13.03.2010
Prvykrát sa urán štiepil v Stalingrade.
Na výrobe a výskume sovietskej atómovej bomby sa zúčastnili títo vedci a výskumníci:
J. a B. Kurčatovoví, J. Chariton, A. Sacharov, J. Zeľdovič, J. Trutnev, A. Alichanov, I. Kikoin, K. Ščelkin, P. Kapica, L. Landau, V. Ginzburg, I. Tamm, V. Vernadskij, I. Ioffe, N. Semenov, V. Chlopin, A. Vinogradov, I. Frank, A. Bočvar, G. Flerov, A. Lejpunskij, E. Negin, E. Zababchin, V. Gončarov, A. Arcimovič, A. Migdal, N. Dolležaľ, N. Bogoljubov, I. Pomerančuk, I. Chalatnikov, A. Šaľnikov, L. Kantorovič, L. Duchov, S. Sobolev, V. Alferov, A. Samarskij, I. Panasjuk, N. Mejman, M. Sadovskij, I. Petrojevskij, A. Kolmogorov, A. Tichonov a ďalší.
Táto dlho utajovaná téma bola zahalená rúškom štátnych tajomstiev. Noviny Novaya gazeta spracovali v číslach 094, 095, 096 z roku 2009imateriál,týkajúci sa výroby atómovej bomby . Pri spracovaní využili pamäti blízkeho spolupracovníka Kurčatova, Akademika Anatolija Petroviča Alexandrova.
V Uránovom projekte bolo mnoho riešení. Keď sa uviedli do prevádzky nové zariadenia a závody, v ktorých v roku 1946 urobili prvú reťazovú reakciu v Európe. Uskutočnilo sa to v Semipalatínskom polygóne na pokyn, ktorý dal neskorší Hrdina socialistickej práce, vedecký vedúci jadrového centra Čeľjabinsk – 70 K. Ščelkin( pod týmto pseudonymom vošiel do histórie vedy Kirakos Ovanesovič Metaksjan) vybuchla prvá sovietska atómová bomba v jadrovom zariadení RSD – 1 . Rozšifrovaná skratka znamenala ( Rusko robí (delajet) samostatne) a práve táto cifra sa pripisovala Ščelkinovi.
Pri výskume však boli aj dramatické ba aj tragické stránky. Takou bola havária na uralskom zariadení „Maják“ – utajený prológ pred Černobyľom. Tieto udalosti boli starostlivo utajované.
Dnes 60 rokov od výbuchu atómovej bomby sú tieto otázky veľmi aktuálne a stále zaujímavé. Predkladáme čitateľom na základe faktov a besedy so žijúcim účastníkom týchto udalostí Akademikom A. P. Alexadrovom . Noviny vychádzajú pod patronátom The New York Times.
Akademik Anatolij Petrovič Alexandrov:
„Lesnícka horáreň“, tak pokrstili dom v ktorom na teritóriu vedeckého inštitútu žil Kurčatov. Horáreň zo všetkých strán obkolesoval les. V takých skromných podmienkach žil Kurčatov. Dom bol darom ľudového komisára Vannikova. Okolo bol brezový háj, v ktorom boli tri sosny , lesné chodníčky a všade ticho.
- To bolo miesto, kde tvorila bomba ?
- Nie, tú robili na inom mieste. V Arzamase -16 na Urale, kde bol priemyselný reaktor a radiochemické zariadenie vyrábajúce plutónium.
Svedectvá účastníkov a dokumenty.
Ano, druhým miestom bol Arzamas-16 , ktorý nebol veľmi ďaleko od Moskvy a nezaľudnené miesto - dlho sa vyberať nedalo.
Riešenie o výstavbe objektu prijala Vláda ZSSR 8. apríla 1946. Cieľ – vybudovať zariadenie na výrobu atómovej bomby. Prvým riaditeľom sa stal P. Zernov, hlavným konštruktérom a zároveň dlhoročným vedeckým vedúcim jadrového centra sa stal - J. Chariton.
„19. Apríla 1946 nariadením B.L. Vannikova č. 090 bolo toto zariadenie odovzdané do právomoci MV ZSSR za účelom vybudovania izolovaného jadrového objektu. Prvá skupina pracovníkov nastúpila do objektu v máji 1946. Začiatkom nasledujúceho roka sa počet špeciálneho kontingentu( tak sa nazývali pracovníci vo všetkých dokumentoch) zvýšil na 9737 ľudí z toho 1818 žien. Na začiatku leta počet „ novobrancov“ v rámci teritória začal narastať – nakoľko zariadenie KB -11 si žiadalo prílev nových pracovníkov. Skutočné obavy o osud objektu napísal veliteľ Zernov v júni 1948 Berijovi: Písal o nevyhnutnosti prepustiť 200 pracovníkov . Odpoveď na list nedostal . Pracovníci daný objekt nemohli opustiť. Z listov a dokumentov bolo jasné, že MV ZSSR sa obávalo nebezpečia prezradenia štátneho tajomstva. Podmienky ich uvoľnenia sa riešili až po smrti Stalina.
( L. Bleusova. „ Arzamas – 16, Otázky histórie prírodovedy a techniky. 1994 č.4)
Honba za vyššie utajenie spôsobila aj ďalšie paradoxy. Na začiatku 50. Rokov boli odstranené dva prekrásne chrámy Sarovského kláštora – Uspenský a Chrám Znovuzrodenia. Myslíte, že z dôvodu šírenia náboženskej epidémie ? Nie, to sa začalo až neskôr za Nikitu Sergejeviča. Dôvod bol jednoduchý, chrámy boli krycou zásterkou skrývajúcou atómový objekt. Aj takéto veci boli sprievodným činiteľom za honbou- bomby, bomby, bomby. V Sarove( dnes mu vrátili historické meno, predtým to bola Sarovská pustatina, dnes je to mesto atómovej vedy a inžinierstva.) Na tomto mieste môžete dnes vidieť modely všetkých atómových a vodíkových bômb. Od prvej kópie vyrobenej v Amerike a prvou našou, ktorá mala meno RDS( Rosija delaem samo- Rusko robí samostatne). Ďalej sa tu nachádzajú aj sacharovská vodíková bomba a model 100 megatónovej superbomby .
Vyvrcholením expozície je najmohutnejšia letecká termojadrová bomba na svete. Zostane neprekonanou pri sile 50 megaton TNT. Jej veľkosť je 2m šírky a 8 m dĺžky. Jej váha je 1600 kg . 30. Októbra 1961 bol uskutočnený atómový pokus na Novej Zemlje s bombou, ktorá mala polovičné parametre. Jej sila bola tak obrovská , že výbuch bolo vidieť za bieleho dňa 1000 km a „ jadrový hríb“ prerastal cez celú stratosféru do výšky sedemdesiat kilometrov. Je skutočne ťažké predstaviť si takú líniu frontu a hĺbku obrany a jedostrannú prevahu pri takejto vojne. Táto bomba je potvrdením politického , ale nie vojenského významu jadrovej zbrane. (J. Drovenikov, „Múzeum jadrových zbraní“, ( Otázky histórie prírodovedy a techniky 1994 č.4)
- Anatolij Petrovič ! Ako ste Vy osobne pôsobil v Uránovom projekte ?
- To si žiada vysvetlenie. V roku 1941 sme pôsobili spolu s Igorom Vasilievičom Kurčatovom v Leningradskom Fyzikálno –technickom inštitúte u Abrama Fedoroviča Ioffeho. Keď sa začala vojna jadrové výskumy, ktorými sa zaoberalo Kurčatovské laboratórium sme za obrany Leningradu neukončili, ale iba skryli. Obviňovať za to niekoho nemá význam. Pokračovať v týchto prácach za frontom počas blokády Leningradu bolo nezmyslom. Ale práve tu boli cyklotróny Rádiového inštitútu a Fyzikálneho inštitútu. Život však ukázal , že v Leningrade v rôznych oblastiach práce vedy a ľudského ducha dokázali doslova nemysliteľné. Napríklad v roku 1941 som ja osobne nemohol vedieť, že v jeseni 1943 budem viesť nejaké práce na Uránovom projekte v ešte obsadenom Leningrade. Ale bolo to tak. V roku 1934 , keď ZSSR začal projektovať a budovať veľkú vojenskú flotilu sa naše laboratórium zaoberalo ochranou lodí, pred magnetickými mínami. Už v roku 1936 sme urobil povzbudzujúce skúšky na bojových lodiach. A keď začiatkom vojny polovica strát anglického ľodstva bola zlikvidovaná magnetickými mínami dostala táto práca celoštátny charakter. Fyzikálno – technický inštitút sa evakuoval do Kazane. Kurčatov nechcel ísť do tyla. Dohovorili sme sa , že „ privedieme“ jeho laboratórium k magnetizácii. A tak sme sa s ním ocitli v jeseni 1941 spolu s ním v Sevastopoli. Igor Vasilijevič Kurčatov zostal v Sevastopoli a ja som odletel na Severnú flotilu. V nasledujúcom roku sme spolu s ostatnými za túto prácu dostali Stalinovu cenu. Potom Kurčatova menovali vedúcim pancierového laboratória v Kazani. Ja osobne som sa ponevieral po lodiach a flotilách. V septembri 1942 som priletel do Kazane zo Stalingradu, ale Igora Valijeviča som nezastihol. Pozvali ho do Moskvy. Keď sa vrátil povedal mi : „Budeme pokračovať v jadrovej fyzike. Rozviedky upozorňujú , že Američania a Nemci pracujú na výrobe atómovej zbrane. Na mňa to vtedy zvlášť nezapôsobilo, pretože som videl pred pár dňami na vlastné oči horiaci Stalingrad a videl som 52 obrovských požiarov. Nalietalo tam niekoľko desiatok nemeckých lietadiel naraz, jedna armáda odlietala a ďalšia už visela nad mostom – a naše lietadlo ani jedno. Nemocnica rozbombardovaná a ľudské telá porozhadzované po dvore. Kurčatov potom ešte raz cestoval do Moskvy. Po návrate nepovedal ani pol slova a to napriek tomu, že sme boli dôverní priatelia. Zakrátko odišiel spolu s celou rodinou do Moskvy. Potom z vedenia rôznych centier v mestách odchádzali odborníci, ktorých práca sa dotýkala atómového jadra. A hoci to bolo mimoriadne utajené , všetci sme uvažovali , prečo je to tak .
- Svedectvá účastníkov, dokumenty:
Pripadalo mi to ako mysticizmus, keď počas operácie Nemcov pri Stalingrade a po ich obkľúčení sa stalo pre nás doslova kľúčovým slovom iba jedno slovo – urán. Až vtedy som pochopil , že nejde o nijakú mystiku. „ Ako mi neskôr povedal Vannikov ... „Stalin bol veľmi rozrušený obrovským potenciálom atómovej bomby, z toho dôvodu dal aj tajnému projektu názov – „Urán“. ( P. Sudoplatov, Specoperacie. Ľubľjanka a Kremeľ 1930 – 1950 roky.) Preto v obraznom vyjadrení „ prvým jadrovým výbuchom“ II. Svetovej vojny sa stal Stalingrad.
Z uvedených dôvodov brali špecialistov z frontov a rôznych miest a to nielen cez vojnu, ale aj po jej ukončení. A tak je aj zdokumentovaná Odysea jedného vedca z tábora do vedeckých „kruhov“. Nechcem sa tu zaoberať rehabilitáciou Solženicyna, ani analýzou jeho histórie. Zaoberám sa tu iba otázkou možnosti využitia jeho schopností v prospech blahobytu nášho milovaného Ruska, nie kvôli strachu , ale pre jeho svedomie. Solženicyn mal veľmi dobrú prípravu a nevšedné vedomosti. ( Podľa listu pomocníka vojnového veliteľa Vodného rajóna a prístavu v Rige staršieho poručíka Vlasova Berii L.P. a jeho návrhu využiť väzneného Solženicyna A.I. pre prácu na vytvorení atómovej bomby.- 14. február 1946) . Solženicyn Alexander Isajevič narodený v roku 1918, matematik – pedagóg. Ukončil Rostovskú štátnu univerzitu, fyzikálno – matematickú fakultu.( Z informácii o špecialistoch uväznených a uvoľnených podľa 9. Nariadenia Ministerstva vnútra ZSSR z 11. Júna 1946.)
-Ako ste sa ocitol v Moskve Vy ?
Jednoducho, prišiel rad aj na mňa. Prišiel som na výzvu do Pyževskej uličky, kde sídlilo Laboratórium č. 2 AV ZSSR – ktoré sa stalo prvorodičkou Inštitútu pre atómovú energiu. Bol som kontrolovaný vojakmi s belasými náplecníkmi . Zvoním Kurčatovovi : Ale zrazu ma nejakí letci bez vrtule nechcú ďalej vpustiť. Ja som vtedy skutočne nepoznal metódy NKVD.
Kurčatov navrhol: „ Dajte k dispozícii aj vaše laboratórium k spoločnému dielu.“ Odpovedám:
„Dajme.“
Svedectvá účastníkov a dokumenty.
Týmto stretnutiam starých fyztechnických kolegov, rovesníkov sa spája celý rad príbehov. V decembri 1941 pri dislokácii vo Voroneži sa spolu so svojou prieskumníckou eskadrou objavil jeden mladý človek s belasými náplecníkmi. Bol žiakom Kurčatova. V predvojnovom období mal skúsenosti so spontanným delením uránu spolu s Peržakom z Radiového inštitútu. A vtedy : „ Voronežskú univerzitu evakuovali, knižnica zostala. Bolo to prekvapujúce , ale americké časopisy zaoberajúce sa fyzikou sa v knižnici nachádzali. Neočakavane som odhalil, že na jeseň 1941 v nich neboli žiadne články o jadrových výskumoch a žiadne články o štiepení uránu... Všetko to dokazovalo , že výskumy v USA boli utajované. To zároveň dokazovalo, že Američania začali veľmi vážnu a obrovskú prácu na vytvorení atómovej zbrane. Dostal som odvahu a v decembri 1941 som napísal Kurčatovovi list. List som adresoval Akadémii vied ZSSR. V apríli 1942 som adresoval list aj J.V. Stalinovi. (Akademik G. Flerov)
Ale to nebolo jediné oznámenie, ktoré sme postúpili do Vlády a na Štátny výbor obrany.(GKO)
„ V apríli 1942 prišiel ku mne do kabinetu zvláštny hosť – plukovník Iľja Grigorijevič Starinov - ktorý bol špecialista na odmínovacie práce a rozpovedal mi túto príhodu. V noci 23. februára 1942 oddiel námornej pechoty a partizánov prepadli počas noci spiaci garnizón, ktorý sa práve počas noci prepravil po ľade Taganrožského zálivu. Trofejou boli mapy, dokumenty a okrem toho bohatá zásoba jedla, suveníry, knihy, listy a zošit s formuláciami a grafikou. Kým bol jeho majiteľ? Prepadová skupina tvrdila, že to bol nejaký vysoký činiteľ. Doviezol sa v „Opeli –Admirál“ v sprievode dvoch príslušníkov SS, ktorí boli jeho osobná stráž. Dôstojník a esesáci začali strieľať , preto naši chlapci podmínovali múr domu, v ktorom sa usídlili. Odniesť telá nebolo kedy, zobrali však so sebou aktovku, ktorú odovzdali na štáb. Urobil sa dobrý preklad zápiskov. Čo sa odhalilo ?
Výpočty množstva energie pri jadrovom výbuchu , ďalej výpočty explozívnej sily munície Uránu – 235 s množstvom veľmi málo prevyšujúcu kritickú hranicu. Potom tu boli informácie nami nerozšifrované – neukončené, ktorým rozumel iba ten , čo ich písal. Prvý zápis som poslal dvom veľmi dobrým vedcom. Jednému jadrovému fyzikovi a napokon jednému špecialistovi na výbušniny. Obidvom som dal otázku: nie je to riešenie výskumu atómovej zbrane? Dostal som od nich veľmi rýchle posudky. Fyzik napísal, že výpočty sú veľmi reálne , ďalej pokračoval odpoveď na poldruha strany strojom písaného textu : „ Nechápem, keď sa krajina nachádza v ťažkej situácii a treba každú kopejku, nemôžeme si dovoliť vyhodiť milióny rubľov na veci, ktoré môžu priniesť výsledky nie skôr ako za desať rokov a možno až za pätnásť až dvadsať rokov.“ ( Prof. S. Balezin počas vojny- starší pomocník na GKO pre vedu.) Riešením bolo zatajiť posudky a obrátiť sa na Stalina. List Stalinovi napísal zodpovedný vedúci GKO pre vedu S. Kaufmanov. Tento list dostal adresát prakticky v rovnakom čase s listom Flerova. Po dvoch - troch dňoch pozval Stalin Kaufmanova a spýtal sa : „ No koľko to bude stáť?“ Kaufmanov povedal na začiatku 20 miliónov. „ A čo tým vyhráme ?“ Sám si odpovedal: „ nemusíme vyhrať nič.“ Uprene sa pozrel na Kaufmanova a Sergej Vasilievič povedal : „Ale riskovať treba.“ Veľmi skoro bola zvolaná porada špecialistov na jadrovú problematiku. Pozvali – Sergeja Ivanoviča Vavilova, Vladimíra Ivanoviča Vernadského, Abrama Fedoroviča Ioffeho. Kaufmanovi s jeho aparátom uložili navrhnúť možných kandidátov na toto gigantické dielo a vybrať najlepších na post vedúceho programu. Na vedúcu funkciu boli navrhnutí traja kandidáti: Abram Vasilijevič Ioffe, Abram Isakovič Alichanov a Kurčatov. Samotný Abram Fedorovič nám nástojčivo odporúčal Kurčatova – hovoril o ňom vždy s úctou. Alichanova poznám osobne z tej najlepšej stránky , Kurčatova som videl iba raz v 40 roku na prednáške . Okrem nežných posudkov Ioffeho boli aj oponenti , ktorí hovorili že sa zaoberá problematikou, ktorá nemá praktického zmyslu. Nám bol ich praktický zmysel jasný. Kurčatova pozvali do Moskvy , aby sa s ním zoznámili predtým , než schvália jeho kandidatúru. Prišiel ku mne – a všetkých ohromil svojou skromnosťou a šarmom – veľmi príjemným úsmevom a dôslednosťou , ktorá mu bola vlastná. Ukázal som mu preklad zápiskov zo zošita nemeckého dôstojníka. Nepovedal som mu, že už máme analýzu o správnosti riešenia. Iba som sa spýtal, ak sa bude taká práca realizovať , či by bol schopný postaviť sa do jej čela? Zamyslel sa , pousmial sa a odpovedal krátko : „ Ano.“
( Prof. Balezin)
Tak teda riešil osud Kurčatova, a to bol aj začiatok riešenia Uránového projektu.
( Pokračovanie)
čp
|
