Malé zamyslenie k 58. výročiu Víťazného februára

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Slovensko, v ktorom najprv zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi domorodcov pred 58 rokmi zavádzali socializmus a neskôr z neho zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi domorodcov socializmus odstraňovali.

Neraz to boli tí istí zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi domorodcov, alebo ich veľmi blízki príbuzní (deti, vnuci a podobne). Bizarné mimoslovenské i vnútroslovenské súvislosti zavádzania socializmu i jeho odstraňovania viacerými aspektmi a rozmanitými dimenziami potvrdzuje aj dielo Jana Peška a Róberta Letza Štruktúry moci na Slovensku 1948 - 1989 (Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2004). V tomto kontexte pre istotu uvádzam aj poznámku pre jazykového redaktora, aby na prvé „a" v rodnom mene autora Jana Peška v snahe napraviť zdanlivú pravopisnú chybu z hľadiska slovenskej gramatiky nenapísal dĺžeň, pretože autor sa naozaj volá Jan, teda nie Ján.

Zavádzači i odstraňovači socializmu
To sme však už v ére odstraňovania socializmu zo Slovenska. Kto stál pri jeho zavádzaní a neskôr negovaní? Napríklad docent marxizmu-leninizmu a neskorší disident Milan Šimečka, vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS a neskorší disident Miroslav Kusý, autor knižnej publikácie Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu - za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry (1951) a neskorší disident Juraj Špitzer atakďalej, atakpodobne.

Pre osvieženie historickej pamäti zacitujme z knihy Štruktúry moci na Slovensku 1948 - 1989 utešené konštatovanie zo strany číslo 18:
„23. februára 1948 sa partizáni výrazne angažovali pri obsadzovaní budovy Ústredného sekretariátu Demokratickej strany. Z rozhodnutia organizačnej komisie to uskutočnila asi štyridsaťčlenná partizánska jednotka pod velením Juraja Špitzera."

Z uvedeného vyplýva, že Juraj Špitzer nezavádzal socializmus iba perom, ale aj so zbraňou v ruke. Pre súčasníka vrátane mňa, ktorý som sa narodil v roku 1956, je prekvapujúcou aj informácia, že ozbrojení partizáni nevstupovali do dejín iba počas 2. svetovej vojny a najmä počas Slovenského národného povstania, ale aj tri roky po vojne počas Víťazného februára. Celé generácie sa v školách učili, že februárové vyvrcholenie národnodemokratickej revolúcie bolo neozbrojeným víťazstvom pracujúceho ľudu, ktorý prevzal moc pokojnou nenásilnou cestou. Podľa opakovaných tvrdení mala robotnícka trieda, sformovaná do ozbrojených Ľudových milícií vo februári 1948 so zbraňou v ruke iba chrániť továrne, aby zabránila prípadnej kontrarevolúcii, keby sa reakčné sily pokúsili o násilnú zmenu práve sa uskutočňujúcej historickej zmeny. Obsadenie centrály Demokratickej strany ozbrojenou skupinou pod velením Juraja Špitzera však ukazuje, že vtedajšie odstraňovanie demokracie malo dramatickejší charakter. Kniha Štruktúry moci na Slovensku 1948 - 1989 vôbec v mnohom prispieva k tomu, aby sa verejnosť konečne dozvedela, ako to u nás vlastne (ne)bolo v uvedenom období. Na publikáciu sa vzťahuje známa anekdota, podľa ktorej médiá uverejňujú pravdivé, pravdepodobné a nepravdivé informácie - do prvej kategórie patria športové výsledky, do druhej predpoveď počasia a do tretej ostatné texty. V prípade objemnej publikácie sú pravdivé informácie sústredené v dokumentárnych prílohách, ktoré - našťastie - v 807-stranovej knihe tvoria podstatnú časť a začínajú sa už na strane 443.

Disidentov ako šafranu
Dielo však napriek zjavnej tendenčnosti, spojenej s apriórnym odstraňovaním socializmu zo Slovenska, značne objektivizuje pohľad na našu nedávnu minulosť. Predovšetkým obsahuje fakty, ktoré dosť jednoznačne svedčia o tom, kto bol a najmä kto nebol disidentom spomedzi širokých zástupov dnešných vyhranených odporcov bývalého režimu.

Uverejnené dokumenty umožňujú zistiť, aký veľký podiel na nepočetnom množstve disidentov mali bývalí priekopníci totalitarizmu, po roku 1968 vylúčených z Komunistickej strany Československa, ktorej generálnym tajomníkom bol od roku 1969 niekdajší politický väzeň z obdobia 50. rokov Dr. Gustáv Husák. Publikácia uvádza fakty, ktoré nevdojak zdôrazňujú kozmetický či symbolický charakter represií povedzme v 80. rokoch a rovnaký charakter odporu proti režimu v rovnakom období.

Preto autori spolu s ostatnými propagandistami v súčasných mainstreamových médiách dôkladne zachytávajú a monumentalizujú každý detail niekoľkých unikátnych zatknutí jednej osoby či maximálne piatich osôb na mimoriadne krátky čas, pričom podrobným opisom týchto výnimočných udalostí zároveň potvrdzujú aj fakt, že vo vymedzenom období štátna moc neuplatňovala pri represívnom pôsobení brutálne metódy.

Nomenklatúrne kádre
Uverejnené historické dokumenty tiež nepripúšťajú pochybnosti o tom, kto bol nomenklatúrnym kádrom, čo dnes mnohí ďalejslúžiaci prominenti v oblasti kultúry a médií zahmlievajú všelijakými dubióznymi tvrdeniami.

Len na ilustráciu uveďme niekoľko kategórií z Kádrového poriadku Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (v publikácii príloha číslo 10): laureáti Národnej ceny SSR; národní a zaslúžilí umelci (napr. Peter Dvorský, Magda Vášáryová, Milan Lasica, Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Milan Rúfus); riaditelia ústavov Slovenskej akadémie vied; obhajoby doktorských dizertačných prác z oblasti spoločenských vied; rektori, prorektori a dekani fakúlt vysokých škôl; docenti politickej ekonómie, marxistickej filozofie, vedeckého komunizmu, sociológie a dejín strany na vysokých školách; riaditelia, šéfredaktori a zástupcovia šéfredaktorov celoslovenských kultúrnych, umeleckých a mediálnych inštitúcií, vrátane televízie, rozhlasu, vydavateľstiev, denníkov a časopisov; predsedovia a vedúci tajomníci umeleckých a kultúrnych zväzov; redaktori Nového slova (napr. Vladimír Štefko, Jozef Puškáš, Ján Fulle), Nakladateľstva Pravda (napr. Milan Richter), Pravdy (napr. Jozef Leikert) a Új szó.

Z nomenklatúry vyplývalo, že orgány ÚV KSS uvedené osoby schválili (bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli členmi KSČ) do vymedzených funkcií, resp. na udelenie spomínaných ocenení, čestných titulov a akademických hodností. Jedným zo získaných privilégií bola nadštandardná zdravotná starostlivosť v Štátnom sanatóriu. Mnohé významné historické aspekty štruktúr moci na Slovensku v rokoch 1948 - 1989 potvrdil aj nasledujúci vývoj československej spoločnosti, ktorý po zániku mocenského monopolu jednotnej politickej strany (čiže po zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa) zákonite vyústil v plne demokratických podmienkach do konštituovania dvoch suverénnych štátov - Českej republiky a Slo­venskej republiky. Tomu však už autori publikácie Štruktúry moci na Slovensku 1948 - 1989 nevenujú pozornosť. Rovnako si vo svojej tendenčnosti nevšimli, že Slovensko za 50 rokov vývoja do roku 1989 napriek vojnovým, povojnovým a totalitným podmienkam prekonalo prudký civilizačný, vzdelanostný, industriálny, technický a kultúrny rozvoj, pričom v podmienkach liberálneho kapitalizmu by v uvedenom obdo­bí zostalo na úrovni zaostalej poľnohospodárskej krajiny v srdci Európy.

Pomník vďaky
Hoci som mladý, pochabý,
hoc' dokázať chcem viac a viac,
už neraz som sa zamyslel,
dozadu hlavu obrátiac.

A čo som videl?
Život bohatý, plynúci v šťastnej krajine,
veselé detstvo chlapčenské,
v slobodnej, šťastnej rodine.

Čím rokov viac, čím starší som,
tým viac sa zamýšľam:
Ako to, že domov môj,
teplučký stále mám?!

Za to, že neviem, čo zrada, klam,
že život to je pre mňa dar,
nie utrpenie, klamstvo, mar,
vďaka ti, slávny Február!

Vďaka ti, robotník i roľník,
vďaka ti, otec, mať,
že môžem rojčiť, stále sniť,
slobodnej zeme plody brať.

Premnoho vďaky v srdci mám,
že môžem šťastne dnešok žiť,
snežienok ráno natrhať,
potom zas večer s milou byť.

Nuž počuj, otec, drahá mať,
počúvaj, šťastná moja vlasť,
keď toľkú radosť v duši mám,
čo všetkým sľúbim darovať.

Nechcem byt dlžník večitý,
chcem polia, lúky orávať
a zrno šťastia, slobody
do všetkých hriadok zasievať.

Mikuláš Dzurinda , III.EA
(Z almanachu Mladosť stredoškolákov, III. ročník, 1973, Stredná priemyselná škola Spišská Nová Ves)

Nástup novej vlády v toku 1998 sa odohral v čase výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, Ústavu SR rovnaká vláda zmrzačila pre zmenu na výročie Víťazného februára. Mikuláš Dzurinda, autor básne o Víťaznom februári, je súdiac podľa jeho mediálnych výstupov - celkom talentovaným recitátorom predovšetkým cudzích textov. Ak sa svojho času vyhováral, že na báseň o Víťaznom februári ho nahovoril jeho učiteľ slovenčiny, tak skutočných autorov svojich dnešných rétorických vystúpení tají.
(Ján Majerník)

Zlatý palcát 1977
31. august - pravidelný dátum uzávierky súťaže o Zlatý palcát - mám ho v pracovnom kalendári zaznačený červenou ceruzkou. Pravda už dlhé týždne, ba mesiace predtým si sadám nad papier, hľadám vhodné témy, motívy, brúsim textovú podobu budúcej piesne. A niekedy sa zamyslím: Čo ma to vlastne v návale inej a rozmanitej práce vždy znova a znova vracia k Zlatému palcátu a vôbec k vojenskej piesni? Nie, ani zďaleka to nie je len dvojnásobné víťazstvo na tomto festivale, nie je to ani Cena Víta Nejedlého, ktorú som 6. októbra 1976 mal česť prevziať z rúk ministra národnej obrany. |e to viac: je to pocit, že aj keď je vojenská pieseň len molekulou v živote príslušníkov našej ľudovej armády, predsa je len molekulou veľmi závažnou a dôležitou. Pomáha im tráviť voľné chvíle, aktivizuje ich v hodinách pracovného nasadenia, je s nimi ako verná družka, dobrá kamarátka, ako „najnežnejšia zbraň"......Platí o nej do písmena to, čo veľký nemecký básnik Bertold Brecht povedal o komunizme: „Je to jednoduché, ktoré sa rodí tak ťažko..."
Ján Štrasser
(Z bulletinu VI. ročníka celoštátnej súťaže vojenských piesní Zlatý pal­cát 1977)

Boľševická jedenástka
„Kde ste boli trinásť rokov?!" skríkol do telefónu predseda ÚV KSS Ševc. „Do nijakého Večera Milana Markoviča nejdem! S kým? S Dzurindom? No to už duplom nie! a vám šaša robiť nebudem!" Túto odpoveď sme dosť potrebovali, aj keď sa súdruh Ševc trošku mýli. Najbližšie štyri roky nám bude robiť šaša práve on a ti jeho. Boľševická jedenástka, čo si ani náhodou nezmenila meno. Má baštu na východe Slovenska. V Brezovci dostali 53 percent, v Jakušovciach 48 percent, v Krajnej Porúbke 46, v Habure 44......Ľudia, kde ste boli trinásť rokov?!
(Ján Štrasser, Dominofórum, 2002)

Odkaz Leonida Iljiča
Odchádzam - a je mi v tejto chvíli,
akoby som šiel opäť s vami do
útoku, súdruhovia,
ktorí ste neváhali obetovať život
v štyridsiatomtreťom
na úzkom piatacké Maloj zemli...

Ten názov v zemepise nejestvuje -
no mali by dnes celú planétu
nazývať tak prozreteľne,
ako my, bojovníci Osemnástej armády,
nazývali sme tú piaď
sovietskej pôdy pod Novorossijskom,
lebo z nej nebolo kam ustúpiť -

i etu zemlju vo što by ti nistalo.
my dolžny byli uderžať!

A čo ty, ľudstvo,
ty Osemnásta vesmíru,
čo spravíš?

Ani ty ustúpiť nemáš kam,
a preto odkazujem ti mierový program!
Eto, požaluj, i jesť glavnyj vývod,
kotoryj vynes ja iz opýta velikoj vojny,
v ktorej som prežil 1418 ohnivých
dní a nocí!

Mne už mier nechýba - už matka
veľká ruská zem,
povolala si ma k sebe navždy
a načúvam jej rodný hlas a hľadím

v jejo dobryje, lučistyje glaza...
Ale vám, obyvatelia malej zemegule,
odkazujem i v hodine svojej smrti svoj glavnyj vývod: život.

Zaslúžilý umelec Ľubomír Feldek
(Nové slovo, 11. U. 1982, báseň po smrti L. I. Brežneva)

SME PRINT / NÁZORY (vydanie z 30.1.2006)
„O tom, čo sa smie objaviť v médiách, rozhodoval za totality ideologický tajomník - dnes máme slobodu a našťastie o tom rozhoduje už iba trhový mechanizmus."
(Ľubomír Feldek, SME, 30. januára 2006)

Budovateľ socializmu a komunizmu
Marxistická filozofia, ako svetonázor socialistickej spoločnosti, prechádza z oblasti čistej teórie do oblastí spoločenskej praxe. Stáva sa nástrojom nielen vysvetľovania sveta, ale aj jeho zmeny, nástrojom jeho revolučného pretvárania.
A v tom tiež spočíva základný význam štúdia marxistickej filozofie pre každého nášho človeka -budovateľa socializmu a komunizmu.
(Záver knihy Miroslava Kusého Úvod do filozofie z roku 1961, ktorá vyšla edícii Malá knižnica filozofie)

„Ako liberál myslím, konám, publikujem aspoň trojnásobne dlhšie, než trvalo moje členstvo v komunistickej strane."
( Miroslav Kusý , Dominofórum, 2003)

_____________________________________________

Pavol Janík, Extra Plus, február 2006, str. 10-11

Diskusia: