25.04.2010

Zjari tohto roku prebehla novinami neuveriteľná správa, vydaná nemeckou tlačovou službou, o hroznom náleze hromadných hrobov poľských dôstojníkov v lese poblíž Katyńa, ktorá rozvírila hladinu celej európskej, ba i svetovej verejnosti. Podľa údajov tlačovej služby nemecké úradné kruhy otvorili niekoľko hrobov v Katyńskom lese, v ktorých bolo pochovaných niekoľko tisíc poľských dôstojníkov. Všetci dôstojníci boli zastrelení rovnakým spôsobom a za páchateľa tohto hrozného zločinu bola nemeckými kruhmi označená boľševická GPU. V istých kruhoch sa začalo o celej veci pochybovať a pertraktovala sa ako šikovne nastrojený trik nemeckej propagandy. Konečne v iných kruhoch, a to hlavne zásluhou moskovského boľševického rozhlasu, dal sa celej veci absolútne opačný ráz: celú vinu zviedli na Nemcov, že vraj oni zavraždili dotyčných poľských dôstojníkov, alebo vraj do poľských uniforiem preoblečených sovietskych zajatcov, a Moskva – ako je známo – celý prípad proste vysmiala a cynicky vyhlásila, že ide o archeologické nálezy v Katyńskom lese.
Ako je vám známe, poľské emigračné kruhy žiadali, aby prípad vyšetril Medzinárodný Červený kríž, s čím absolútne súhlasili aj v Ríši a preto pozvali Medzinárodný Červený kríž v Ženeve, aby jeho delegácia prišla celý prípad vyšetriť, a to takým spôsobom, ako sa jej páči. Medzinárodný Červený kríž po dlhom váhaní vydal známe vyhlásenie, že príde vec vyšetriť iba vtedy, ak s tým budú súhlasiť všetky zainteresované strany, čím sa úplne rafinovane vyzul zo záujmu na celej veci a tým prirodzene vydal o sebe svedectvo veľmi smutnej hodnoty.
V čase, keď bol pozvaný k spolupráci na vysvetlenie katyńskej tragédie Medzinárodný Červený kríž, ríšsky vedúci zdravotníctva Dr. Conti pozval skoro zo všetkých európskych štátov predstaviteľov zdravotníctva a súdneho lekárstva na prehliadku hromadných hrobov v Katyńe, aby podľa videného a vyšetreného podali nestranný vedecko-dokumentárny posudok o náleze v Katyńskom lese.
Všetci pozvaní predstavitelia zišli sa v utorok 27. apríla t. r. v Berlíne. Dostavil sa zástupca Belgicka, Bulharska, Dánska, Fínska, Holandska, Chorvátska, Maďarska, Protektorátu Čechy a Morava, Rumunska, Slovenska, Švajčiarska a Talianska. Z Francúzska bol prítomný Dr. Costedoat, ktorého vyslala francúzska vláda len ako pozorovateľa a preto nebol pribraný do komisie, hoci sa zúčastnil na všetkých zasadnutiach. Z menovaných predstaviteľov bolo osem profesorov lekárstva a kriminalistických, dvaja patologickí anatómovia, jeden normálny anatóm a jeden profesor očného lekárstva.
Komisia odletela 28. apríla ráno dvoma lietadlami do Smolenska, v blízkosti ktorého sa Katyńský les nachádza, kde ju očakávali nemecké lekárske kruhy, zložené skoro výlučne zo známych univerzitných profesorov.
Dňa 29. apríla komisia bola dopravená autami do Katyńského lesa, kde si obzrela dosiaľ odhalené hroby, dosiaľ vyzdvihnuté mŕtvoly a ich dokumenty a oblasť celého lesa. Komisiu sprevádzal profesor Dr. Buhtz, prednosta ústavu pre súdne lekárstvo a kriminalistiku vo Vratislave, ktorý bol hlavným veliteľom nemeckej brannej moci poverený vykopávkou hrobov v Katyńe. Popoludní sa v Smolensku na spoločnej porade komisie rozpriadla rozprava o celej záležitosti, ktorá trvala až do neskorých nočných hodín a na ktorej si komisia určila postup, ktorým mieni nasledujúceho dňa v Katyńskom lese na mieste popráv pokračovať v práci, aby mohla vydať svedectvo o pravde.
Dňa 30. apríla od rána až do neskorých popoludňajších hodín bez prestávky komisia identifikovala mŕtvoly, súdni lekári pitvali mŕtvoly čerstvo vytiahnuté z jám, a síce tie, ktoré si sami určili a konali v rozličných smeroch vyšetrovania a obhliadky.
Od 17. hod. tohože dňa až do 21. hod. hodnotila komisia na spoločnom zasadaní jednak všetky doteraz zistené nálezy a jednak nálezy, ktoré mala možnosť sama zistiť a vyšetriť. Poverená užšia komisia zostavila protokol, ktorý je známy z dennej tlače. Protokol bol komisii prečítaný o 3. hod. v noci a ráno 30. apríla po malých úpravách všetkými členmi komisie podpísaný.
Komisia 1. mája ráno odletela naspäť do Berlína a 2. mája napoludnie odovzdala protokol ríšskemu vedúcemu zdravotníctva Dr. Contimu, ktorý ho predostrel Führerovi a ríšskej vláde. Zástupcovia zúčastnených štátov boli vyzvaní, aby odpis protokolu s originálnymi podpismi odovzdali svojim vládam.
Než prejdem k bližšiemu popisu nášho nálezu v Katyńskom lese, našich dojmov a našej mienky o celej katyńskej tragédii, zopakujem celú záležitosť, ako prišla na svetlo ako sa javila až do príchodu komisie do Katyńského lesa.
Na jar 1942 tiahli na východ po ceste Minsk-Smolensk nemecké vojenské jednotky, ku ktorým boli pridelené i pracovné sily civilné, medzi ktorými sa nachádzali i Poliaci. Títo prišli do styku s ruským obyvateľstvom dediny Katyń, ktorá je roztiahnutá v podobe našich lazov s roztrúsenými domami v dĺžke niekoľko kilometrov popri ceste Minsk-Smolensk. Ruské obyvateľstvo v rozhovoroch upozornilo Poliakov, že z jari r. 1940 boľševici dopravovali niekoľko tisíc poľských dôstojníkov do Katyńského lesa, kde ich aj zastrelili. Pracovné poľské sily odišli do lesa skúmať, či je to pravda. Začali kopať na niekoľkých miestach a pri kopaní našli mŕtvoly mužov, oblečených do poľských dôstojníckych uniforiem. Jamy zahrabali a miesta označili napochytre zrobenými dvoma krížmi z brezového dreva.
Vojenské a spolu s nimi i pracovné jednotky tiahli ďalej na východ. Nemecké vojenské úrady sa o veci dozvedeli koncom februára tohto roku od nadp. Slowenczika, ktorý sa vracal z východného frontu. Vojenské úrady vyslali na miesto činu komisiu, ktorá odhalila v Katyńskom lese 7 hromadných hrobov so zavraždenými poľskými dôstojníkmi. Komisia vypočula okolitých sedliakov, z ktorých najbližší býval asi 30 km od Katyńského lesa. Sedliaci a železničiari tvrdili, že v marci a apríli r. 1940 prichádzalo niekoľko železničných vozňov na neďalekú stanicu Gniezdovo, v ktorých sa nachádzali poľskí vojaci, ako sa to dalo spoznať podľa uniformy. Týchto vojakov, ako sa neskoršie zistilo, boli to výlučne poľskí dôstojníci a len jednotlivé civilné osoby, odvážali potom v pripravených nákladných autách smerom na Katyń. Svedkom bolo všeobecne známe, že v uvedenom lesíku, ktorý bol smerom k ceste oplotený, boli činné už od r. 1920 odpravovacie veliteľstvá GPU. Lesík, ktorý leží medzi cestou Minsk-Smolensk a medzi riekou Dneprom, rozlohy do okruhu asi 1 km alebo viac, pretína prostriedkom prostá lesná cesta, vedúca z hlavnej cesty Minsk-Smolensk k nábrežiu Dnepra, kde sa nachádzali tri budovy, slúžiace k ozdravovni vyšších úradníkov GPU. Hoci bolo z jari 1940 počuť z lesa denne strieľanie a výkriky, ako to dosvedčujú svedkovia, (a preto sa mohlo usudzovať na popravy väčšieho rozsahu), predsa sa neopovážil nikto zo sedliakov k tomuto miestu priblížiť.
Vojenská komisia, na čele s prof. Dr. Buhtzom, prednostom ústavu pre súdne lekárstvo a kriminalistiku vo Vratislave, ktorý koná toho času vojenskú službu v Smolensku, pri prvých vykopávkach odkryla v hĺbke asi 1,5 m veľkú jamu podoby veľké L, ktorá bola široká 8 m a ramená dlhé 26 m a 16 m. V tejto jame ležalo na sebe asi 2.500 mŕtvol. Na základe dôkladného preskúmania okolitého terénu začali sa prevádzať vykopávky aj na iných miestach. Previedlo sa ešte 6 vykopávok v bezprostrednej blízkosti už uvedenej veľkej jamy, kde sa všade narazilo na mŕtvoly. Už pri prvých vykopávkach dalo sa na základe nájdených dôkazov zistiť, že sú to mŕtvoly poľských dôstojníkov, ktorí boli odpravení prevažne výstrelom do záhlavia. Mnohé z mŕtvol majú vzadu zviazané ruky. Jedna mŕtvola má v sebe niekoľko bodnutí bodákom. Vzhľadom na to, že hroby sa nachodili v stráňach, pozostávajúcich zo suchej a piesočnatej zeme, sú mnohé mŕtvoly pomerne dobre zachované a aj písomnosti ako legitimácie, listy, denníky, kalendáre a pod., ktoré sa našli vo vreckách zavraždených, dali sa ešte natoľko prečítať, že asi 70% všetkých vytiahnutých mŕtvol mohlo byť ihneď identifikovaných.
Zo všetkého k dispozícii stojaceho dôkazového materiálu dalo sa s úplnou jasnosťou usudzovať na to, že ide o zastrelených poľských dôstojníkov, ktorých po porazení Poľska a neskoršie pri obsadzovaní východnej poľskej oblasti, odvliekli sovietske vojská do rozličných zajateckých táborov a neskoršie ich likvidovali. Títo zajatci boli od septembra 1939 až na jar r. 1940 vo viacerých zajateckých táboroch, najmä v Kozielsku a Starobielsku. Keď sa tábory zrušili, títo poľskí zajatci, ako to dosvedčujú ich denníky, si mysleli, že ich prevezú do vlasti. V ostatnom, na základe denníkových záznamov, možno dospieť k záveru, ktorý sa zdá ako jedine správny, súhlasiaci i s výpoveďami ruských sedliakov. Toto zistenie potvrdzuje najmarkantnejšie denník poľského majora Siolského, ktorého zápisky líčia odchod z Kozielska dňa 7. 4. 1940. Podľa denníka viedla jeho cesta cez Jelniu, Smolensk do Gniezdova. Odtiaľ bol dňa 9. 4. 1940 s ostatnými v ranných hodinách, za asistencie silnej stráže odvezený na nákladných autách do Katyńského lesa. Siolského posledný záznam pochádza ešte z lesa, v ktorom bolo vraždenie prevedené a je pravdepodobne zapísaný krátky čas pred popravou. V týchto posledných riadkoch sťažuje si Siolský na náhle drzé zaobchádzanie, spytuje sa, prečo im teraz odoberajú hodinky, ruble a nožíky, keďže majú cestovať do vlasti.
Zastrelení sú dôstojníkmi všetkých služobných tried a hodností, počnúc od podporučíka až po brigádneho generála. Do príchodu komisia bolo nájdených v hroboch 17 civilných osôb a jeden vojenský kňaz.
Presný počet obetí, pochovaných v Katyńskom lese nedá sa s určitosťou odhadnúť. Počíta sa ešte s ďalšími hromadnými hrobmi. Domnienka, že tu ide asi o 10.000 obetí je podložená a opodstatnená jednak výpoveďami svedkov, jednak rozsahom doteraz odkrytých hrobov. Zásadne však možno pripustiť, že dnes azda ani jeden z boľševikmi zajatých poľských dôstojníkov nie je nažive. Podľa pokynov príslušných úradov konajú sa ďalšie vyšetrovania v prítomnosti orgánov poľského pomocného výboru (Červený kríž).
Doteraz bolo z hrobov vytiahnutých 812 mŕtvol, z ktorých bolo 583 ihneď identifikovaných. Iné bude možno identifikovať až po chemickom preparovaní nájdených dokumentov a určitú časť obetí nebude možno identifikovať vôbec.
Takto sa javila celá záležitosť až do príchodu komisia do Katyńského lesa.
Úlohou komisie bolo podať nestrannú mienku o tom, čo sa do jej príchodu do Katyńe zistilo a podať posudok o celom prípade na základe vlastných zistení, vyšetrení, prehliadok a pitiev.
Komisia na základe svojho nálezu zostavila potom známy protokol, ktorý bol všetkými členmi komisie podpísaný.
Dojem,  ktorý sme mali pri príchode komisie do Katyńského lesa, bol hrozný. Strašnejší, než nám ho podávala denná tlač, lebo nemožno ani tými najhľadanejšími a najplastickejšími slovami vylíčiť lesný priestor, pokrytý okolo siedmich veľkých jám s mŕtvolami, slovkami už vytiahnutých a zväčša identifikovaných mŕtvol. Chodil som od mŕtvoly k mŕtvole, uprostred ostrého kyslastého zápachu a fajčil som cigaretu za cigaretou. Nie som slabá povaha, znesiem všeličo, som sám patológ, 12 rokov už deň, čo deň sa stretám na svojom ústave s mŕtvolami. Už prešlo do desaťtisíc mŕtvol cez patologický ústav za môjho pôsobenia, z ktorých valnú časť som sám osobne pitval, ale z týchto mŕtvol je iný dojem. Sú čerstvé, pokojné, vážne, najvýš javia ťahy posledného zápasu na tvári. No mŕtvoly v Katyńskom lese, a to v tak veľkom počte pôsobia strašlivým dojmom. To sú trosky tiel v zrejmých poľských uniformách. Tu leží hlava bez majiteľa, bez očí, so zvyškom krásnych čiernych vlasov, s dvoma zlatými zubmi v chrupe. Mohla patriť úradníkovi, lekárovi, advokátovi, možno, že to bol priateľ básnik, ktorého som mal tak rád a ktorého krásne verše o nádhere života som pred rokmi prekladal do slovenčiny. Tu leží noha, tam ruka odtrhnutá pri trupe, ako veslo vedľa rozbitého člna. Tu roztvorené čeľuste, ako by boli zmeraveli pri poslednom výkriku slova: „Otčina moja!“ Tu ruka obrátená akoby v prísahe. A tak tu všetci ležia, tak tu leží generál Smorawinski v červených lampasoch a s gen. Bogatyrewiczom popri podporučíkovi, majorovi, vojenskom kňazovi, tak tu ležia rad radom ešte v ďalších radoch, akoby v krátkom odpočinku pred posledným defilé, žalujúci svojou nemotou v tichu borového lesa, ktoré ruší iba kŕdeľ vrán, krúžiacich nad nami.
Počas svojho šetrenia komisia osobne vypočula ruských domorodých svedkov, jednak sedliakov, bývajúcich v blízkosti Katyńského lesa, jednak železničiarov, ktorí videli prichádzať transporty dôstojníkov do Gniezdova, skade ich vozili do Katyńského lesa. Vypočúvanie viedol hlavne profesor Orsós z Pešti, ktorý bol počas svetovej vojny v ruskom zajatí a preto ruský jazyk dobre ovládal. Svedkovia potvrdili, že transportovanie a strieľanie sa konalo v marci a apríli r. 1940. Na otázku, čo sa nešli pozrieť do lesa, koho tam strieľajú, odpovedali unisono s prestrašenými očami a vyzdvihnutými rukami: „Kdeže, pane, veď by nás boli postrieľali!“ Podľa výpovedí svedkov les strážili a popravy prevádzali členovia GPU, boli v uniformách a skoro všetci židovského vzhľadu. Výpovede svedkov sa v každom smere zhodovali s výpoveďami, ktoré udáva nemecká vyšetrovacia komisia.
Komisia sa presvedčila, že do jej príchodu bolo otvorených sedem jám s mŕtvolami, z ktorých v najväčšej môže byť asi 2.500 mŕtvol. V tejto veľkej jame ešte sa nachádzajú dosiaľ nevyzdvihnuté štyri vrstvy mŕtvol. Vyzdvihnuté mŕtvoly sú označené plieškami, číslicami a rovnakým číslom sú označené i nájdené dokumenty, ukladané do vreciek. Dokumenty prezerá, zbiera a dokumenty poškodené mŕtvolnou tekutinou chemicky preparuje zvláštna komisia, aby boli čitateľné. V komisii je poľská prekladateľka. Medzi už odloženými dokumentmi sú legitimácie rozličných spolkov, civilné i vojenské úradné doklady, denníky, kalendáre, piesne, básne, listy, posielané do tábora cestou varšavského Červeného kríža od synov, dojímavé listy od žien, aké vedia s hlbokým citom a náboženským presvedčením písať len Poľky. Nachádzajú sa tu tabatierky na cigarety, peňaženky, vojenské vyznamenania, modlitebné knižky, agnušteky, krížiky rozličného druhu, dištinkcie, letecké odznaky, peniaze, šeky, fotografie manželiek, dôstojníkov, detí a pod.
Čiastka mŕtvol bola pitvaná profesorom Buhtzom a jeho spolupracovníkmi. Profesori súdneho lekárstva ako členovia komisie pitvali osobne deväť mŕtvol a to také mŕtvoly, ktoré si sami určili. Šlo o mŕtvoly dosiaľ nevyzdvihnuté, nedotknuté, teda také, ktoré sa nachádzali ešte v hroboch. Členovia komisie si mŕtvoly sami vyberali z hrobov, a to tým spôsobom, že kázali napríklad pomocným personálom odstrániť na určitom mieste jeden alebo dva rady mŕtvol a určili, ktorú mŕtvolu im majú vyzdvihnúť. Okrem toho vyšetrila si komisia ešte niekoľko prípadov, ktoré si sama zvlášť vybrala kde-tu z ktorého povrchu masy mŕtvol. Pri prácach pomáhali jej prevažne ruskí civili. Každý z pitvujúcich napísal o svojom náleze podrobný osobitný protokol.
Komisia zistila, že príčinou smrti všetkých dosiaľ vykopaných i ňou pitvaných mŕtvol bol vstrel do hlavy. Strelný kanál skoro všade smeruje zozadu do záhlavia cez lebku a vyúsťuje na čelnej kosti poblíž vlasového porastu. V málo prípadoch sa našli dve rany a iba v jednom tri. Zastrelenie muselo byť prevedené pištoľou jednokalibrovou pod 8 mm. Puknutia lebky a stopy po ožehnutí strelným prachom v blízkosti vstrelu, i rovnaká lokalizácia vstrelov jasne hovorila, že vstrel bol prevedený s nasadenou zbraňou z bezprostrednej blízkosti. Poranenia aj miesto vstrelu sú nápadne podobné, o čom sa komisia vyjadrila v tom zmysle, že výstrely pochádzali od veľmi istej, presnej a cvičenej ruky.
Časť mŕtvol, zvlášť v jednom hrobe, má vzadu zviazané ruky, a to úplne rovnakým spôsobom. Našli sa aj bajonetové vpichy, ktoré majú hviezdicový tvar boľševických bajonetov.
Kde sa poprava v lese vykonala, dosiaľ nieje zistené. Niektorí, ako to komisia sama dokázala, boli zastrelení i v jame na hromade mŕtvol.
Čo sa týka priestrelov lebiek a spútaní rúk, je zaujímavé tento zrovnávací nález komisie. Komisia pre zrovnanie nechala vykopať už zo známeho civilistického hrobu jednu mŕtvolu civila, ktorá bola tiež mumifikovaná. Ležala v hrobe asi 5 rokov, mala rovnaké spútanie a rovnaký priestrel hlavy. Z druhého hrobu staršieho, v ktorom sa našli už len kostry asi 15 r. staré, na lebkách zistilo sa úplne rovnaké prestrelenie, ako na mŕtvolách poľských dôstojníkov. Tieto hroby civilistov ležali asi 150 m od jám s poľskými dôstojníkmi. Treba totiž vedieť, že ako som to už aj uviedol, v lese GPU odstreľovala ruských ľudí už od r. 1920 a dnes už je v lese označených nespočetné množstvo miest, kde sa nachádzajú zahrabaní civilisti.
Vlastný Katyńský les je vysádzaný staršími borovicami. V miestach, kde sa nachádzajú hromadné hroby, starých borovíc niet, ale nasadené sú tu mladé borovice. Podľa týchto drobných borovíc, i väčších, možno skoro bezpečne už predom určiť, že sú tam zahrabané mŕtvoly. Mladé borovice na čistinách s poľskými hrobmi sú staré 5 rokov. Podľa mienky prof. Orsósa, ktorý je i botanikom, z ich prierezu vidno, čo nám ukázal i pod lupou, že stromky rástli dva roky dakde v sadenisku, škôlke ich vzrast javí potom prerušenie a potom javia tri roky normálneho vzrastu. To jest, stromky boli na toto miesto po zahrabaní mŕtvol zasadené. Komisii dobrozdanie prof. Orsósa nestačilo, preto si žiadala ihneď zohnať odborníka – lesníka, ktorý však v plnom znení mienku prof. Orsósa potvrdil.
Celý lesík javí zvlnený terén, s vyvýšeninami, ktoré sú absolútne suché a nižšími polohami, v ktorých je voda. Poľské hroby nachádzajú sa na stráni miernej vyvýšeniny. Skoro všetky jamy sú suché. Iba dve majú spodnú vodu. Pôda je čisto piesčitá, úplne podobná, ako v našich boroch na Záhorí.
Zaujímavá je poloha mŕtvol. Tieto ležia v hroboch skoro výlučne v polohe brušnej, v niektorých jamách sú na okrajoch usporiadané hlavami na sebe, pravidelne, v prostriedku už sem i tam. V iných jamách je za sebou niekoľko radov na sebe, hlavy pekne nad sebou, ako hlavičky zápaliek v krabici. Mŕtvoly ležia tesne pri sebe, váhou celej masy sú stlačené.
Šatstvo: vo všeobecnosti i v najmenších detailoch ide o poľské vojenské uniformy. Väčšina má na nohách čižmy. Oblek je zimný, sú tu popri kožuchoch svetre, kožené kabáty. Skoro všetky čiapky sú typické furažerky. Na uniforme sú vojenské poľské pečiatky. Na bielizni často iniciálky. Šaty sú u každého pasentné, priliehajú na telo úplne normálne, či ide o mužov nižšieho alebo vyššieho vzrastu. Bielizeň je pasentná, gombíky, traky, opasky sú riadne pozapínané.
U mŕtvol, vyšetrovaných komisiou, zrovna tak, ako u mŕtvol predtým vyšetrených, niet hodiniek, ani prsteňov, hoci je zo zápiskov zrejmé, že napríklad hodinky museli mať pri sebe. U mŕtvol sú papierové poľské peniaze, cigarety, cigaretové tašky drevené i kovové, jedna napríklad s gravírovanými poľskými podpismi, cigaretové špičky, fajky, okuliare, hrebene, tužky, peňaženky, dokumenty (denníky, písma, noviny), ktoré všetky pochádzajú z času od jesene 1939 až do jari 1940. Posledný doteraz zistený dátum je 22. 4. 1940 na boľševických novinách z vrecka dôstojníka. V jednom prípade zistili sme pri pitve korešpondenčný lístok, písaný Poliakom z Maďarska priateľovi do tábora Kozielska.
Podľa dokumentov ide v značnom počte o záložných dôstojníkov, sám som identifikoval kap. Karola Martina Pucenka, nar. 10. 9. 1910 v Rabine, okres Koscian, mestského úradníka z Varšavy (a nie gen. Smorawinského, ako to nesprávne udávajú niektoré noviny).
Zahraničné rádiá nechcú veriť, že mŕtvoly sú dosť zachované a že môžu byť ešte zachované i dokumenty, cigarety a pod. Fakt je ten, že podľa polohy mŕtvol a podľa uloženia v zemi, nachádzajú sa mŕtvoly v rozličnom stupni rozkladu. Mŕtvoly v jamách, kde je spodná voda, sú macerované, úplne handrovite rozpadnuté, ich písomné dokumenty vodou úplne zničené, takže tieto mŕtvoly nemožno identifikovať. No väčšina mŕtvol sa nachádza v suchej, piesčitej zemi a tu mŕtvoly, ležiace na povrchu a na okrajoch, sú značne mumifikované, zoschnuté svaly, zvlášť na trupe a končatinách, dosť zachované, pri pitve orgány, aspoň ich zvyšky možno zrejme rozpoznať. Iba mŕtvoly zo stredných častí celej masy sú vlhko macerované, šatstvo silne presiaknuté mŕtvolnou tekutinou. Susedné mŕtvoly sú hustou tekutinou zlepené. Následkom vzájomného tlaku javia tu mŕtvoly deformácie rozličného stupňa. Väčšinou sú značne oploštené, v jednom prípade som videl i oploštenú hlavu.
Ak Moskva tvrdila, že ide o archeologické nálezy, musíme jej pripomenúť, že dosiaľ nie je známy prípad, žeby sa boli našli na prastarých kostrách zlaté zuby. A tieto poľské mŕtvoly ich majú.
Na mŕtvolách sa nenašiel nijaký hmyz, nijaké červy, ani stopy po nich, ktoré by mohli pochádzať z doby pochovania. To značí, že mŕtvoly boli pochované v studenej ročnej dobe, čomu nasvedčuje i zimný oblek so svetrami.
A teraz ohľadom času zastrelenia. Anglické tvrdenie, podľa ktorého ani vedci nemôžu po troch rokoch zistiť čas a spôsob zavraždenia, treba vyhlásiť za naivné. Spôsob zavraždenia, ako dokázala nezvrátiteľne komisia, je jasný. Pre čas zavraždenia svedčia jednak svedkovia, a tí, pripusťme, že by mali naši salónni boľševici pravdu, hoci nemajú, mohli by byť podplatení, tak ich vynechajme. Pre čas však nezvrátiteľne svedčia nasadené mladé borovice na hroboch a v ich priamom okolí. Pre čas ďalej nezvrátiteľne svedčia individuálne dokumenty, hlavne zápisky, ktoré nemožno falšovať a ktorých písmo príbuzní iste bezpečne poznajú. A konečne profesor Orsós, známa kapacita v súdnom lekárstve, priniesol i ďalší dôkaz, ktorý demonštroval na lebke z mŕtvoly č. 526.Mozog bol v tejto lebke zhustlý na kašu. Na povrchu tejto kaše, zrovna tak i na kosti skalnej, ukázal nám vápenatú viacvrstvovú inkrustáciu, ktorá vzniká chemickým procesom z vylúhovaného vápna kostí lebečných. Profesor Orsós konal svojho času v Maďarsku exhumácie mnohých obetí červeného teroru a v okolí Tisy exhumácie veľmi mnoho mužov, ktorých odpravili ženy arzénom. Podľa dlhoročných bohatých skúseností profesora Orsósa takéto ukladanie vápna neprichodí u mŕtvol, ktoré ležia v zemi menej ako tri roky. Orsós pred rokmi vydal o tomto vedeckú publikáciu.
Pred odchodom komisie z Katyńského lesa bolo dovedna z hrobov vytiahnutých 982 mŕtvol, ktoré boli zo 70% identifikované.
Toto je pravda o masových hroboch v Katyńskom lese pri Smolensku. A túto pravdu neváhal podpísať ani jeden zo zúčastnených členov komisie. Je to jej elaborát, nič nastrčeného. Komisia pracovala bez nátlaku, bez ovplyvňovania, bez akéhokoľvek zásahu zo strany nemeckých civilných alebo vojenských úradov. V tom pracovala komisia úplne samostatne a protokol bol prijatý jednohlasne. Ak tu dakto tvrdil, že so išiel do Berlína už s pripraveným materiálom alebo s fotografiami, musím to vyhlásiť za absolútnu nepravdu. Ak by bol o Katyńskom lese opak pravdou, neváhal by som to povedať úplne otvorene, alebo by som protokol rozhodne nepodpísal. Nie som človekom ani zadných dvierok, ani človekom, ktorého možno podplatiť alebo dokonca prinútiť popísať nepravdu. Musím tu otvorene vyhlásiť, že všetci členovia komisie neboli nijakými germanofilmi, ba ako som mal príležitosť spoznať, niekoľkí z nich boli rozhodne protinemeckého cítenia. Všetci však boli vecní, rozvážni, ktorí si uvážili každé slovo a každú vetu a ako som osobne zistil, každý úplne tvrdil, že vražda všetkých je aktom boľševickým.
Katyńský prípad nám ukazuje sadizmus, perverzitu, aziatstvo vo svojej najpríšernejšej nahote. Je to beštialita, s akou sa už 25 rokov likvidujú tisícky ľudí pod terorom boľševického panstva v sovietskom Rusku. V Katyńskom lese sa bude dlho vykopávať, a nielen poľské, ale i staré hroby ruskej inteligencie a občianstva budú čoraz viacej a hroznejšie žalovať na boľševických vrahov, ktorí na krvi nevinných obetí budujú svoj zvrhlý raj a ktorí túžia podmaniť pod svoje krvavé panstvo celú Európu, ba i celý svet.
Ak niekto tvrdí u nás, a istá časť slovenskej inteligencie to naskutku tvrdí, že našou spásou je jedine sovietske Rusko a že v tomto sovietskom Rusku už niet krvilačného boľševizmu, ale nacionalizmus, tak sa príšerne mýli, alebo úplne vedome, pod vplyvom zahraničného rozhlasu, rozširuje nepravdu a želá si zánik slovenského národa, jeho kultúry a zánik slovenského štátu. Je vecou úradov, aby takýchto pomýlencov, streštencov, alebo zavádzačov priviedli k rozumu citeľnejším spôsobom, než tomu bolo doteraz. Ak sa niekomu páči sovietsky raj, zložme sa mu na padák a zhoďme ho do toho raja, nech na vlastnej koži skúsi dobrodenie tým, ním zbožňovaného panstva. Ak niekto koketuje s boľševizmom, nech ide ta a nech tu nepožíva a nevyužíva výhod tohto štátu, ktorý sa mu nepáči. Ľahko je tu niekomu robiť salónneho boľševika a sedieť pritom v teplom štátnom úrade alebo privátnom, sedieť v banke, sedieť v arizovanom obchode, sedieť na veľkostatku, sedieť za profesorskou katedrou, zobrať 10.000 Ks za operáciu chudobnej robotníčky, sedieť za stolom riaditeľa nemocnice kdesi na vidieku, byť členom správnej rady, brať tantiémy, tučnieť z čierneho obchodu a využívať dobromyseľných ľudákov k intervenciám na čelných miestach, ba ešte aj k intervenciám v parlamente, ak by sa mu trocha vlas skrivil na hlave! Viem, že mnohí neveria katyńskému prípadu a na zverstvá, ktoré až dosiaľ boľševici napáchali, zabudli. No na tom nezáleží. Dôležité je, že správne je orientovaný slovenský ľud, a ten jeho postoj voči boľševizmu je jasný. Postoj ľudu bol vždy jasný. Nech si tá zavedená časť inteligencie nemyslí, že ľud bez nej nevyžije. Slovenský národ žil bez inteligencie temer 9 storočí a je tu! No inteligencia bez ľudu nevyžije, odumrie a vyschne ako odlomená haluz.
Časť našej inteligencie nosí na svojich kabátoch Štefánika. Táto časť inteligencie je asi otvorene protiboľševická, myslím, že nosením Štefánikovho odznaku chce jasne zdôrazniť, že sa do poslednej litery stotožňuje so známym Štefánikovým telegramom: „Volajte hlasite! Boľševizmus je nielen filozofickou orientáciou, ale prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, ktorým sa prejavujú hrubo najnižšie pudy celkom náhodne. A boľševickí vodcovia sú autokratmi v najhroznejšom slova zmysle. Oblečení v handry zmocňujú sa bohatstva a robia si v skutočnosti nárok na privilégiá. Koketovať s boľševickými smermi rovnalo by sa opusteniu cti a zdravého rozumu. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej politike. Konajme energicky, dokiaľ je čas. Ak nebudeme konať, premení boľševizmus malé národy na národy slabé a konečne v národy v rozklade.“ Nech preto nenosí len časť inteligencie Štefánikov odznak, nech ho nosia všetci Slováci!
Pán prezident Republiky mal prejav k novým slovenským poručíkom. Tento prejav mal by byť vyplagátovaný v každej našej dedine, lebo istá časť inteligencie ešte stále kalí tu vodu tvrdením, že slovenské vojsko na východe bojuje proti slavianskym bratom. To nie sú Slaviani na druhej strane, ale boľševické hordy! Niet poctivého Slováka, ktorý by sa nestotožňoval s týmito slovami pána prezidenta: „Pre slovenský národ ako kmeň slaviansky bolo to vecou zvláštnej cti, aby svojou účasťou na boji proti boľševizmu zmazal z mena slavianského hanu a škvrnu boľševického sadizmu, ktorou poškvrnila infernálna beštialita čistý štít slaviansky, lebo však nič nie je tak ďaleko od duše slavianskej, ako sadická krvilačnosť a barbarská zverskosť, neodškriepiteľné to známky boľševického imperializmu.“
To sú slová otvorené, jasné, hovoria, čo za nás všetkých, v záujme nás všetkých.
Slovák, ktorý má česť a zdravý rozum, vie, kde je jeho miesto a má správny názor ako na celú záležitosť v Katyńskom lese, tak na všetky metódy, ktoré používa k získaniu a presadeniu svojej moci najväčší nepriateľ ľudskej kultúry – boľševizmus. Iba povahy slabé, iba duše plytké nie sú prístupné argumentom, alebo, ak ich aj presvedčíte, chytrácky prenášajú svoje protidôvody na vedľajšiu koľaj, na záležitosti, ktoré by silou mocou kompromitovali nemecký boj proti boľševizmu, ktorého sme aj my účastní. Holt, vedľajšia ulička a zadné dvierka sa musia za každú cenu robiť, lebo „kdyby se něco stalo – tak oni nic!“…

Zhrňujem: v Katyńskom lese boli nájdené tisícky mŕtvol poľských dôstojníkov. Nie sú to archeologické nálezy, lebo majú zlaté zuby. Čas zastrelenia je marec a apríl r. 1940. Všetky dokumenty sú pravé. Všetko nezvrátiteľne dosvedčuje, že ide o beštiálne zavraždenie časti poľskej inteligencie. Všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že vraždu previedli orgány boľševickej GPU.
Celá záležitosť dokazuje, že v sovietskom Rusku sa od r. 1917 teroristické metódy ani o vlas nezmenili, že tam nieto ani nacionalizmu, slavianofilstva, ale ako som mal možnosť vidieť v Smolensku, že tam je sociálna úbohosť. Katyńský prípad nám dokazuje, čo by nás čakalo na Slovensku, v Európe i na celom svete, ak by takáto moc, ovládaná najnižšími pudmi, prerazila oceľový val armád, bojujúcich na východe za lepšiu budúcnosť novej Európy a tým aj za nás.
Bojujeme a pracujeme, aby pomník, ktorý bude stáť v Katyńskom lese, nebol pre celý svet iba červeným výkričníkom žaloby, ale aby bol aj strašlivým mementom, ba aby bol aj správnym ukazovateľom cesty, ktorou sa musí svet i ľudstvo uberať, aby nedošlo už viacej nikdy k tragédiám, podobným katyńskej tragédii.

čp