Bielorusko sa už niekoľko rokov stará v mieri o svoje záležitosti. Zdalo by sa, že nie je nikto, komu by mohlo vadiť. Ale keďže tu nejde o nikoho, ale o Spojené štáty/Nato, je dosť dôvodov na obavy. Demonizácia podobného typu, ako kedysi prebehla o Srboch dnes zmenila adresáta. Stupeň tejto demonizácie, ktorý sa vďaka médiám hlboko vryl do myslí západných ľudí demonštruje výrok severoírskeho politika Davida Erwina, ktorý odsúdil bombardovanie belfastských detí teroristickou pro-britskou organizáciou slovami: "Hanbím sa že ma spájajú s týmito ľuďmi - dovolia, aby ich považovali za Srbov Severného Írska." Výrok dokazuje, že médiá vyrobili nenávisť k celej etnickej skupine. BBC opakovane prirovnávala Lukašenka k Miloševičovi a poskytovala mnohé výroky "medzinárodnej komunity."

Prvé fázy vojny sa uskutočňujú vždy dlho pred jej začatím pomocou štvavej kampane. Túto kampaň vykonávajú mimovládne organizácie, "medzinárodní pozorovatelia" a cudzími vládami platená opozícia, ktoré dúfajú vo vypuknutie občianskych nepokojov do takej miery, aby boli ospravedlniteľné vojenskou intervenciou. Richard Boucher spochybňoval legitímnosť volieb mesiace predtým ako vôbec začali. Rádio Slobodná Európa zdvojnásobilo vysielacie časy s jasným odkazom: "Poskytnúť kompletné a nezávislé spravodajstvo a analýzy, ktoré občania potrebujú predtým ako pôjdu k volebným urnám."

Voľby v Bielorusku sa konali dvakrát. Jedny v médiách a druhé, tie skutočné.
Je samozrejmé, že v Bielorusku sú ľudia, ktorí svojho prezidenta radi nemajú, tak ako sú takí ľudia na Slovensku, tak ako sú podobní ľudia všade na svete.

Ak by meradlom prevratu v krajine malo byť percento nespokojných občanov, potom na Slovensku sa prevrat mal uskutočniť už dávno. (80 % Slovákov vyjadrilo nespokojnosť so súčasnou vládou.) Všade je však ticho, západné vlády nepodporujú opozíciu, napriek tomu, že sa opozičné noviny sa zatvárajú (likvidácia novín Nový deň, Kultúra, časopis ExtraPlus má už štvrtú daňovú kontrolu tohto roku...) opozícia je (neparlamentná) umlčovaná a zastrašovaná.

Západné liberálne médiá sa cez noc stali sociálnymi a poukazujú na "staré mamy, ktoré zbierajú zemiaky na roľníckom družstve pri metropole Minsk, aby si prilepšili k biednym penziám." (1)

Vláda vraj kontroluje rozhlas a televíziu, čo niekomu náramne vadí. Ak by boli pod kontrolou "demokratických síl", situácia by sa razom zlepšila. Ako je tomu napríklad v USA.

Médiá obviňujú, že Lukašenko bije opozíciu a trúbia na poplach. Sú to presne tie isté médiá, ktoré ak sa tak deje pri potláčaní odporcov Blaira v Británii alebo v inom "demokratickom svete" záhadne mlčia.
Fakt je, že v Bielorusku opozícia existuje, tak ako existuje všade. Faktom tiež je, že táto opozícia je platená americkým kongresom, ktorý si dal za úlohu zvrhnúť súčasný režim, ktorý doposiaľ odoláva volaniam medzinárodných žralokov po privatizácii bieloruskej ekonomiky. Organizácia Charta 97 odsúdila znefunkčnenie svojej internetovej stránky, ako aj ďalších serverov opozičných strán i Rádia sloboda financovaného americkým Kongresom. (2) (znie povedome?)

Opozíciu tvoria väčšinou mladí (3) ľudia, hladní po západnej kultúre, ktorí nechápu súvislosti a stávajú sa tak najľahšie manipulovateľnou vrstvou - recept, ktorí sa osvedčil v mnohých krajinách, i na Slovensku v roku 1989. Opozícii výdatne, ako tomu bolo v iných krajinách (naposledy v Gruzínsku) pomáha "filantrop" Soros, ktorého "filantropické" aktivity boli v Bielorusku zastavené v roku 1997(4). Čo nám médiá nepovedia, je, že pomocou rôznych sociálne znejúcich programov a nadácií uskutočňujú západné spravodajské agentúry v krajine špionáž a pomocou nich podporujú svojich politických kandidátov.(5) (6)

Medzinárodní pozorovatelia a "nezávislí" odborníci hovoria o zmanipulovaných voľbách. O podobných voľbách sa hovorilo, hovorí a bude hovoriť všade tam, kde vyhrá kandidát, ktorí sa "demokratickým silám" nepozdáva. Ďalšia skupina nezávislých (zrejme nezávislých od západných médií) medzinárodných pozorovateľov v rozhovore pre ruskú tlačovú agentúru Interfax prípravu i samotný priebeh volieb i referenda vysoko vyzdvihla. (6) Počet zahraničných pozorovateľov dosiahol rekordný počet 700.
Poľský pozorovateľ Antoni Gembel vyhlásil, že hlasovanie sa konalo v súlade so zákonom. Pozorovateľ z Talianska Rosario Polizzi, ktorý je kandidátom na post honorárneho konzula v Bielorusku, ocenil, že ľudia boli o voľbách i referende informovaní, čo svedčí o kvalitnej príprave celého aktu. Na margo kritických vyhlásení bieloruskej opozície Polizzi povedal, že "opozícia na celom svete tvrdí jedno a to isté". (7)

Lukašenko chce, ako to vyjadril poslanec Hopta, (8) aby Bielorusko patrilo Bielorusom a nie Svetovej banke, Medzinárodnému menovému fondu a ďalším žralokom. Chce zabrániť bezbrehej privatizácii ekonomických klanov a skupín. Slovensko túto možnosť vďaka servilnej vláde Dzurindu bohužiaľ prepáslo. Väčšina slovenského majetku patrí dnes zahraničiu.
Riaditeľ oddelenia Svetovej banky pre Ukrajinu a Bielorusko Paul Sigelbaum sa vyjadril: "My sa tak jednoducho nevzdáme." (9) Sťažuje sa, že vláda ignorovala predchádzajúce "signály" Svetovej banky a dialóg s vládou bol "ťažký." Jej cieľom je byť "klincom v topánke vlády, dokiaľ nás nezačne počúvať...", liberalizácia cien a privatizácia.(10)

Spojené štáty vyslovili obavy z možných volebných podvodov, zrejme po vlastných skúsenostiach na Floride. Volebné nedostatky v jednej krajine však môžu byť "nepatrnými odchýlkami", kým v inej "zlyhaním demokracie." Americké ministerstvo zahraničných vecí poukázalo na "neustále a závažné porušovanie ľudských práv a demokracie" bieloruskou vládou. Vyjadrilo "vážne pochybnosti", že hlasovanie naplní medzinárodné demokratické štandardy.(11)

Nedá mi nespomenúť v tejto súvislosti iné krajiny, ktoré sa "medzinárodným a demokratickým štandardom" doslova vysmievajú a napriek tomu ostávajú najbližšími spojencami USA.

V stručnosti - voľby v Bielorusku boli o dvojitom metri, o snahách zachrániť vnútorný trh a ekonomiku. Možno Lukašenko "vládne železnou rukou", je ale možné vládnuť inak v situácii, keď niektorí otvorene volajú po zvrhnutí režimu a čakajú len na túto príležitosť? Bielorusko sa rozhodlo ísť vlastnou, nezávislou cestou. Možno to nebude cesta ľahká, je však veľmi pravdepodobné, že na nej bude menej bezdomovcov, zbedačených ľudí, amerických talkšou, rozpredaného a sprivatizovaného majetku, vplyvu zahraničných nátlakových skupín a mnohých ďalších sprievodných javov "vyspelých demokracií" západného typu. Ja mu na tejto ceste držím palce.

Roman, prop.sk