na túto tému. V roku 1903 vyšla v Prahe v nemeckom jazyku Die Unterdrückung der Slowaken durch die Magyaren , v ktorej upozornil na mad’arské vyčíňanie voči Slovákom. Pred niekol’kými rokmi začalo bratislavské vydavatel’stvo Eko-konzult s reedíciou Kálalových diel v slovenskom jazyku. Vydavatel’ pouvažoval i o tom, či by sa nemala vydat’ i nemecká verzia z roku 1903, aby historické faktum mad’arizácie nepadlo do zabudnutia. Kálalove knihy sa na Slovensku predávajú dobre, je o ne záujem.

Ale čo s nemeckou verziou? Tá je určená pre nemecky hovoriace zahraničie: slavistické inštitúty, univerzitné knižnice, politické a historické kruhy a pod., v podobe daru. Na nej vydavatel’ nezarobí. Musí platit’ sadzbu, tlačiareň a pod. Má výdavky, a nie malé. Ked’ našiel osobu, ktorá sa podujala Kálalovo dielo prepracovat’ do modernej nemčiny, rozhodol sa ho vydat’. Kálal je medzitým hotový, doplnený o množstvo vysvetliviek, o 4-stranový Predslov a vyše 30-stranový Doslov, v ktorom sú zahrnuté aj kapitoly Slovenská menšina v Mad’arsku a Mad’arská menšina na Slovensku. Na obale knihy sa uvádza, prečo sa táto kniha znova vydáva a prečo je tak potrebná. Kálal by mohol hned’ vyjst’. Nie je to ale také jednoduché. Ani jedna inštitúcia, ani jedno ministerstsvo, politická strana, alebo organizácia nechce toto pre Slovákov tak prepotrebné dielo finančne podporit’. Slovensko spí l’ahostajnost’ou.

Aj teraz, ked’ sú pri moci národne orientované strany. Prekvapuje, ked’ je istý poslanec za národne orientovanú stranu tej mienky, že spomínaná kniha by mohla vyjst’ vo Švajčiarsku. Len neprezradil, kto by ju vydal a najmä kto by ju financoval, ked’že tlačiarenské náklady na Slovensku sú ovel’a nižšie než vo Švajčiarsku. Priamo šokujúco sa k manuskriptu tejto knihy vyjadril istý predstavitel’ jedného slovenského Združenia v zahraničí. Bol mu zaslaný manuskript so sprievodným listom, lebo je to jediné Združenie Slovákov v zahraničí, ktoré by mohlo aspoň malou čast’ou prispiet’ k financovaniu tejto knihy. Ked’že sa pán predstavitel’ tohoto Združenia akosi nehlásil, ohlásil sa mu teda odosielatel’ spomínaného manuskriptu. Odpoved’ pána predstavitel’a Združenia bola: “

Nie je št’astné vydávat’ staré knihy, tie predsa nikoho nezaujímajú, ponajviac nejakých historikov. Knihu už psychologicky inak ochutit’”. Do manuskriptu ani len nepozrel. Keby mu bol venoval aspoň 10 minút, vedel by, že tu nejde o beletriu, ale o niečo úplne iné. Čech Kálal sa ujal Slovákov, ked’ im hrozila národná záhuba a pre predstavitel’a istého Združenia Slovákov, ktorý má možno aj funkciu vo Svetovom kongrese Slovákov a behá po Bratislave ako dôležitý zahraničný Slovák, je iba “starou” knihou, ktorá vraj nikoho nezaujíma. Ba opak je pravdou. Slováci musia vychádzat’ z minulosti, na báze dejín. Nemci, ktorí čítali manuskript, boli prekvapení. Nikdy o mad’arizácii nepočuli, Teda to by bolo len vítané, keby sa o tieto veci zaujímali “ponajviac nejakí historici”. Ide o to, aby sa podarilo oslovit’ najmä historikov, a pri troche št’astia aj takých, ktorí sedia na vplyvných miestach. Ako sa majú o tom dozvediet’ títo l’udia, ked’ sa o tom dosial’ nikde nepísalo? Ved’ všade počut’ iba, že Slováci utláčajú chudákov Mad’arov.

Podvratná činnost’ mad'arských cirkví - potenciálne nebezpečie pre pokojné spolunažívanie národov v Karpatskej kotline

                Vel’kým nebezpečím pre dobré spolunažívanie národov v Karpatskej kotline sú mad’arské cirkvi, obzvlášt’ tá reformovaná - kalvínska. Na jednu z jej mnohých aktivít sa možno pozriet’ aj na internete, na stránke www.magyar-eletter.hu.
Stojí to tam dokonca v štyroch jazykoch:
Szeretettel üdvözöljük a Magyar Élettér Alapítvány Honlapján!
Welcome to the webside of the Hungarian Living-space Foundation!
Herzlich willkommen auf der Webseite der Stiftung Ungarischer Lebensraum! Bienvenue sur le webside de la Fondation Espace Vital Hongrois!

V slovenčine to znie takto: Srdečne vítame na webovej stránke Nadácie ‘Mad’arský Životný Priestor’ . Táto webová stránka poštváva k zrušeniu Trianonskej mierovej zmluvy a k nastoleniu Vel’komad’arska. Slovensko je tuná už pevnou súčast’ou “Mad’arského Životného Priestoru”. Ked’ sa do príslušného okienka na hl’adanie polohy a informácií o meste napíše napr. Bratislava alebo aj názov hociktorého iného slovenského mesta alebo dediny a t’ukne sa na “search”, objaví sa, kde sa táto lokalita nachádza. V nemčine sa objaví “Oberland”, v angličtine “Uplands”, po našsky je to Horná zem. Teda nie Slovensko, ale Horná zem! Nasleduje pomenovanie hl’adaného slovenského mesta po mad’arsky a až potom po slovensky s poznámkou zeitweilig unter slowakischer Besetzung, prípadne currently under Slovakian occupation . Po slovensky: v súčasnosti pod slovenskou okupáciou. Teda podl’a tejto webovej stránky Slovensko patrí Slovákom iba dočasne. Bratislava sa volá Pozsony a nad Bratislavským hradom veje mad’arská zástava. Na prvý pohl’ad by sa zdalo, že táto webová stránka patrí nejakému extrémne nacionalisticko-fašistoidnému zoskupeniu. Omyl! Za touto stránkou sa skrýva vysoké mad’arské duchovenstvo a vysokí cirkevní hodnostári. Patrónmi tejto stránky sú kanonický pronotár budapeštianskej svätoštefanskej baziliky Géza Szabó a biskup reformovanej (kalvínskej) cirkvi Dr. Loránt Hegedüs, ktorý je zároveň aj výkonným predsedom Mad’arskej reformovanej cirkvi .

Zaujímavé, ked’ si spomenieme, že v Ostrihome sa slovenskí a mad’arskí biskupi navzájom ospravedlnili za minulost’. Vel’avravne zvučia pritom slová kardinála Pétera Erdöyho, prímasa Mad’arska: “My katolícki biskupi, sa dnes snažíme o to, aby sme brali do úvahy všetkých veriacich všetkých národností a rozvíjali ich duchovnost’ a kultúru”. Konferencia biskupov Mad’arska sa nedávno ospravedlnila nielen slovenskej katolíckej komunite, ale aj celému l’udu Slovenska. A zrazu kanonický protonotár svätoštefanskej, teda katolíckej baziliky je patrónom takejto webovej stránky.

Kto aspoň trocha pozná reformovanú cirkev v Mad’arsku, nie je šokovaný a už vôbec nie prekvapený takouto stránkou. Reformovaná (kalvínska) ev. cirkev, tretia najpočetnejsia v Mad’arsku, ide totiž ruka v ruke s nebezpečnou nacionalistickou stranou Fidesz, ktorú založil Viktor Orbán, hlásiaci sa k tejto cirkvi. Mimochodom, vysokoškolskí profesori pre reformovanú teológiu sedia v parlamente - úplne jedno, kto je pri vláde.

Na zjednotení Mad’arov v Karpatskej kotline pracujú svorne všetky cirkvi, či už otvorene alebo menej očividne. Najagresívnejšie si pritom počína reformovaná cirkev. Nevynechá ani jednu jedinú príležitost’ upozorňovat’ na útlak Mad’arov v Karpatskej kotline. Usporadúva rôzne medzinárodné konferencie, na ktorých nechýbajú ani László Tökés a často aj radikáli z Orbánovho Fideszu. Vydáva aj rôzne cudzojazyčné obežníky, ktoré rozosiela na cirkevné zbory a teologické fakulty v zahraničí. Jedným takýmto obežníkom je aj Reformpress. Dozvedáme sa v ňom o aktivitách Dr. Lászlá Tökésa, Dr. Gusztáva Bölcskeiho ako aj patróna spomínanej webovej stránky biskupa Dr. Loránta Hegedüsa a d’alších. Všetci unisono hovoria o Duchu Svätom, o láske k Ježisovi Kristovi, hlavne však o láske k mad’arskej vlasti a mad’arstvu v spojení s útlakom bratov a sestier v Karpatskej kotline, ktorých prežitie a záchranu vidia iba v dosiahnutí autonómie (a potom v pripojení k Mad’arsku). Slovensko v tomto “pobožnom” plátku nie je Slovenskom, ale “Horným Mad’arskom” príp. “Hornou zemou” , podobne Srbsko “Južnou zemou” .  

Do iredentistických záležitostí Mad’arska je involvovaný aj Svetový zväz reformovanej cirkvi so sídlom v Ženeve.
Medzi popredných radikálov reformovanej cirkvi patrí sedmohradský biskup László Tökés. Ciel’om Tökésa a jeho radikálnych “bratov” je spochybňovanie Trianonu a dosiahnutie autonómie nielen v Rumunsku, ale v celej karpatskej kotline. Vehementne sa dožaduje kolektívnych práv pre Mad’arov aj na Slovensku! Ako predstavitel’ rumunských Mad’arov a mad’arskej Rady autonómie Karpatskej kotliny sa Tökés stretáva s P. Csakym konzultovat’ otázky autonómie. Podl’a médií tu zazneli i slová, že Mad’ari budú žiadat’ spät’ zabraté územia podl’a izraelského modelu “územie za mier” a na tomto území si budú uplatnovat’ právo na sebaurčenie podl’a kosovského modelu.
Biskup Tökés mal už viacej svetských funkcií.

Bol čestným predsedom Demokratického zväzu Mad’arov v Rumunsku a hral dôležitú rolu vo Svetovom zväze Mad’arov. Tento zväz bol založený v medzivojnovom období horthyovskou vládou na propagandistické ciele s ciel’om udržiavat’ vzt’ahy so západnou emigráciou a uchovávat’ ideu revízie Trianonskej mierovej zmluvy. V roku 1990 sa novými vodcami Svetového zväzu stali spomínaný Tökés, zo Slovenska Miklós Duray s Lászlóm Dobosom. Do sféry pôsobenia zväzu sa dostali aj mad’arské menšiny. László Dobos vo funkcii podpredsedu Svetového zväzu Mad’arov sa dožadoval celkovej autonómie (hospodárskej, politickej ) Mad’arov na Slovensku .  

Odnožou reformovanej cirkvi v Mad’arsku je reformovaná cirkev na Slovensku. Do Bruselu chodí biskup Reformovanej cirkvi Géza Erdélyi z Rimavskej Soboty, aby potvrdil to, čo tam hlásajú o nás tzv. slovenskí europoslanci, Edita Bauerová a Arpád Duka-Zólyomi: Mad’ari sa vraj nemôžu dohovorit’ v zmiešaných oblastiach v materinskom jazyku, čím dochádza k porušovaniu l’udských práv na Slovensku. Hoci platia dane ako Slováci sú druhotnými občanmi a oni nimi nechcú byt’. Čiže nie iba “sympat’ák” Bugár sa dožaduje dvoch oficiálnych jazykov na Slovensku. Dožadujú sa ho všetci predstavitelia mad’arskej menšiny. Svoje požiadavky predkladajú aj v Európskom parlamente. Vo zverejnenom memorande požadovali, aby sa mad’arčina stala druhým oficiálnym jazykom na Slovensku a aby došlo k federálnej reorganizácii štátu s dvoma rovnocennými štátotvornými národmi - Slovákmi a Mad’armi. Medzi žiadatel’mi nechýbal ani biskup Erdélyi. Ten nastolil aj politikum - otázku Benešovych dekrétov.

Každá protislovenská činnost’ je nejak a niekym ocenená. Tragédiou je, že sa o to neraz postarajú aj sami Slováci. Biskup Erdélyi prebral z rúk prezidenta nafukujúceho sa svojim nemectvom, vytrubujúc do sveta, že za jeho prezidentovania, Mad’ari nebudú utláčaní (ako keby boli niekedy utláčaní) Pribinov rad. Zaiste P. Csaky navrhol Erdélyiho na toto vyznamenanie. Ten Csaky, ktorý vo svojej knihe Medzi dvoma svetmi (1998) napísal, že hovorit’ o Slovákoch na území súčasného Slovenska v 9. a v 10. storočí je číry nezmysel.      

Už takmer dve desiatky rokov mám do činenia s istou evanjelickou teologickou fakultou reformovaného zamerania v Nemecku. Práve toto reformované zameranie je dôvod, prečo Mad’ari na nej s obl’ubou študujú. A tak mám príležitost’ stretávat’ sa s Mad’armi, či už s profesormi alebo študentmi. Zväčša prehodím s nimi niekol’ko viet a potom sa nechám poučit’ o dejinách Mad’arska. Rozhovoria sa o tom, ako po 1. svetovej vojne Mad’arsko stratilo 1/3 svojho územia, ktoré bolo vraj čisto mad’arské a jeho obyvatel’stvo doteraz musí žit’ pod útlakom Slovákov, Rumunov a Srbov. Ked’ sa ich spýtam, ako to bolo so Samovou alebo Vel’komoravskou / čiže Staroslovenskou rísou, začnú hovorit’ niečo o Hunoch, Attilovi a pod. Ked’ nadhodím, ako je to s menšinami v Mad’arsku, tak skalopevne tvrdia, že tam žiadne nemajú. Ked’ spomeniem, že som niekde čítala, že tam okrem 600 000 Cigánov žije d’alších 12 národnostných menšín, tak habkajú, že ich percento je tak minimálne, že t’ažko o nich hovorit’. Na tejto teologickej fakulte študujú aj slovenskí Mad’ari. Zaujímavé je, aký majú oni postoj k štátu, v ktorom žijú.

Bolo po parlamentných vol’bách v roku 2006 a vít’az volieb R. Fico nezobral do vlády SMK ako sa od neho očakávalo, ale SNS. To bola bomba, ktorá otriasla všetkými demokraciami na celej zemeguli! Tažko to znášal aj istý student mad’arskej menšiny zo Slovenska študujúci na tejto fakulte. Na seminári sa rozhovoril o hrôzach, ktoré číhajú zo Slovenska, o jednom politikovi, ktorý sa dostal k moci a vyhráža sa, že zrovná Budapešt’ so zemou. Profesor (odborník na Novú zmluvu) ho neprerušil, nechal ho rozprávat’, prikyvoval mu a dodal, že podobná vláda je aj v Pol’sku. Dotyčný profesor takto posudzoval z nevedomosti, lebo o týchto štátoch nevie úplne nič a zaiste aj podl’a svojho osobného predsudku voči istému etniku -  Slovanom. To nie je náhoda, že bombardovanie ortodoxných Slovanov - Srbov - svojho času tak vehementne podporovali aj katolícka aj evanjelická cirkev.

Juh Slovenska - žeby budúce Kosovo?
Kto sa aspoň trocha vyzná v politike, tomu sotva unikne paralela medzi kosovskou UCK (Kosovská oslobodzovacia armáda) a militantnými združeniami a organizáciami v Mad’arsku a ich agresívnymi odnožami na Slovensku. Mad’arská agresivita pre Západ neexistuje práve tak ako onoho času preň neexistovala UCK, ktorá bola vraj iba srbskou propagandou. Trvalo nejaký čas, kým Západ priznal existenciu tejto organizácie. Povedzme v Nemecku a v USA. Zo začiatku bola UCK pod vedením Hasima Thaciho pre ministerstvo zahraničných vecí Spolkovej republiky Nemecko najskôr obskúrnou bandou. Toto ministerstvo varovalo spolkové krajiny, aby neudelovali politický azyl osobám, ktoré sú členmi tejto teroristickej organizácie (Spiegel 16/1999). Podobne sa o nej vyjadrila aj šéfka ministerka zahraničných vecí USA Madeleina Albrightová. Na príkaz kto vie koho sa z teroristickej organizácie naraz stala Kosovská oslobodzovacia armáda predstavovaná iba v tých najsvetlejších farbách.

Na osvieženie pamäti podám v kocke krátku chronológiu, čo sa odohralo v Kosove pred niekol’kými rokmi.
Na úvod treba povedat’, že menšiny v Juhoslávii neboli utláčané, mohli sa národne rozvíjat’, žili si dobre.
V 70 rokoch dochádza v južnej časti Srbska, v Kosove, k etnickým sporom, ktoré boli podnecované kosovskou iredentou, často aj utečencami z Albánska. Kosovskí Albánci začali Srbov z Kosova vytláčat’. Robili skryté čistky, ktoré prebiehali desiatky rokov. Ked’ Srbi nechceli odíst’, zapal’ovali im obilie, terorizovali ich rôznymi spôsobmi. Odkupovali ich príbytky, pričom peniaze nehrali žiadnu rolu. Tých bolo dost’ z rôznych emigrantských zbierok a pašovania drog. Jediným ciel’om kosovských Albáncov bolo, vyčistit’ Kosovo od Nealbáncov.
V roku 1980 zomiera Tito. Kosovským Albáncom je autonómia málo, žiadajú vlastný štát.

Kosovskí Albánci mali v bývalej Juhoslávii privilegované postavenie. Mali autonómiu, svoje školstvo, vlastnú univerzitu. Albánsky jazyk bol v tejto oblasti neoficiálnym úradným jazykom. Vd’aka subvenciám z ostatných juhoslovanských republík sa mohli dobre rozvíjat’ po každej stránke. Nikto im neubližoval .

Za účelom zastavenia diskriminácie Srbov v Kosove a ohrozenia celistvosti štátu schválil srbský parlament v roku 1989 ústavné dodatky, ktoré mali obmedzit’ autonómiu v Kosove. Koncom 80 rokov začínajú srbské policajné akcie proti dobre vyzbrojeným kosovským teroristom. Kosovskí Albánci si volia vlastný (nelegálny) parlament, aby v referende (1991) mohli rozhodnút’, že Kosovo bude nezávislým štátom - Kosovskou republikou. Belehrad vyhlasuje toto referendum za neplatné. V roku 1992 kosovskí Albánci vyhlasujú “Republiku Kosovo” na čele s prezidentom Ibrahimom Rugovom (Rugova) a na jej obranu zakladajú UCK (Kosovskú oslobodzovaciu armádu), ktorú vyzbrojili aj tajné služby západných štátov, najmä Briti a Americania. Republika Kosovo bola ilegálna, okrem Albánska nikým neuznaná republika. Belehrad ju akceptoval tak dlho, kým vo februári 1996 nezačali teroristické útoky a nezačali padat’ prvé granáty zo strany UCK. Táto organizácia vzišla z kosovsko-albánskej mafie, ktorá riadila drogové siete v celej Európe. 70% celého trhu v Nemecku a 90% vo Švajciarsku ovládlo UCK .

Úlohou tejto organizácie bolo provokovat’ juhoslovanskú armádu a vyvolávat’ nepokoje. V roku 1998 reagujú srbské bezpečnostné sily na stále sa zosilujúce útoky UCK. Obyvatelia Kosova, jedno či Srbi alebo Kosovčania opúšt’ajú Kosovo. Vo februári 1998 UCK vyhlasuje ozbrojený boj za štátnu suverenitu Kosova. Utoky UCK na policajné stanice, vraždy na civilistoch a únosy srbských policajtov sú na dennom poriadku. Paralelne rastie priama intervencia západných štátov v prospech kosovsko-albánskych pohybov za odluku Kosova od Juhoslávie. NATO žiada od Belehradu, aby sa stiahol z Kosova. V opačnom prípade hrozí vojenským zásahom aj bez mandatu OSN. Pod masívnym tlakom NATO Belehrad 13.10.1998 súhlasí so stiahnutím svojich bezpečnostných síl z Kosova. Do Kosova prichádza verifikačná misia OBSE a 1300 neozbrojených pozorovatel’ov. Vzdušnú kontrolu dodržiavania prímeria začala vykonávat’ letecká overovacia misia NATO pomocou svojich neozbrojených lietadiel. UCK prevádza však d’alej stovky atentátov na civilistoch a príslušníkoch polície.

Konflikt medzi Belehradom a verifikacnou misiou OBSE sa vyhrocuje po 16. januári 1999, ked’ sa v dedine Račak našli v jednej priekope telá 45 zastrelených albánskych civilistov. Nestranná fínska komisia zistila, že civilné odevy obetí nemali diery po strelných ranách, ktoré sa našli na telách obetí, čo potvrdzuje, že mrtvych do civilných šiat preobliekli. Srdcerevúce zábery 45 mrtvych “civilistov” obleteli celý svet a nenávist’ voči “beštialnym” Srbom bolo všade cítit’. Račak bol zinscenovaný so súhlasom vedúcim misie OBSE Williamom Walkerom a vtedajšsiou ministerkou zahraničných vecí M. Albrightovou, aby NATO malo dôvod začat’ s bombardovaním Juhoslávie.

Vo februári 1999 sa konala mierová konferencia na zámku Rambouillet pri Paríži za spolupredsedníctva ministrov zahraničia Francúzska a Vel’kej Británie Védrina a Cooka. Srbská delegácia súhlasila s predloženým plánom, UCK ju odmietla, pretože neobsahovala separáciu Kosova od Juhoslávie. V polovici marca sa konala na tom istom mieste d’alšia konferencia. Neočakávane sa na nej objavili Američania na čele so šéfkou americkej diplomacie M. Albrightovou a s 29 ročným teroristom a zločincom Hasim Thacim. Zo stola zmietli pôvodnú Dohodu a srbskú delegáciu nútili pod hrozbou zbombardovania Juhoslávie podpísat’ diktát, že Kosovo a Metochija dostanú suverenitu; bude zvolený prezident republiky Kosovo, ktorý bude mat’ väčšie právomoci ako prezident Srbska alebo prezident JZR; bude zriadený Ústavný súd Kosova a Najvyšší súd Kosova a policajné bezpečnostné zložky budú tiež čisto kosovské. Všetko by prebiehalo pod dohl’adom oddielov NATO (teda USA), ktoré budú umiestnené v Kosove. Po troch rokoch by sa podl’a tejto “Dohody” Kosovčania mali vyjadrit’ k odluke od Srbska. Pôvodný francúzsko-britský mierový návrh pre Kosovo o ktorom sa malo pôvodne rokovat’ a ktorého obsah srbská strana poznala, neobsahoval ani protektorát nad Kosovom ani prítomnost’ NATO a ani referendum o odluke alebo zotrvaní Kosova v juhoslovanskej federácii.

Američania urobili z H. Thaciho politicky kl’účovú postavu hlavného vyjednávatel’a Kosova, lebo potrebovali “bábku” na posvätenie “Dohody”, ktorá mala Kosovo premenit’ na okupované územie pod americkou správou. Srbská strana diktát nepodpísala. 24. marca 1999 začalo USA bombardovat’ suverénny štát - Juhosláviu. Bombardovanie trvalo 78 dní, do 9. júna 1999. Suverénny štát, v ktorom mali menšiny nadstandardné práva, NATO zbombardovalo kvôli vraj nedodržiavaniu l’udských práv, na povojnovú úroveň. Brusel hlásil 8. júna 1999, že v uplynulých 24 hodinách NATO previedlo nad Juhosláviou 658 letových nasadení, predtým denne 400. Zomierali civilisti, napr. rol’níci pracujúci na poliach a pod. NATO bombardovalo mosty, nemocnice, zdravotnícke strediská, vodárne, rafinérie, osobné vlaky, dokonca aj juhoslovanskú televíziu, aby sa verejnost’ či už domáca alebo zahraničná nedozvedela pravdu o l’udských obetiach a materiálnych škodách. Iba v samom Belehrade pri bombardovaní hlavnej budovy televízie prišlo o život 16 zamestnancov.

Exodus z Kosova začal až po začatí bombardovania. Predtým neboli utečenecké tábory ani v Albánsku ani v Macedónsku. Kosovskí Albánci utekali nie pred Srbmi, ale pred bombami NATO. Na Srbsko padali trieštivé uránové bomby. Kontaminovali ovzdušie, vodu i zem a vraždili civilné obyvatel’stvo. Od počiatku bombardovania (24.3.1999) do júla 1999 stúpol počet utečencov na 860 000, 2500 mrtvych, z toho bolo 785 detí, okolo 14 000 ranených. Podl’a pravidiel západnej demokracie sa hovorilo o týchto nezmyselných obetiach na životoch iba ako o akýchsi kolaterálnych škodách. Treba pripomenút’, že bombardovanie južných Slovanov vehementne podporovali obidve najväčšie krest’anské cirkve v Nemecku.

O bombardovaní Srbska bolo rozhodnuté už 12. októbra 1998 v Bonne, v Kohlovom úrade, kde sa stretli Oskar Lafontaine, Joschka Fischer a Gerhard Schröder a súhlasili s bombardovaním Srbska. USA čakalo už len na tento súhlas. Tam sa totiž dohodli, že zbombardujú Srbsko aj bez mandátu OSN . Neskoršie rokovania v Rambouillet nemohli na tom nič zmenit’.

Do Kosova prišli jednotky Kfor (Kosovo - mierové oddiely), ktoré pozostávali hlavne z kontingentov členských státov NATO pod komandom britského generál-poručíka Michala Jacksona. Pod ich “dozorom” sa rozmohol albánsky terorizmus, kriminalita, znásilňovanie, etnické čistky a masakrovanie Srbov a Cigánov, ba aj kosovských Albáncov, vraj kvôli ich spolupráci s juhoslovanským režimom. Na Srbov sa doslovne robili krvavé pohony.Vyháňali ich z historického srdca Juhoslávie - z Kosova. Albánci vymazávali stopy po krest’anských Srboch. Jednotky Kforu a OSN-misie  neboli schopné (alebo nesmeli) Albáncom zabránit’ búrat’ a ničit’ starodávne srbské kostoly, kláštory a iné skvosty starodávnej srbskej architektúry. Vyše 150 pravoslávnych kostolov a kláštorov, stovky cintorínov a pod., bolo vymazaných z povrchu zemského, aby zahladili stopy po starodávnej srbskej kultúre. A tzv. demokrati, majúci plné ústa demokracie a l’udských práv nechali kosovských zabijakov, ktorí si dali názov Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK), dokončit’ začaté krvavé dielo. Na čele UCK bol H. Thaci, výtvor albánskej tajnej služby vycvičenej a dirigovanej americkou CIA .

UCK sa hodila do plánu USA a tak ju vyzbrojili, že mohla vyvolávat’ vojenské konflikty aj v Macedónsku. Bernard Kouchner, v onom čase prvý šéf misie UNMIK a vtedajší nemecký general Klaus Reinhardt držali nad Hashimom Thacim ochrannú ruku, aby sa mu neskrivil ani vlas na hlave. Zaobchádzali s ním ako s rozmaznaným deckom . Nad Thacim a UCK držal ochrannú ruku nejeden vplyvný “demokrat”. Zatykače, napr. Interpolu, sa na nich nevzt’ahovali. Sám Thaci vyhlásil, že sa neobáva, že bude postavený pred haagsky tribunál, pretože s ním spolupracoval. Thaciho jednoducho nebolo možné stíhat’. Pokúsila sa o to macedónska vláda, ale bezúspešne. Na nátlak EU, OBSE a NATO musel macedónsky parlament dokonca prijat’ zákon o amnestii pre albánskych “separatistických povstalcov”.

Haagský tribunál síce začal s vyšetrovaním proti Hashimu Thacimu, ale bezúspešne. Vyšetrovania boli zastavené, hoci boli k dispozícii rukolapné dôkazy o tom, že tento naverboval profesionálneho zabijaka Afrimi spáchavšieho minimálne jedenást’ vrážd na objednávku. Iba “za jeden jediný rok Thaci a jeho osobitné komando zavraždili 1027 l’udí, d’alších 945 odvliekli, 180 000 vyhnali a odpravili 6 politických rivalov. V Prištine iba za jeden mesiac zmizlo 100 mladých žien a dievčat ako obete s bielym mäsom.” .

Stovky Srbov boli vyvezené do Albánska, kde im boli odobrané obličky a d’alšie orgány, aby ich mohli predat’ na transplantácie do zahraničia. Príslušníci albánskej teroristickej organizácie UCK mučili, vraždili, obchodovali s drogami, vynucovali výpalné. Kto ho nezaplatil, doplatil životom. UCK malo dobre maskovaný funkčný aparát: smrtiacu eskadrónu - vojensky organizovaný oddiel s 12 ozbrojenými akčnými skupinami. Misia OSN v Kosove vedela o kosovských smrtiacich komandách, o surových etnických čistkách aj na Albáncoch, ktorí nesúhlasili s praktikami teroristov , ale vraj nikoho nemohla zatknút', lebo “objednávky” sa prevádzali ústne, a navyše súdna právomoc bola v rukách Thaciho a jeho klanu. K mnohým zločinom došlo po tom, čo “mierové oddiely” NATO v počte 40 000 vojakov prišli v roku 1999 do Kosova. Z klanu okolo Thaciho sa stalo pod dozorom “mierových” zoskupení gangsterské impérium kontrolujúce pašovanie zbraní, áut a cigariet, nespočetné množstvo reštaurácií, barov i a benzínových púmp.
UCK bola oficiálne zrušená 20. septembra 1999 a hned’ pretransformovaná do tzv. “ochranného zboru” (TMK). Jeho predstavitel’om sa stal Hashim Thaci.

O zločinoch Thaciho a spol. sa vedelo. Vedela o nich vel’mi dobre aj Nemecká spravodajská služba (BND), ktorá Thacimu nebola naklonená. Koncom novembra 2008 prebehla v nemeckých médiách správa, že Kosovské bezpečnostné sily zadržali troch pracovníkov BND, lebo vraj na budovu EU hodili trhavinu. Táto kauza vyvolala rozladenie medzi BND a kancelárkou Angelou Merkelovou , pretože sa nezasadila za rýchle prepustenie pracovníkov BND, hoci bolo očividné, že šlo iba o pomstu zo strany Thaciho.

O zverstvách kosovských Albáncov sa bohapusto mlčalo a na dôvažok: Na televíznych obrazovkách neustále ukazovali Albáncov utekajúcich pred “beštiálnymi” a “krvilačnými” Srbmi. V skutočnosti Albánci utekali pred bombami NATO. Prostredníctvom médií sa vyvolával silný odpor a nenávist’ voči vsetkému, čo súviselo so Srbmi a Srbskom. Bol badatel’ný aj istý predsudok voči Slovanom všeobecne. Ako o overených faktoch sa písalo, že Srbi tehotným ženám vyrezúvali embryá, opekali ich a znova zašili . Minister zahraničných vecí J. Fischer porovnával „zločiny“ Srbov s osvienčimským koncentrančným táborom. Podobne kancelár G. Schröder a nevydarený minister obrany R. Scharping rozširoval fámy, že Srbi v Kosove vraj zariadili koncentracné tábory, v ktorých prevádzajú genocídu na Albáncoch a že neustále znásilňujú dievčatá nad 12 rokov . Na jednej škole vraj vyhnali učitel’ov a žiakov pred skolu. Žiakov prinútili prizerat’ sa, ako vešali ich učitel’ov a potom ich rozohnali pažbami a výstrelmi z pušiek. Splnomocnenec pre l'udské práva Spolkovej republiky Gerd Poppe verejne hlásal, že OBSE má od albánskych utečencov správy, že Srbi za živa vypichujú Albáncom oči, odsekávajú nosy, prsty, ruky, prerezávajú hrdlá a ženám odrezávajú prsníky. Nechýbali ani obrázky koncentračných táborov a za ostnatým drotom akísi l’udia. Vraj to boli Albánci, ktorých tam držali Srbi. Krvilační Srbi tam vraj s l’uskými hlavami hrali futbal.

Žijeme v zlých časoch. Dobre to badat’ v Nemecku, najmä v jeho západnej časti, vraj tej demokratickejšej. Na jednej strane si jeden nemôže dost’ dávat’ pozor na jazyk, aby nemal problémy, nestratil prácu alebo musel zložit’ funkciu len preto, lebo sa nepodrobil “political correctness”. Na druhej strane je dovolené oficiálne, aj pred televíznou kamerou štvat’ proti inému národu, inému štátu - proti južným Slovanom. Nemeckí vládni činitelia verejnost’ systematicky zavádzali, nepovedali pravdu o pravých príčinách vyvolania, ciel’och a priebehu vojny, o protivníkovi, o materiálnych škodách a obetiach, ktoré táto vojna priniesla.

Potom, čo bolo 12. októbra v Bonne dohodnuté, že Srbsko bude bombardované, nasledovala silná dezinformacná kampaň proti Juhoslávii, démonizovanie prezidenta Miloševiča, z ktorého urobili nového Hitlera. Vo všetkých médiách osočovali Srbov a predstavovali ich ako krvilačných divochov. A na druhej strane súčasne rokovali so zločincom H. Thacim T. Blair, G. Robertson, J. Solana a iní vysokí predstavitelia EU, NATO a USA. Aj to patrí k tzv. vyspelej západnej demokracii. Tu by sme túto kapitolku mohli ukončit’. Snád’ možno ešte dodat’, že Pristina vyhlásila samostatnost’ po tom, čo dostala signál z Washingtonu a Bruselu, že uznajú suverenitu Kosova. Organizovaný zločin si svojvol’ne vyhlásil vlastný štát Kosovo proti Charte OSN a záverom Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorá garantuje nedotknutel’nost’ hraníc.

Medzi prvými uznali Kosovo Američania a ich poslušní nohsledi - predstavitelia Nemecka, Francúzska a Vel’kej Británie. Vlády d’alších štátov sa k nim pridali. Organizovaný zločin dostal vlastný štát, na čele s premierom Hashimom Thacim. D’alší bývalí teroristi z UCK, stíhaní za zločiny proti l’udskosti, dostali vysoké štátne a ministerské kreslá. Albánci majú teraz dva štáty a Miloševič, ktorého najväčším zločinom bolo asi to, že počas jeho vlády jestvoval zákon, podl’a ktorého zamestnanci podnikov mohli rozhodovat’ o tom, či sa ich podnik predá (t.j. sprivatizuje) a ak, tak komu, zomrel v haagskom väzení za záhadných okolností, kde sa musel zodpovedat’ z vojnových zločinov proti l’udskosti a z genocídy.

Pozrime sa, ako to vyzeralo so slovanskou vzájomnost’ou a solidaritou na Slovensku, ked’ jedna haluz slovanského stromu mala byt’ odpílená? Ked’ sa po druhýkrát opakoval Mníchov 1938? Ked’ šlo o útok proti Slovanom? Ked’ ide o moc nad Európou, najmä nad Slovanmi? V tom čase bola pri moci vláda M. Dzurindu.Táto svojvol’ne odovzdala vzdušný priestor Slovenskej republiky smrtonosnému NATO. Ked’ sa istý redaktor denníka Slovenská republika premiéra Dzurindu spýtal, či súhlasí s tým, že sa Slovenská republika týmto spôsobom zapojila do boja proti inému slovanskému národu, obvinil ho Dzurinda z nacionalizmu. Ba ešte sa aj pochválil, že bez Slovenska by severný koridor spájajúci hlavné základne NATO s Mad’arskom nebol existoval.

Darina Vergesová