:: www.prop.sk
:: ww.protiprudu.info

CITÁTY
 

Ako nás odúčajú myslieť

06.09.2009

 

 

 

Koncom júna 2009 v Bratislave, v budove I starej Národnej rady, po tretí raz udeľovali Cenu Predsedu Národnej rady SR za rozvoj kultúry  I  humanitného vzdelávania. Odovzdávanie cien sa udialo v dôstojnom prostredí za účasti významných hostí. Lenže aj celkom mimo záujmu slovenských médií. Aké symptomatické! Cena predsedu NR SR  - rovnako ako väčšina podujatí, ktoré majú upriamiť pozornosť na skutočné osobnosti nášho kultúrneho života - väčšine médií na Slovensku nestojí za to, aby o nej verejnosť informovali.

Pritom nemá táto cena nijaký politický podtón, je tu predovšetkým preto, aby upozornila na ľudí, ktorých žiaľ slovenská spoločnosť nevidí každý deň na televíznych obrazovkách, ale ktorí si na rozdiel od narýchlo vykvasených celebrít rešpekt a úctu zaslúžia. Prečo je možné, že médiá týchto vzácnych ľudí ignorujú a nie sú ochotné napísať ani len krátku noticku o tom, že získali Cenu predsedu NR SR?

Dôvodom je azda celková spoločenská klíma, keď sa uprednostňujú treťotriedni zabávači pred skutočnými umelcami. Kultúry, ktorá by ľudí pozdvihovala, ktorá by nás kultivovala a skutočne obohacovala, je stále menej. Je jej stále menej v pomere k tomu, čo ako "kultúru" chápu komerčné televízie a médiá. Netvrdím, že kedysi vzácne diela vznikali ako na bežiacom páse. Zďaleka nie. Ale ľudia ešte nedávno vedeli rozlíšiť, čo je a čo nie je kultúra - čo je a čo nie je umenie. Keď sa v stredoveku opili paholci v krčme a vrieskali spolu opilecké piesne, nikto sa nikoho neusiloval presvedčiť, že produkujú kultúru. Dnes začínam mať pocit, že medzi "kultúru" a "zábavu" niekto postavil znamienko rovnosti a už nevedia rozlíšiť skutočnú kultúru od šoubiznisu.

V  ľudských dejinách existovali dva svety - svet vysokej kultúry a svet ľudovej zábavy. Dnes sa však ľudovej zábavy zmocnil komerčný priemysel a usiluje sa ju ľuďom predstavovať ako kultúru a umenie. A to problém, s ktorým sa nemôže zmieriť. Nemôžeme dopustiť, aby sa stieral rozdiel medzi krčmou a divadlom.

Aby som parafrázoval amerického filozofa Daniela Bélla, masová spoločnosť dnes nežiada kultúru či umenie, ale obyčajnú a bohapustá zábavu. Tú   im dnes ponúka tzv. zábavný priemysel, ktorý sa na
"kultúru" iba hrá, no pritom vytvára len banálne zábavné produkty určené na prázdny konzum. Jednoducho, pozriete si šou, dvakrát sa obzriete a už ste aj zabudli, prečo a kvôli čomu ste tam vlastne i
prišli. Žiaden pocit v srdci, nič, čo by váš oslovilo, tobôž povznieslo, nič trvalé, nič hlboké - iba sugestívne duchovné prázdno. Je to podobné akoby nám v ušiach stále znel onen monotónny piskľavý tón, ktorý poznáme z nemocničných prístrojov, a ktorý signalizuje, že srdce prestalo biť - že dakto pravej zomrel. To je dnešný svet šoubiznisu, ktorý v nás zanecháva duchovnú spúšť, iba otravnú monotónnosť. Najsmutnejšie je, že dnes sa táto duchovná prázdnota predstavuje verejnosti ako čosi samozrejmé a prirodzené. Akoby sa niekto snažil spánok v kóme vydávať za kultúrny život...                   

Pravidlá šoubiznisu sú jasné, pobaviť davy akýmkoľvek spôsobom. A pritom veselo predstierať, že každá banalita spĺňa nároky, ktoré kladieme na vysokú kultúru. Daniel Bell dodáva, že tradičnú morálku "dobra" dnes nahrádza morálka "zábavy".  Tradičná morálka dobra obmedzovala voľný priechod pudov a okamžitých želaní, no morálka "zábavy" velí jediné: zabávať sa! Znie to na prvý pohľad dobre, ale realita je iná. Dnes platí, že ak sa človek náhodou nezabáva, akoby už to bol dôvod na zamyslenie: "Čo sa to so mnou deje?" Zachytili sme sa sami do pasce totálneho hedonizmu, ktorý je natoľko sugestívny, že sa cítime byť vinní, ak sa čo  i len chvíľku nezabávame. Zatiaľ čo v tradičnom svete pocit viny vzbudzovalo uspokojenie zakázaných túžob, dnes ľudia trpia nízkym sebavedomím vtedy, ak sa  nedokážu dobre zabávať. Príkaz dňa znie: zabávajme sa hoci aj na triviálnostiach a predstierajme, že všetko to, čo vidíme, si zaslúži pomenovanie "kultúra".

Duchovnej prázdnoty je, zdá sa, v spoločnosti  čoraz viac a čo je horšie, duchovná prázdnota sa
premieňa na životný štýl, ktorý propagujú naše celebrity a médiá. Španielsky filozof Ortega Gasset
napísal, že k základným črtám moderného človeka patrí povrchnosť a prázdny hedonizmus. Podľa Gasseta sa, žiaľ, ústredným záujmom života pre ľudí stáva "hra a šport, kult tela, hygienický režim a starostlivosť o krásu odevu, nedostatok romantizmu v styku so ženou; styk s intelektuálom len-tak pre
zábavu, ale % podstate neúcta k nemu atď". To je dnešný životný štýl: povrchnosť, metrosexualita, narcizmus a neúcta k druhým. No najhoršie je, že človek, ktorý sa poddáva takémuto životnému štýlu, ešte sám seba považuje za "kultúrneho človeka"!

O čom píšem, neplatí iba pre kultúru, ale aj pre vzdelanie. Mnohí ľudia si myslia, že byť vzdelaným a rozhľadeným človekom je čímsi, čo získajú čítaním dennej tlače a príležitostným surfovaním po
internete. Je tragédiou modernej doby, že slova "tvorivosť" sa zmocnila informatika, komerčná propagácia, reklama či šoubiznis. Naopak, filozofia a humanitné vedy sa predstavujú ako prežitok, ako
čosi nepodstatné, ako odsúdené na zánik. Komerčné sily chcú nezávislé a tvorivé myslenie dostať na
úplný okraj spoločnosti. Ako vtipne konštatuje francúzsky filozof Gilles Deleuze: "Pred týmito silami
sa filozofia cíti malaga osamotená, no keby mala umrieť, aspoň to bude od smiechu."

Je smutným svedectvom doby, že ľudia prestali mať záujem o nadčasové otázky, prestali čítať knihy, ktoré majú viac než 150 strán, prestala ich zaujímať filozofia, prestali sa zamýšľať nad podstatou
dôležitých vecí. Možno na tom - paradoxne – nesú trochu viny aj prírodné vedy. Už v tridsiatych rokoch minulého storočia upozorňoval nemecký filozof Edmund Husserl na krízu modernej spoločnosti
spojenú s dominanciou prírodných vied a vedeckého spôsobu života. Husserl hovoril o "ľahkovážnom
odvrátení sa od otázok, ktoré sú pre pravé ľudstvo rozhodujúce". Prírodné vedy podľa neho pripravili
človeka o otázky zmyslu ľudskej existencie, zmyslu konkrétnych ľudských činov, o otázky, ktoré pomáhajú človeku žiť azda viac než ktorýkoľvek technický vynález, za ktorý vede vďačíme. "V našich životných úzkostiach, ako počúvame, nemá nám táto veda čo povedať," dodáva Husserl.

Úzke zameranie na prírodné vedy vyprázdnilo ľudský život, odstránilo z neho všetko, čo sa vymyká jej pojmom, kategóriám a zákonitostiam. Najvyšším  spoločenským cieľom sa stala prázdna racionalita a bezobsažná efektivita. Ľudia sa premenili na jednotlivcov, ktorých základnám cieľom  je „optimálne fungovať“, prispôsobiť sa, správať sa trhovo, flexibilne, účelovo a oportunisticky. Jedným slovom – fungovať ako roboty. Ako zlovestne dopĺňa Herbert Marcuse: "Žijeme a umierame racionálne a produktívne".

Je znepokojujúce, že k celkovej duchovnej  hodnotovej vyprázdnenosti prispievajú výrazným dielom médiá. Tie dnes zminimalizovali priestor pre relácie, ktoré by ponúkali zmysluplné diskusie, originálne príspevky, netendenčné názory, skratka pre to, čomu sa hovorí - myslenie. Ak aj náhodou v televízii natrafíme na program, ktorý ponúka aj hlbšie polemiky a informácie vedúce k podstate vecí, väčšinou sa tak stane niekedy okolo polnoci, keď už väčšina ľudí dávno spí.

Programová štruktúra našich televízií symbolizuje to, čo sa deje v celej spoločnosti. Myslenie odsunuli na najneskoršie nočné hodiny,  nehovoriac o tom, že mu venujeme približne dve hodinky týždenne. Akoby sme sa hanbili za to, že myslíme.

Pravdu má Noam Chomsky, ktorý tvrdí, že zmyslom médií je "dosiahnuť, aby ľudia sledovali národnú futbalovú ligu, aby sa zaujímali o matku, ktorej sa narodilo decko so šiestimi hlavami, alebo o hocičo iné, čo im predhodia". To všetko s jediným cieľom - docieliť stav, v ktorom je prakticky nemožné myslieť, nemožné rozmýšľať. Ak sa aj divák v médiách dopátra nejakej diskusie o dôležitých témach, tú zväčša moderátor zredukuje na 15 sekundové časové limity, do ktorých má diskutér vtesnať vlastný názor na vážne spoločenské problémy. A tomu sa dnes vraví "myslenie", tomu sa dnes hovorí spoločenská diskusia.

Napokon sme donútení prijať hru, v ktorej hranice spoločenskej diskusie určujú ľudia, ktorí nielenže nemajú ani šajnu o spoločenských problémoch, ale ktorí často nemajú ani len dokončenú vysokú školu. Je príznačné, že v dnešnej spoločnosti sa médiá nepýtajú na názory uznávaných učencov či filozofov, ale radšej hercov, športovcov a televíznych moderátorov. To sú, žiaľ, "autority a celebrity" dnešného sveta!  Kvôli duchovnému vákuu, ktoré opisujem, je povinnosťou verejných činiteľov, aby ľuďom pri každej vhodnej príležitosti pripomínali, že stále existuje naozajstné umenie, naozajstná kultúra,  naozajstné myslenie a že stále existuje rozdiel medzi zabávačmi v televízii a skutočnými umelcami, aj rozdiel medzi "polobulvárnymi pisárikmi" a spisovateľmi. Možno už nadišiel čas, aby sme kultúru vyslobodili spod nadvlády peňazí a konzumu. Možno je tu čas, aby sa naša pozornosť obrátila späť k skutočným autoritám. Mnohí filozofi, vrátane Richarda Rortyho či Michaela Foucaulta, sa zhodujú na tom, že "je potrebný otras, lebo naša vôľa a naša predstavivosť sú natoľko obmedzené socializáciou, ktorej sa nám dostalo, že si ani nevieme predstaviť spoločnosť alternatívnu tej, v ktorej žijeme".

 

 


Ľuboš Blaha, Literárny týždenník  26.8. 2009. str. 5

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made |