Rubrika: Slovensko 2006

V uniformovaných prozápadných médiách, printových periodikách vlastnených zahraničnými majiteľmi, aké majú u nás zdrvujúcu prevahu, sa jednostranne a ideologicky skreslene píše o socialistickej totalite i o kapitalistickej totalite. Pravdaže, v rámci účelového prepierania mozgov.

Písanie o socialistickej totalite je totálne negatívne, písanie o kapitalistickej totalite je totálnou apoteózou, teda zbožňovaním a nadšenou oslavou. Opľúvanie socialistických ideí a ideálov (mimochodom: v praxi ťažko realizovateľných) sa praktizuje pomocou diabolsky premysleného posunu: Socializmus klasikov sa stotožňuje so stalinsko-gottwaldovskou schizofréniou a najmä paranojou, vyúsťujúcou do politických vrážd a strašnej genocídy, porovnateľnej s genocídou nacistickou či tureckou voči arménskemu obyvateľstvu.

KRVAVÝ OBRAZ
Slovo „stotožňuje sa“ je prislabé. Socializmus v poňatí talentovaných židovsko-západoeurópskych mysliteľov a intelektuálov sa zatláča do nevedomia, ale do našej pozornosti sa natíska krvavý obraz zločinnosti orientálneho tyrana, gruzínskeho nevysväteného popa Josifa Džugašviliho. Keby sa dal vysvätiť, pravdepodobne by namiesto boľševického despotizmu praktizoval cirkevný despotizmus. Osobne verím, že by to rafinovanými intrigami dotiahol na stolec patriarchu. Pochopiteľne, našim apologétom tvrdého kapitalizmu sa nehodí rozoberať kultivovaný a reformovaný socializmus švédsky alebo nemecký, prípadne teoreticky načrtnutý, no neodskúšaný socializmus s ľudskou tvárou, ktorého tvorcom a propagátorom bol nezabudnuteľný Alexander Dubček. Pomocou týchto pozitívnych modelov by sa nedal zobraziť démon, ktorého možno iba nenávidieť a odsudzovať.

STRATA MOTIVÁCIE
Treba však priznať, že klady uvedených reálnych socialistických modelov sa oslabili až znehodnotili tým, že dnes už netreba súťažiť s neexistujúcim sovietskym modelom o to, ktorý model je lepší a humánnejší. Pravdaže, v onom „súťažnom období“ vysoko viedli reformované podoby socializmu v niektorých vyspelých západoeurópskych štátoch. Dnes už stratili prestížnu motiváciu, ale možno že vyčerpali aj svoje viaceré zdroje a podnety, okrem iného aj vstupom do obdobia celkovej ekonomicko-energetickej krízy a ohrozenia moslimským terorizmom. Dozaista zmľandravenie a útlm západoeurópskych foriem socializmu nemožno komplexne vysvetliť iba pomocou niekoľkých motívov, ktoré uvádzam v predchádzajúcich vetách. Je to jav oveľa zložitejší. Apologéti a okiadzači brutálneho kapitalizmu, opľúvači zlyhávajúceho socializmu ako svoj najsilnejší dehonestujúci argument používajú postulát triedneho boja. A práve v tom sú veľmi silní!

Keby totiž dovŕšený triedny boj poznal únosné hranice, keby spočíval iba v dôslednej výmene kresiel na pôde kapitánov priemylu a manažérov hospodárstva, keby sa obmedzil teda iba na výmenu súkromných podnikateľov za zvolených zástupcov spomedzi nekapitalistických odborníkov, prípadne by sa zameriaval na dôslednú kontrolu uskutočňovanú prostredníctvom socialistických dozorných rád, potom by sa takýto triedny boj, zbavený motívov pomsty, nebol zvrhol do odsúdeniahodných podôb. Nevyústil by do brutálneho ponižovania, ožobračovania, či dokonca do väznenia a fyzickej likvidácie predstaviteľov buržoázie. Prijateľnú hranicu sa nepodarilo udržať, rozpútala sa sadistická hystéria, opatrenia sa nerealizovali dôsledne iba v rovine čistej legislatívy a rozbesnený triedny boj vyústil do opovrhnutiahodnej politickej genocídy.

ZVLÁŠTNA SYMBIÓZA
Lenin však predviedol niečo celkom iné – NEP. Novú ekonomickú politiku, ktorá rátala s kontrolovaným pôsobením manažérov z kapitalistického či kapitálového rangu. Táto zvláštna symbióza nebola genocídna. Lenin však zomrel, nepokračoval teda vo svojich projektoch a paranoický despota Stalin sa začal vyžívať v dňoch i nociach dlhých nožov pomocou Čeky a NKVD. Leninova NEP, podobne ako Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou, nemohli byť, hoci z rozdielnych dôvodov, dôkladne odskúšané a vyhodnotené, prípadne účelne skorigované.

Moskovská totalita na rozdiel od terajšej washingtonskej a bruselskej totality bola provokatívne hrubá, neokrôchaná, naivne čitateľná a nesofistikovaná. Vyvolávala pohoršenie až pobúrenie. Zato však dnes aj politické vraždy vyzerajú ako „nevinné“ automobilové nehody. Pochopiteľne, je ich menej, veď sú aj oveľa drahšie oproti podstatne primitívnejším vraždám zo stalinskej éry. Kabáty prevracajúci „demokrati“ zvyknú akékoľvek reformy socializmu nazývať pražením snehovej gule. Teda čímsi nemožným až absurdným. Ibaže ich musela zaskočiť a zmiasť symbióza vedúcej politickej sily v Číne s kapitalistickou ekonomikou v tejže krajine.

Dve štruktúry z dvoch rozdielnych, akoby nezlučiteľných svetov. Symbióza ohňa a vody, hmoty a antihmoty! Všetci sa máme čomu čudovať. A predsa: Čína napreduje a bohatne, čo sa počas ôsmich rokov vlády dzurindizmu nedá povedať o Slovensku. Vráťme sa však k porovnávaniu totalitných systémov. Pravda, nemusíme rozoberať krajné momenty. Stačí si povšimnúť bežnú bruselskú totalitu, každodenne zasahujúcu do našich životov. Oproti moskovskej je veľmi rafinovaná, umne maskovaná, farizejsky sa tváriaca, že je našou oporou a východiskom pre svetlé zajtrajšky. Iba ten, kto by si trpezlivo a dôsledne po celé roky zapisoval nekonečné príkazy a zákazy, demarše a napomenutia od EÚ, by na základe svojej systematicky vedenej kroniky mohol presvedčivo ukázať a dokázať bruselskú totalitu všetkým domácim neveriacim a nevidiacim.

VZDIALENÉ PRIROVNANIA?
Politickú cenzúru vystriedala ekonomická cenzúra, väzenský despotizmus nahradilo ekonomické ožobračovanie, vydieranie trestami a pokutami, finančné umŕtvovanie. Bude však poctivé, ak pripustím, že pôvodná myšlienka Európskej únie mohla sa zrodiť z nezištných a ušľachtilých pohnútok, pokým do tejto hry nevstúpili monopoly nadnárodný kapitál. Nevinný štart s následnými deformáciami! Azda sa tu opakuje história, hoci v jemnejšej, do istej miery nekrvavej forme. Azda to, možno len vzdialene, pripomína slušný Leninov pokus, deformovaný, zmasakrovaný a zdehonestovaný Stalinom. Alebo nádherné myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie utopené v krvi pod gilotínou? Vráťme sa však k dnešku.

Stačí, ak si uvedomíme, ako plazivo, no neústupne Európska únia ničí našu výrobnú a energetickú základňu, aby nás mohla zaplavovať prebytkami svojich protekčných štátov (dvojaký meter je jej obľúbené meradlo, stačí ak si spomenieme na hystériu okolo členstva SNS v novej vláde a nezáujem o šovinistické výšiny v Maďarsku). Rafinádami EÚ by sa dalo zaplniť azda celé číslo našich novín, no postačí, ak budete v intenciách tohto investigatívneho článku naďalej sami sledovať a vyhodnocovať jednotlivé, dôkladne maskované podrazné kroky tejto egocentrickej a farizejskej inštitúcie.

_____________________________________________

Milan KENDA
http://www.matica.sk/snn/2006/23/analyza.htm