Práve som dočítal francúzsky preklad dvojzväzkovej Solženicynovej knihy "Dvesto rokov spolu" (2003) o rusko-židovských vzťahoch od roku 1772. Je to veľmi rýchle a fascinujúce čítanie. Okrem iného sa dozvedáme nielen to, že Októbrovej revolúcii v roku 1917 (v podstate nič iné, než dobre zorganizovaný a v praxi uskutočnený židovský puč) dominovali židovskí agitátori (čo je veľmi dobre zdokumentované), ale že to platí aj o revolúcii v roku 1905 (čo som nevedel). Takisto sa od tohto veľkolepého človeka dozvedáme o ohromujúcom meradle židovskej nadvlády v Sovietskom zväze počas prvých dvoch desaťročí jeho existencie, vrátane jeho vražedného vnútorného bezpečnostného systému: Čeka, OGPU, NKGB a NKVD. Keď sa Rus ocitol v rukách Čeky, mohol si byť takmer istý, že bude v rukách židovských mučiteľov a katov.

Súdobá pohľadnica, ktorá kolovala mesiace po revolúcii. Zobrazuje šiestich vodcov revolúcie. Sú na nej Lenin, /ktorý bol aspoň zo štvrtiny židom, doma rozprával hebrejsky a oženil sa so židovkou/, Trockij-skutočné židovské meno Lev Bronstein, Zinoviev-skutočné židovské  meno: Hirsch Apfelbaum, Lunacharskij-nežid, Kamenov-skutočné židovské meno Rosenfeld, Sverdlov-žid.

Z litánií židovských zločinov voči dlho trpiacim Rusom (a iným Slovanom: Ukrajincom a Bielorusom) a s chladnou mysľou vymenovávaným autorom sa až hlava krúti a človek by toto skutočne mal čítať s prázdnym žalúdkom. Ale ani do dnešného dňa medzinárodné židovstvo nikdy nepriznalo svoju neúmernú podporu boľševickej diktatúry počas prvých dvoch desaťročí. Žiadne prosenie o odpustenie. Rusom sa nikdy nedostalo žiadnych reparácií. Nikto sa vinovato nebil do pŕs. Nik ich nevyzýval ku kajúcnosti. Nič... Aké typicky nežidovské!

Tých pár, veľmi zriedkavých, židovských hlasov, ktoré sa opovážili hovoriť o roli židov v establišmente komunistickej hrôzyplnej mašinérie v Rusku, iní židia automaticky vítali s neprívetivosťou a s nepriateľstvom a hovorili im, aby si zatvorili tie svoje "sebanenávidiace" ústa.

Autor hovorí aj o inej stránke, o tzv. ére "nacionálneho boľševizmu" (skutočne nevhodné pomenovanie!), údajne zavedenej Stalinom. Solženicyn poukazuje na to, že Stalin bol rovnako neprívetivo naladený voči ruským záujmom ako Lenin a Trockij. Koľké milióny životov ruských roľníkov a ruských pravoslávnych kňazov má na svedomí Stalin?! Hovoriť o ruskom nacionalizme v súvislosti so Stalinom je jednoducho smiešne, keď berieme do úvahy vraždenie, doprevádzajúce Stalinove a Kaganovičove prenasledovania v súvislosti s kolektivizáciou a náboženstvom. Navyše, židia aj v čase, keď bol na čele Stalin, stále ešte prevažovali na všetkých úrovniach sovietskej byrokracie (vrátane ich prevahy v administratíve systému táborov Gulag).

Solženicyn takisto píše o svojich osobných kontaktoch s niektorými sovietskymi židmi a o ich typickom relativizme v pohľade na všetky záležitosti, vrátane komunistických zločinov a desiatok miliónov obetí. Ale ten ich chladný, intelektuálny relativizmus a váhavosť vidieť svet len v čierno-bielych farbách sa okamžite vytráca, keď sa spomenie hitlerizmus.

Ďalším príkladom židovského pokrytectva, na ktoré autor poukazuje je fakt, že židia zakaždým vystríhajú Rusov (konkrétne aj Solženicyna), aby nezovšeobecňovali, keď hovoria o židoch a o stránkach ich charakteru, hoci oni sami propagujú len ten najnegatívnejší obraz ruského charakteru a hovoria, že je to vina samotných Rusov, ak fundamentálne ušľachtilý experiment komunizmu zlyhal". Takže zovšeobecňujú, keď hovoria o Rusoch, ale pritom od nich požadujú, aby sa na židov nedívali ako na isté charakterovo odlišné osobnosti.
Nikdy nič nie je vina židov. Jeden štandard pre židov, druhý pre gójov.

Civic Platform
http://www.thecivicplatform.com/2007/11/17/alexander-
solzhenitsyn-and-the-jews/