Štyri krajiny za päť dní - nie až toľko času pre prezidenta Spojených štátov, aby sa stretol a pozdravil so všetkými tými diplomatmi a predstaviteľmi, čo sa zoradili do šíku na potrasenie rukou. Ale zrejme dosť na to, aby naviedol na vzburu Lotyšov v Rige, roznietil nepokoje na Kaukaze a previezol sa s Putinom po jeho príjazdovej dráhe na Volge ruského prezidenta z roku 1956. A predsa si popri tom našiel čas aj 35-minútovú schôdzku so skupinou, ktorú londýnske Guardian označili za “niektorých z najhlasitejších kritikov pána Putina”, tesne predtým, ako sa musel náhliť na Červené námestie kvôli spomienkovým oslavám skončenia II. svetovej vojny.

Bushovi miništranti budú v tomto stretnutí nepochybne vidieť jednu z ďalších manifestácií prezidentovho zmýšľania a postoja a la Reagan: toho slávneho hollywoodskeho herca a horlivého antikomunistu, ktorý sa verejne stretol so sovietskymi disidentami v tých najtemnejších dňoch studenej vojny a ktorého známe výroky o nezmieriteľnom nepriateľstve “zlého impéria” mu vyslúžili obdiv u mnohých z tých, čo v izolácii vyvíjali úsilie za železnou oponou. Ale pokiaľ ide o zrovnávanie Busha s Reaganom, je tu jeden problém: studená vojna sa už skončila. Komunizmus je mŕtvy, i keď nie celkom zažehnaný, a medzi Spojenými štátmi a Ruskom je teraz mier.

Idea, že ľudia, čo sa s Bushom stretli, sú nejakí “disidenti”, rovní povedzme Alexandrovi Solženicynovi alebo Andrejovi Sacharovovi, je smiešna. Rusko je demokratickou krajinou, kde je sloboda tlače a veľký počet opozičných politických strán: voliči pravidelne idú k urnám a volia novú Dumu, ktorá zodpovedá nášmu kongresu a rovnako aj prezidenta. Iste že; zákonnosť nemá v Rusku bohaté tradície, ale tí si počínajú ďaleko lepšie, než by sa dalo očakávať, keďže sa len nedávno vynorili zo stavu úplného ujarmenia. Aby sa Bush stretával s tými samozvanými martýrmi “demokracie” viac-menej v tajnosti, ako keby im hrozila cesta do gulagu - alebo čosi horšie - to je totálny nezmysel. A predsa, keď v Guardian čítame popis toho stretnutia, to je akoby sme sa v čase preniesli do ľadovej doby studenej vojny: “Stretnutie pána Busha s ruskými organizáciami možno nahnevá kremeľských zástancov tvrdej línie, ktorí v takých skupinách vidia nástroje Západu na vyvolávanie ľudových nepokojov a pro-západných ´demokratických zmien´ v bývalej ruskej sfére vplyvu .”

“Kremeľskí zástancovia tvrdej línie”, ktorí vidia v ruskom fanúšikovskom Bushovom klube “nástroje” Západu je prekonané, ale to napokon platí pre celú americkú politiku voči Rusku, ktorá sa čoraz viac posúva k podmienkam studenej vojny. Ruskí účastníci toho stretnutia, to SÚ nástroje, ak sa tým myslí, že sú to ochotní (veľmi dobre platení) agenti americkej vlády.
Mýtus, že Rusko opäť skĺzava do autoritatívneho, dokonca totalitného režimu je nielen smiešne nadnesený; ale dokonca vyložene zhubný. Táto administratíva hľadá zámienku - hocijakú - opäť začať so studenou vojnou a s kampaňou “oslobodenia” bývalého Sovietskeho zväzu od jeho ropy a jeho nezávislosti. Tí istí neokonzervatívci, ktorí zamýšľajú rozbiť Blízky východ, sú odhodlaní rozbiť vnútorné jadro starej ruskej federácie. Americká piata kolóna v Putinovom Rusku je nástrojom tejto politiky asi tak, ako bola Komunistická strana Spojených štátov ochotným nástrojom Kremľa a dostávala za to pokútne subvencie.

My nemôžeme nastoľovať “slobodu” v zahraničí tým, že finančne podporujeme a oficiálne uznávame istých, nami držaných, “aktivistov”, ktorých program sa rovná podkopávaniu nezávislosti a záujmov ich vlastných krajín. Táto idea je natoľko neprezieravá a očividne neúčinná, že ju ani nemožno brať vážne ako takú, a tak zrejme musí mať nejaký iný účel: takéto teatrálne ukazovanie našej piatej kolóny je robené tak, aby vyprovokovalo negatívnu reakciu.

Veď si len predstavte budúcu Putinovu návštevu Spojených štátov. Na ceste k Bielemu domu, kde sa má stretnúť s prezidentom Bushom, by sa ruský predstaviteľ zastavil kvôli rozhovoru s prezidentom organizácie “Obyvateľstvo za americkú cestu” Jesse Jacksonom a Alom Frankenom, sľubujúc im, že im bude pomáhať finančne a politicky, aby mohli zhodiť okovy Bushovej rozvíjajúcej sa diktatúry. Američania by boli právom rozhorčení - ak by sa nad tým len nezasmiali, lebo by to pokladali za podarený žart.
A teraz si predstavte reakciu priemerného Rusa na správu, že Bush sa stretol s týmito “disidentmi”, ktorí verejne ponižujú vlastnú krajinu a otvorene sa nechávajú podporovať Amerikou. Tu nejde o nejakú euroázijskú zem nikoho, povedzme Kyrgizstan alebo Uzbekistan, ale o historického ducha Ruska - krajiny s dlhodobými dejinami zápalistého nacionalizmu, ktorý pokladá ruskú nezávislosť za takmer mystickú skutočnosť - a o sprievodný strach z cudzej nadvlády.

Nad touto výnimočnou sériou presne vykalkulovaných pohŕdavých výrokov na adresu Ruska, ktoré dominovali spravodajstvu o Bushovej poslednej návšteve, sa ruská politická elita musela istotne začudovane zamýšľať. Hrešenie Kremľa za to, čoho sa vzdal v Jalte Roosevelt, práve na ceste do Gruzínska (ktoré bojkotovalo spomienkové slávnosti v Moskve) a potom toto otvorené povzbudzovanie “disidentov”, zapredávajúcich ich krajinu za 30 strieborných a za potľapkanie po pleci: koľko zaúch Putin ešte znesie, než sa otvorene postaví proti tomu arogantnému bezočivcovi?!
Nikdy nezabudnem na výzor na tvári ruského predstaviteľa, keď sa díval, ako sa George W. Bush vypína a uškŕňa počas svojej moskovskej cesty: svedčil o nadradenej zdržanlivosti dospelého jedinca - človeka, ktorého vrodená dôstojnosť a sústredenosť mu umožňuje povznášať sa nad každodenné triviálnosti a sústreďovať sa len na to hlavné.
V krátkosti - vyzeral ako človek, ktorý blahosklonne obetoval svoj čas.

__________________________________________

Justin Raymondo
http://www.antiwar.com/justin/?articleid=5905