Tak a je to tu.
Zo Spojených štátov amerických ústami rôznych politológov, novinárov a organizácií tretieho sektora, napríklad Freedom House, sústavne prichádzajú hlasy, že Rusko je opäť nedemokratickým štátom. Človek si hneď položí otázku, aký je asi dôvod za takýmto osočovaním.
Z médií sa dozvedáme, že ruská štátna moc zasahuje do tzv. “slobodnej” podnikateľskej činnosti takých demokracii a trhovej ekonomike oddaných ľudí, ako sú privatizéri Berezovskij, Chodorkovskij a im podobní. Lenže z pozície ruského štátu je takýto postup úplne prirodzený; veď tým sa chráni a zabraňuje zneužívaniu ruského národného bohatstva a v týchto súvislostiach majú teda tieto opatrenia svoje opodstatnenie.
Táto účelová propaganda americkej politiky sa usiluje celú žáležitosť dostať do politickej roviny s cieľom medzinárodne izolovať Rusko. Napriek všetkým negatívnym prognózam niektorých politológov a napriek americkým plánom je však Rusko stále suverénnou mocnosťou (a v tom je celý problem!), pôsobiacou v eurázijskom geopolitickom priestore ako rozhodujúca politická a ekonomická sila v rámci Spoločenstva nezávislých štátov, skladajúceho sa z 12-tich bývalých sovietskych republík a Jednotnej ekonomickej oblasti, ktorej členmi sú zatiaľ Ruská federácia, Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan.
Tradične nesprávny odhad možno nájsť aj v úvahách istého známeho amerického politológa, ktorý tvrdí, že Rusko je dnes už len slabou, bezperspektívnou krajinou, ktorá navyše v súvislosti s “juščenkovčinou” prestáva byť bez Ukrajiny európskou mocnosťou. Takýchto diletantizmov bolo v americkej zahraničnej politike vždy neúrekom a práve tie prinášali Spojeným štátom všeobecne známe problémy.
Či si to Spojené štáty želajú alebo nie alebo či sa Juščenkovi, ktorý – aby sme ho presnejšie definovali – je väčšmi proamerický, než prozápadný politik, podarí po prebratí moci zvrátiť situáciu na Ukrajine v záujme Spojených štátov protirusky a izolovať tak Rusko od Európy, v konečnom dôsledku to Rusku v jeho súčasnej pozícii a vo vzťahu k EÚ vôbec neuškodí – práve naopak: poškodí to perspektívne Ukrajine.
Lokomotívy Európskej únie: Francúzsko, Nemecko a Taliansko majú záujem o spoluprácu s Ruskom, ktoré má obrovské zásoby nerastných surovín, potrebných pre európsky priemysel a takisto platí, že vojenská sila EÚ ako budúcej svetovej mocnosti, môže byť účinná len s účasťou Ruska.
V severoatlantickom geopolitickom priestore, osou ktorého je Atlantický a Severný ľadový (Arktický) oceán, potvrdzujú veľmocenský význam Ruska také politické skutočnosti, ako sú bilaterálne vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom, medzi Ruskom a NATO a Ruskom a Európskou úniou, s perspektívou vytvorenia osi Berlín-Moskva-Paríž a geopolitického trojuholníka Európska únia-Rusko-Latinská Amerika.
Postavenie Ruska ako svetovej supermocnosti predurčuje tiež jeho prioritná pozícia v budúcnosti reálne možnej spolupráce s takými, dnes ekonomicky prosperujúcimi, kolosmi, ako sú Čína, India a Brazília, na území ktorých sa, vrátane nasilnejšieho Ruska, nachádza 80 % všetkého svetového nerastného bohatstva. Tu sa dá očakávať, že k tomuto združeniu sa pripoja i ďalšie krajiny, ktorým je bližšia táto spolupráca, než tzv. globalizácia, vedená Spojenými štátmi.
Oslavy 60. výročia skončenia II. Svetovej vojny v Moskve, na ktorých sa zúčastnili najvyšší predstavitelia svetových mocností, sa niesli v duchu víťazstva a slávy Ruska, jeho súčasnej medzinárodnej vážnosti a veľmocenského uznania. Ako sme sa mali možnosť presvedčiť, na rozdiel napríklad od americkej, ale i ostatnej západnej mladej generácie, mladí Rusi milujú svoju domovinu a svojho prezidenta. Tí veria v silu a budúcnosť Ruska a sú odhodlaní zaň bojovať, čo je základný predpoklad jeho pozitívnej budúcnosti.
Napriek všetkým protiruským aktivitám, skonšpirovaným západnou reakciou, svet si opäť začína uvedomovať, že budúce svetové dianie vo všetkých významných oblastiach bez Ruska istotne nebude možné.
_______________________________________________
Ivan Johnson
Toronto, 20. júla 2005
|
