rubrika: terorizmus 2009

Černošským intelektuálom to jednoducho nedochádza.  Odmietajú pochopiť, prečo tak často dochádza k rasovému profilovaniu, ktorého obeťou sú v mnohých prípadoch aj oni alebo ľudia, ktorých poznajú.  Jednoducho odmietajú uznať, že je tu isté spojenie medzi nimi a nezriadeným černošským podsvetím.

Napríklad Brent Staples v článku New York Times píše: “Skúsenosťou, že si
vám zmýlia so zločincom, už v skorom veku prechádza takmer každý
Afro-Američan.  V obchodoch nás vždy sledujú bezpečnostní pracovníci.
Dopravní policajti nás zastavujú, akoby bolo zločinom už to, že za
volantom sedí černoch.  V noci nás chodci zďaleka obchádzajú.”
Rubrikár Bob Herbet v snahe vyjadriť znechutenie nad tým, že verejnosť
rozhorčene neodsudzuje konfrontáciiu černošského harvardského profesora s policajtom ako rasové profilovanie, vyzýva černochov, aby sa “hlasito ozývali a zlostne búrili”, aby demonštrovali a lobovali, pochodovali, konfrontovali a súdili sa a všeobecne robili všetko nutné, aby zastavili to pretrvávajúce, hlboko rasistické, zločinné a pohoršlivé správanie.

Harvardskí profesori Henry Louis Gates Jr., Staples a Herbert sa
nazdávajú, že nespravodlivé zaobchádzanie s černochmi zo strany polície je na 100 % vina len a len bielych ľudí.  Z ich pohľadu belosi potrebujú
exorcizovať svoje “jedovaté, nesprávne pohľady na veci”.

Lenže aby sa rasové profilovanie stratilo, černosi - zvlášť černošskí
intelektuáli - si musia sňať klapky z očí.  Musia byť schopní vidieť to, čo vidia bieli.  Musia vidieť a uznať ten zločinecký životný štýl, ktorý
je tak markantný v černošskom podsvetí. Mladí černosi z gheta sú pyšní na to, že majú zbrane a zákonnosť neuznávajú.  Keď sa dostávajú mimo svojich komunít, aj tam si nesú svoje zbrane a svoje postoje.  Vo väčšej časti hudby, čo vytvárajú, sa vyložene chvália svojím nerešpektovaním zákonnosti. 

A keďže bieli ľudia sú si vedomí tohto zločineckého životného štýlu černochov, čo v nich vyvoláva strach, to potom, žiaľ, často postihuje aj zákony rešpektujúcich černochov. Zločinnosť černochov je hlavným determinujúcim faktorom v správaní belochov voči nim.  Hoci väčšina amerických černochov sa nevenuje zločinnosti, zločinecký životný štýl černošskej mládeže je príčinou, že belosi sú voči nim nedôverčiví a majú z nich strach. 

To je veľmi nespravodlivé, pretože v americkej černošskej populácii strednej triedy je relatívne málo zločinnosti. V mnohých mestách - napríklad New Haven, Hartford, Brooklyn, Baltimore - sa veľké nemocnice nachádzajú na okraji štvrtí, kde žije černošské podsvetie.  Keď bieli, pracujúci v nemocnici, prechádzajú autom cez tieto štvrte, úzkostlivo dbajú o to, aby mali okná zatvorené a dvere uzamknuté.

Chôdza od auta k pracovisku predstavuje riziko.  Nemocnice medicínskych
praktikantov a svojich zamestnancov e-mailami upozorňujú na lúpeže a
telesné bitky, ktorých sa dopustili mladí černosi.  Upozorňujú ich, aby
nikdy nešli len sami. Ak je teda nebezpečné “byť černochom za volantom”, istotne je v niektorých štvrtiach oveľa nebezpečnejšie ísť pešo, keď ste biely.  Černošského vodiča to môže stáť pokutový lístok za prekročenie rýchlosti, ale belochovi hrozí rozbitá lebka.

Staples píše o svojich prechádzkach v blízkosti chicagskej university.
Vraj ho veľmi hnevá, keď mladé biele ženy, kráčajúce same, hneď zrýchlia
alebo sa ponáhľajú na druhú stranu ulice, keď ho zbadajú.  Nevie pochopiť, prečo sa tak urputne snažia vyhnúť úplne nevinnému černochovi.  Prečo vraj nie sú schopné pochopiť, že ide o Brenta Staplesa a nie nejakého výtržníka?

Minule som kráčal pešo ulicou a náhle som zbadal kráčať oproti mne troch
mladých černochov.  Mojou prvou reakciou bol úzkostný pocit, že ma môžu
napadnúť.  Keď to neurobili, pomyslel som si, aký som bol k nim neférový,
keď som toho obával.  Lenže to je typická reakcia v prípade, keď beloch
kráča sám v pochybnej štvrti.  Neviazaní mladí černosi vzbudzujú u
belochov strach, takže to vôbec nie je neprirodzené, ak sú nedôverčiví
voči černochom, ktorých vzozrenie zodpovedá vzhľadu útočníkov.  Bolo by
neprirodzené, keby boli obyvatelia afrických miest - napríklad Lagosu,
Nairobi či Harare - nedôverčiví voči belochom, ak by o nich bolo všeobecne
známe, že sa voči černochom dopúšťajú lúpeží a telesných prepadov?
Americké médiá sa rozhodli urobiť krok späť a radšej neidentifikovať
páchateľov a podozrivých podľa rasy.  Ale ľudia už podľa mien, adries,
vzdelania či výpisu z registra trestov ľahko dospievajú k záverom a
zvyčajne je ich dohad správny.  Nuž a potom generalizujú.
Možno to nie je logické, ale väčšina ľudí úplne prirodzene generalizuje.
Nie je to férové voči nevinným černochom, ale väčšina bielych ľudí si
radšej vyvolí neférovosť, než majú riskovať, že ich zrania.

Paul Marx, New Haven Register: “Black crimes are foundation of whites` fears”
http://www.nhregister.com/articles/2009/08/06/opinion/doc4a5350b0103427090509.txt