Rubrika: Slovensko 2007

Keďže som si postavil úlohu napísať knihu o mladosti, bolo mi treba znovu sa stať maldým ako jej hrdina Jerguš  Lapin. Nájsť jeho  spôsob myslenia, nazerania na veci a ejho spôsob hovorenia. Bolo treba skamarátiť sa s mládežou, študovať ju a počúvať spoza plota, tajne, jej slobodné rozhovory.

Potom bolo treba nájsť svet slnka a radosti, ktorý túto mládež ovíjal. A bolo treba vyhľadať i jej drobné smútky a trpkosti, lebo život neskladá sa len zo samých radostí.

Pozoroval som svet vtákov, kvetov a stromov, svet potokov a hrajúcich sa slnečných lúčov. Počúval som svet žiab za mesačných večerov. Hľadieval som na hry a nesváry mládeže a kde-tu vyslovené slovíčko alebo drobnú udalosť som si poznačil.

Mal som to už všetko, len čosi mi ešte chýbalo. A nevedel som čo. Nevedel som, že to bola búrlivá noc po ťažkom daždi, keď vietor láme stromy, hučí a hviždí, nebom sa preháňajú  tmavé oblaky. A táto noc prišla a dala mi znať, že som musel na ňu čakať. Bez nej som sa nemohol zaobísť, lebo pod jej tmavými krídlami, v hukote vetra mal sa narodiť malý zbojník Jerguš Lapin.

Teraz mi už naozaj nič nechýbalo, mohol som sa chytiť do práce. Ukladal som kapitolku za kapitolkou, niektorá hovorila o tmavých nociach, iná o jarných dňoch, keď sa slnko smeje a vtáča spievajúc do neba pozerá. A tak to šlo až do konca.

Uznávam, že hoci som chcel vytrvať v radosti, nepodarilo sa mi to v plnej miere. Miestami sa vkradol so smiechu aj smútok. Ale to akiste chyba nie je, keďže – ako som už spomenul – ani život mladých nie je len samý smiech.

_____________________________________________

Ľudo Ondrejov

Diskusia: