Globalizácia sa netýka konkurencie medzi krajinami - ale ide tu skôr o vzrastajúcu moc mega-korporácií nad krajinami všeobecne a ich obyvateľstvom. Amerika - ohnisko tohto trendu - koná ako nástroj, zástupca korporatívnych záujmov elít, nie ako reprezentant Američanov a dokonca ani nie amerických národných záujmov v tradičnom zmysle slova...

Úloha Spojených štátov v globalizácii nie je celkom zrejmá. Istým spôsobom sa však Amerika zdá byť v tomto procese centrálnou.
Je hlavným propagátorom voľného trhu; poskytuje primárnu vojenskú silu na tvarovanie a udržiavanie globálneho poriadku; keď sa americký prezident vyjadruje k medzinárodným záležitostiam, jeho slová sa považujú za rozhodujúce - ten je (vzhľadom na svoj úrad) ďaleko najmocnejším a najvplyvnejším svetovým predstaviteľom.

Ale zároveň sa zdá, že Amerika sotva najviac ťaží z globalizačného procesu. Iným krajinám, zvlášť Nemecku a Japonsku, sa ekonomicky darí oveľa lepšie, zatiaľčo Amerika má čoraz väčší dlh a jej životné štandardy upadajú. Amerika, i keď je najdominantnejšou svetovou veľmocou, nezneužíva tú výhodu, ako sa zdá, tradičným spôsobom dominantných mocností.

Globalizácia sa netýka konkurencie medzi krajinami - ale ide tu skôr o vzrastajúcu moc mega-korporácií nad krajinami všeobecne a ich obyvateľstvom. Amerika - ohnisko tohto trendu - koná ako nástroj, zástupca korporatívnych záujmov elít, nie ako reprezentant Američanov a dokonca ani nie amerických národných záujmov v tradičnom zmysle slova. Z tejto perspektívy sa stáva jej očividne rozporuplná rola pochopiteľná.

Čokoľvek si niekto môže myslieť o zámeroch (väčšinou elitných) zakladajúcich otcov - alebo o teórii ústavy - skutočným faktom je, že americkú históriu charakterizuje striedavý zápas o kontrolu medzi obyvateľstvom a kapitalistickou elitou.
Niekedy, ako napríklad v dobe lúpežných barónov koncom 19. storočia, nehanebne vládli elity - J. D. Rockefeller sa chvastal, koľko vládnych predstaviteľov "má vo vrecku". Inokedy, napríklad počas Franklina Roosevelta, vládna politika viac reagovala na potreby a želania obyvateľstva.

Niekto môže diskutovať o tom, či elity uskutočňujú svoj vplyv prostredníctvom tajných konšpirácií alebo či len jednoducho priamo konajú vo vlastnom záujme. Odpoveďou istotne je, že sú tu a vždy boli v činnosti oba tieto mechanizmy. V dejinách Ameriky možno nájsť veľa konšpiratívnych "škandálov", ale málo ľudí by namietalo proti tomu, že aj bez týchto epizód by elity vždy boli bývali hlavným vplyvom.

Propaganda zohrávala už od zrodu Ameriky ústrednú úlohu a odvtedy je súčasťou americkej scény. To elity, kvôli presadzovaniu svojich komerčných záujmov, boli predvojom revolučného hnutia, zatiaľčo obyvateľstvo nasmerovávali k zvučne znejúcim demokratickým princípom a senzačnými odhaleniami budili hnev lúzy proti kráľovskému útlaku a zdaňovaniu.

Amerika je krajinou Hollywoodu, reklám, vzťahov s verejnosťou, sladkých rozprávok, náboženských kultov, ministerstva "obrany", Disneylandu a "pokroku".
Práve o Američanoch sa povedalo: "Každú minútu sa narodí hlupák."
"Všetkých môžete na nejaký čas oklamať."
"Inteligenciu verejnosti nikdy nemôžete podceniť."
Toto istotne nemožno povedať o všetkých Američanoch v zemi pôvodnej kongresovej rezolúcie, ale akonáhle sa Amerika ocitá na vojnovom chodníčku, jej vojnovo-kultúrna etika nezahŕňa priestor pre oficiálny odpor alebo zamýšľanie - to by bola "zrada chlapcov na fronte". Aj keby sa faloš odhalila, už by bolo príliš neskoro vohnať vojnového džina opäť do fľaše.

I keď imigráciu do Ameriky presadzovali ako "uvítanie zmätených más", čo bolo údajne inšpirované humanitárnymi záujmami - v účinnosti to bolo zabezpečenie sústavne sa obnovujúceho prúdu lacnej pracovnej sily, ktorú bolo možné vykorisťovať.
V Amerike sa vyvinul dynamický niekoľkostupňový triedny systém (hrniec, kde sa všetko pomieša), kde nové (etnicky rôznorodé) nižšie triedy sústavne umiestňovali na spodok stupnice a tí ochotne vymieňali svoju domovinu a kultúrnu identitu v zápase o ich uznanie za bona fide Američanov. Etnické nezhody pomáhali rozdeľovať a podmaňovať si masy, zabraňujúc tak demokratickej solidarite. Každý úsek americkej socio-ekonomickej stupnice bol ochotný zmieriť sa s utláčaním nižších stupňov, zatiaľ čo vo vyšších videl budúcu príležitosť pre seba. Zrodil sa mýtus o Horatiovi Algerovi, chudobnom imigrantovi, ktorý získal v jedinom živote obrovské bohatstvo. Otázku prečo väčšinu vecí vlastní a kontroluje elita, nikto nepokladá.

Kapitalizmus má len jediný cieľ: zväčšovať hrniec, plný zlata na ešte väčší hrniec, plný zlata. Teraz, keď elita uprednostňuje globálny investment ako spôsob nadobúdania bohatstva, rozvoj národnej ekonomiky sa už nezdá byť cieľom vládnych programov, čo je veľavýznamné.
Podľa mýtu pokrok značí skvalitňovanie života ľudí. Ale z kapitalistickej perspektívy pokrok znamená sústavné odbúravanie inštraštruktúry (portfolia výrobkov) kvôli inej - umožňujúc tak kapitalizmu prechádzať ďalším cyklom opätovného investovania a nadobúdania ziskov. Takto potom železnice nahrádzajú diaľnice, uhlie nahrádza ropa a elektrina, po domácky ušité odevy šaty z obchodov, rúry mikrovlné piecky, hlavné ulice nákupné strediská, malé farmy agrobiznis, rodinných lekárov medické korporácie, domáce lieky drahé farmaceutické prostriedky, atď.
Vo väčšine prípadov ľudia s takýmto "pokrokom" ochotne súhlasia, lebo kde vládne väčšina, tam účinok nie je veľmi odlišný.

Rétorika o oslobodzovaní a demokracii sa ujala v predstavivosti nielen Američanov, ale v celom svete. Amerika sa stala takmer mystickým symbolom, o akých sa hovorí v obrazných historkách, podobných rozprávkam: "krajina slobody", "krajina príležitosti", "americký sen", "ulice vyložené zlatom", "bašta demokracie".
Amerika bola tým, v čo ľudia všade chceli veriť - zdala sa byť (a tvrdila to o sebe) rozprávkovým kráľovstvom, o akom snívajú všetky deti.
Amerika sa zrodila z vojny, ktorú sama rozpútala, a odvtedy svoj rast dosahovala periodickými vojnami. Približne každých 30 rokov tu bola významná vojna, často vyvolaná (otvorene alebo v tajnosti) Amerikou a častejšie ako nie sa potom dosiahlo nové štádium vzrastu americkej moci a expanzia záujmov elity, ktorá má základňu v Amerike. Taká agresivita nie je nezvyčajná medzi krajinami; čo je nezvyčajné je mytológia propagandy, na základe ktorej Amerika vždy koná "v sebaobrane" a v záujme ochrany "slobody a demokracie".

Richard Moore,
http://www.newdawnmagazine.com/articles/American%20and%20the%20New%20World%20Order