30.12.2009

Nositeľ Nobelovej ceny Edmund Phelps o perverzných bankách, populistickej krízovej politike a „zabudnutom umení“ starých obchodných bánk.

Edmund Phelps, 76, je vyčerpaný. V tento studený zimný večer bojuje s únavou z lietania. Profesor hospodárstva na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, ktorý dostal za svoju prácu s fenoménom nezamestnanosť v 2006 Nobelovu cenu, je žiadaný muž. Spolu so svojou ženou Vivian sa náhli od konferencie po konferenciu. Kríza rozkývala aj presvedčenie tohto veľkého ekonóma, ktorý bol pre svojich kritikov často príliš trhovo radikálny.  

SZ: Pán Phelps, ale úprimne: Videli ste prichádzať finančnú krízu?
Phelps: Ja som už spoznal, že americké hospodárstvo príliš silno dôveruje rastu v sektore nehnuteľností. Ale ako všetko navzájom súvisí, som nevidel. Banky boli tak posadnuté, financovať Američanom domy, že poskytli príliš veľa peňazí a boli zraniteľné, keď ceny nehnuteľností skolabovali. Tak isto som si neuvedomoval, ako bolo veľmi mnoho podnikov zameraných na krátkodobý zisk. To je zlé.

SZ: Ako si dnes vysvetľujete, že skoro došlo ku kolapsu globálneho finančného sveta?
Phelps: Dôvodom, prečo banky tak bláznivo veľa peňazí požičiavali s veľkým rizikom bolo, že existovalo tak veľa bánk, celosvetovo bol trh strašne preplnený bankami. Pretože konkurencia bola taká vysoká, peňažné domy so svojimi normálnymi obchodmi zarábali málo. Aby prežili, rozhodli sa banky, snažiť sa o vysoké výnosy, pričom podstupovali omnoho väčšie riziká. Najprv to fungovalo výborne. Bankoví manažéri si povedali: Aký je to fantastický nápad! A podstupovali ešte väčšie riziko. Keď prišiel deň, kedy Alan Greenspan zvýšil úroky, vyrobili naraz obrovské straty – a kríza bola tu.

SZ: Boli bankári príliš žiadostiví?
Phelps: Finančný sektor sa v uplynulých 15 rokoch stále viacej koncentroval na vlastný obchod, na fúzie a prevzatia, na financovanie hedžových fondov a tak ďalej. Pred krízou bol obchod s cennými papiermi na vlastný účet jedným z najdôležitejších zrojov príjmu veľkých bánk. To bolo výnosnejšie, ako ich starý bankový obchod, totiž požičiavať podnikom peniaze.

SZ: Čo to znamená pre budúcnosť?
Phelps: Perverzita bankového sektora je rozhodujúcim dôvodom pre to, že hospodárstvo v budúcnosti bude menej inovatívne. Finančný sektor už neslúži viacej podnikom, ako tomu bolo po desaťročia. To je asi jednoznačné. Veľké firmy môžu prežiť, ak vydajú podnikateľské obligácie. Avšak táto cesta nie je pre malé podniky otvorená. Tieto majú veľké ťažkosti prísť k peniazom. Priemysel venture-kapitálu už skoro zmizol, rizikový kapitál je nedostatkový, už skoro neexistuje príchod mladých podnikov na burzu. Všetko toto škodí inováciám. Menej inovácií spôsobí v nasledujúcich rokoch nižší rast a vyššiu nezamestnanosť.

SZ: Ako by sa dali problémy riešiť?
Phelps: Ja navrhujem, aby vlády zriadili nové pravidlá hry pre banky, ktoré sa budú venovať zabudnutému umeniu financovať inovatívne podniky. Staré obchodné banky, ktoré existovali pred viacej ako sto rokmi, ovládali túto schopnosť veľmi dobre. Ústavy, ako Deutsche Bank, ktorá bola založená 1870, poskytla vtedy priemyslu každé množstvo peňazí, a to už veľmi skoro, keď sa rozbehla industrializácia Nemecka.

SZ: A čo by ste chceli urobiť proti "perverzite" jestvujúcich bánk?
Phelps: To je jedna veľká otázka. (Pauza.) Ja neverím, že obchodné banky, ktoré berú vklady od malých súkromnikov a obchodníkov, by mali vsádzať s týmito peniazmi na riskantné finančné hodnoty. Mali by sme bankám zakázať používať vklady pre takéto špekulácie. A mali by sme stavať veľmi vysoké kapitálové požiadavky na tieto bankové domy, aby sa fakticky stali verejnými zásobovacími podnikmi. Tým vzniknú síce isté medzery v  poskytovaní úverov, tieto by mohli zaplniť noví poskytovatelia finančných služieb.

SZ: Čo si myslíte o trestnej dani pre bonifikantov, ako to práve iniciuje Londýnska City?
Phelps: To je jedna symbolická debata. Mastná daň pre bonifikantov signalizuje bankám, že spoločnosti sa jej obchody nepáčia. Ja si však nemyslím, že takáto bonusová daň vážne pomôže, lepšie banky regulovať. Predsa nikto neverí, že špekulácie vyschnú kvôli 50 % dani. Táto je len jednou z možností ako vyjadriť zlosť, rozhorčenie, nespokojnosť s takýmito obchodmi.

SZ: V Európe je naviac populárna myšlienka dane z finančného trhu, známa aj ako Tobinova daň. Pomohlo by to?
Phelps: Ešte prednedávnom boli ekonómovia jednotní v tom, že Tobinova daň je hlúposť. Ale zrejme nepočuli Gordon Brown, Nicolas Sarkozy a Angela Merkelová ešte nič o tomto súhlasnom názore. Obchodné banky by sa mohli vrátiť ku svojmu základnému obchodu a samé vôbec viac nepríjmať žiadne úvery. Nie je nedostatok rozumných návrhov. No napriek všetkým pekným sľubom nerealizovali krajiny G-20 zatiaľ ani jediný zámer.

SZ: Vlády sa najprv pokúsili zachraňovať to, čo sa zachrániť dalo: banky a konjunktúru. Majú štátne pomoci zmysel?
Phelps: To je už privítateľné. Avšak  zásahy politikov brzdia zmenu štruktúry. Barack Obama napríklad chce s infraštruktúrnymi programami a daňovými podnetmi pre ekologické sanovanie domov oživiť pracovný trh. Nové školy a mosty môžu byť spoločensky žiaduce. Ale takéto infraštruktúrne programy držia zamestnanosť v takých odvetviach, ktoré majú málo čo do činenia s budúcnosťou, ale o to viacej s minulosťou. To napríklad spomaľuje odchod nadbytočných pracovníkov zo stavebníctva do rastúcich hospodárskych odvetví.

SZ: Čo je na tom naopak, majiteľov domov podnietiť k šetreniu energiami?
Phelps: Existuje ešte myšlienka amerického ministra pre energetiku Stevena Chura. Tento chce autá, cesty, domy natrieť na bielo, aby bojoval proti otepleniu zeme. No, niekto mi zasa povedal: čierna farba pomáha tiež. Možno nie klíme, ale konjunktúre. Ja viem, že nemá zmysel, proti tomu oponovať. Musím však povedať, že sa necítim dobre, keď vládni ekonómovia snívajú o tom, celé hospodárstvo okrídliť radom zelených projektov. Vláda nemá žiadne magické sily,  ktorými by mohla stimulovať súkromný sektor, aby vyvíjal novinky. To je len argument na nitke, ako rozšíriť štátny sektor. Ja hovorím: prenechajte to súkromným podnikateľom!

SZ: Pred chvílou ste ešte súhlasili so štátnymi zásahmi, teraz dávate slovo trhu.
Phelps: Ja nie som žiadny radikál trhu. Ja kapitalizmus nemilujem, pretože nula daní znamená aj nula štátu. V skutočnosti bude kapitalizmus kolabovať bez štátu. A ja neznášam, počúvať tieto argumenty na nitke, prečo musí byť verejný sektor väčší. John Maynard Keynes ostatne odporúčal vládam nielen robotnikov nechať v kríze kopať jamy, ale vyzval, aby tieto boli následne aj zasypané. Možno si myslel, že tieto diery sú zlým nápadom. Pretože hocičo aj vláda urobí, má to nepríjemné vedľajšie účinky. Preto by bolo možno dobré, ak by sa politici následne pokúsili, zakryť svoje stopy. (SZ z 24.12.2009/hai)

Ohne den Staat würde der Kapitalismus kollabieren"
  http://www.sueddeutsche.de/wirtschaft/323/498615/text/