Vzbura náhradného práporu 71.pešieho trenčianskeho pluku v Kragujevaci bola najväčšou a najtragic­kejšou vzburou v rakúsko-uhorskej armáde. Najnenávidenejším dôstoj­níkom pluku bol kapitán Július Spira, dôstojník židovského pôvodu, ktorý pochádzal z Turca. Židom bol i plukovník Artur Marx. Všetky štyri vojenské kantíny mali židovských majiteľov, čo Slovákom pripomínalo úžerníkov, obchodníkov a krčmárov v ich vlasti.

obr. 1 Vojaci časti náhradného práporu 71. pešieho pluku v auguste 1914 tesne pred odchodom na front Dvaja z troch vojakov, ktorí sa na vás dívajú, vojnu neprežili.

71.peší pluk vznikol v roku 1860 v Benátkach po historickej bitke pri Custozzi (1859) na základe 8., 12. a 54. pluku. Bol to najväčší slovenský pluk v rakúskej a neskôr v rakúsko-uhorskej armáde. Zúčastnil sa na prusko-rakúskej vojne (1866), obsadzovaní Bosny a Hercegoviny (1878), potlačení bosnianskeho povstania (1881-1882), bitkách pri Zagorji, Sornise, Glavatičeve a Uloku, kde sa vyznamenal zvlášť hrdinským výkonom. Deň bitky pri Uloku (26.február 1882) bol neskôr oslavovaný ako pamätný deň pluku. V Bosne bol slovenský pluk nenávidený, čo malo svoj podiel i pri udalostiach, ku ktorým sa dostaneme. Od roku 1882 sídlilo veliteľstvo pluku v Trenčíne - aj preto bol pluk známy ako trenčiansky.

Slováci v ňom tvorili 80% vojakov, pochádzali najmä z Trenčianskej, Oravskej a Tur­čianskej župy. Už v auguste 1914 sa časť pluku zúčastnil na bojoch na východnom fronte, konkrétne v jeho haličskom úseku, kde v bitkách pri Rudniku a Lubline (26. - 8. augusta) utrpel veľké straty. Ešte i po­čas nasledujúceho roku bojoval na ruskom fronte. Práve v rokoch 1914-1915 sa do ruského zajatia dostalo najviac vojakov, ktorí sa neskôr po návrate k pluku stali hlavnými iniciátormi vzbury. V roku 1915 bol pluk presunutý na taliansky front. Veľký ohlas vyvolal jeho úspech v priestore Gorizia, keď sa práve jeho vojakom podarilo prebiť cez územie s 15 drôtenými zátarasami v hustej paľbe až k štábu talianskej armády. Od roku 1916 tvorila časť 71.pluku, presnejšie, jeho náhradný prápor posádka v srbskom Kragujevaci, v ospalom mestečku, asi 140 kilometrov juhovýchodne od Belehradu.

Disciplína na úrovni?

Veliteľom pluku bol podplukovník Artur Max. Bol papierovo nemeckej národnosti, mal nižšiu zavalitú postavu a typický výzor i správanie dôstojníka C. a k. armády. Vojak bol uňho len materiálom, ktorý sa musel podriadiť absolútnej vojenskej disciplíne.

obr. 2 Podplukovník Artur Marx, veliteľ náhradného práporu 71. pešieho pluku. Bol hlavným aktérom potlačenia vzbury v Kragujevaci i následných jatiek na Stanovljanskom poli.

Zdalo sa, že viac, až drasticky, bazíruje na poslušnosti a poriadku v kasárňach, pritom to bol skúsený frontový vojak, ktorý bol už v novembri 1914 ranený. Prísnosťou sa prezentoval aj v Kragujevaci. Aj skúsení frontoví mazací boli šokovaní z toho, že ich drezúra začínala o piatej ráno a končila o deviatej večer. Ešte v apríli 1918, súdiac na základe zápisov z inšpekcie generálneho inšpektora peších vojsk generálplukovníka von Pflanzera-Baltina, vraj bola disciplína a úroveň výcviku na vysokom stupni spokojnosti. „S uspokojením som zistil, že už v roku 1917 konštatovaný vysoký stupeň... trvá aj teraz. Veliteľ podplukovník Marx má tak disciplínu, ale aj čo do výcviku prápor pevne v rukách," uviedol vo svojej správe von Pflanzer-Baltin.

Posily z Ruska

V apríli 1918 sa však začala situácia meniť. Sovietski boľševici uzavreli prímerie s Nemeckom i Rakúsko-Uhorskom a do armád centrálnych mocností sa mohli vra­cať zajatci z východného frontu. Väčšinou nie ochotne, časť zajatcov vstupovala do oddielov československých légií, časť sa ocitla v oddieloch Červenej armády. Najväčšia časť slovenských zajatcov sa však vracala do vlasti k svojim bývalým jednotkám. Pod­ľa oficiálneho výkazu podplukovníka Marxa k 2O.júnu 1918 sa vrátilo 4320 bývalých zajatcov, podľa odhadov ich bolo do začiatku júna zhruba 3000. Navrátila z Ruska so sebou priniesli novú morálku a najmä nespokojnosť.

Obyčajné idey?

Vyhnime sa socialistickému pohľadu na to, čo a prečo sa dialo či udialo. Na navrátilcov z Ruska a na udalosti, ktoré mali vypuknúť, nemala zásadný vplyv Veľká októbrová socialistická revolúcia ani myšlienky V. I. Lenina. Tí, ktorí nimi boli predsa len uchvátení, mohli ostať v sovietskom Rusku a mnohí i ostali. Na dianie nemala vplyv ani snaha o „strasenie utláčateľského jarma vládnucich národov", ako sa to v našej historiografii objavilo najmä v spojení so vznikom ČSR. Nejakú Československú

obr. 3 Olukovník Zikmund Prey, veliteľ 71. pešieho pluku. Po poprave 44 vojakov v Kragujevaci hovoril o buričoch, ktorí hanobili vynikajúce meno pluku a pošpinili ho na večné časy. Na večné nie, už v októbri 1918 prestal pluk existovať, keď ešte predtým v lete poriadne vykrvácal na Piave.

republiku si v polovici roka 1918 dokázalo predstaviť len zopár väčšinou českých intelektuálov v exile, ktorí na tejto myšlienke už pár rokov pracovali. Ale obyčajní vojaci z „drotárskeho pluku", ako posmešne nazývali 71. peší pluk? Rozpad Rakúsko-Uhorska si skutočne reálne nevedeli predstaviť, vznik nového štátu takisto. Avšak videli realitu okolo seba. Tí, čo mali šťastie a boli doma na dovolenke, prišli so správami o neutešenej sociálnej situácii a obrovskom utrpení. Tí, ktorí sa na dovolenku chystali, hundrali. Ako je možné, že príslušníci 15.honvédskeho pluku a 7.dragúnskeho jazdeckého pluku, ktoré sú tiež súčasťou posádky v Kragujevaci, dostávajú dva až tri mesiace dovolenky a tí zo 71. pešieho pluku maximálne štyri týždne? Spomínané pluky boli maďarské...

Etnický rozpor nastal i pri pohľade na dôstojnícke kádre, boli maďarského a nemeckého pôvodu. Zvlášť veľká averzia však vládla voči tým, ktorí mali židovský pôvod. Nielen preto, že najnenávidenejším dôstojníkom v náhradnom prápore 71. pešieho pluku bol kapitán Július Spira, dôstojník židovského pôvodu, ktorý pochádzal z Turca, nielen preto, že Židom bol i plukovník Artur Marx, ale i preto, že všetky štyri vojenské kantíny mali židovských majiteľov, čo Slovákom pripomínalo úžerníkov, obchodníkov a krčmárov v ich vlasti. Ináč, podľa správy vyšetrovacej komisie v Kragujevaci z 29.júna 1918 dôstojníci so židovským pôvodom tvorili 60% kádrov náhradného práporu. Vojaci premýšľali...Bojovať, zabíjať a umierať? Hladný? Nedostatočne oblečený a obutý? Rakúsko-uhorská armáda s tým problémy mala a v Kragujevaci boli zvlášť výrazné. Navrátilcov osobitne popudilo to, že pri návrate k jednotke im bolo dokonca odobraté teplé ošatenie, ktoré si doviezli z Ruska, kde si ho kúpili za vlastné peniaze. Nie div, že sa množili konflikty, odopierala poslušnosť a potom stačila skutočne malá iskra.

Bežná iskra a plameň

V nedeľu 2.júna 1918 bolo v Kragujevaci horúco. Poriadne horúco, doslovne i obrazne. Slnko pražilo, z miestnych krčmičiek a kaviarní, tzv. kafanov, sa ozýval spev. Slovenské pesničky. V ten deň sa vyplácal žold. Mimoriadne o 10 dní skôr. Mimoriadne i s vyplatením tzv. slúžneho za mesiace strávené v zajatí. Bolo viac peňazí, viac rakije, viac emócií. Večierka bola o 21.hodine. Drvivou väčšinou dodržaná. Jednou z výnimiek bol pešiak Martin Riljak, ktorý sa hlučne a so spevom vracal pol hodiny po nej. Jeho príchod skončil konfliktom s rotmajstrom Antonom Bednárom, veliteľom izby, ktorý ho na druhý deň určil na raport. Práve v tom mo­mente však okolo izby prechádzala početná skupina oneskorencov z iných rôt a Riljak začal kričať: „Kamaráti, pomôžte, šikovateľ ma chce vziať na raport." Bežná iskra zažala plameň. Bednár dostal poriadny výprask a oneskorenci nezostali len pri tom. Vylámali skrine s puškami a nábojmi a spustili lavínu, ktorá sa už nevedela zastaviť. Kasárne ovládla živelnosť, hnev, túžba po pomste. Ale bola tu i opatrnosť, najmä u mladých nováčikov, ktorým sa nechcelo priveľmi riskovať. „ Už sme ležali, keď vbehol do izby jeden z tých z ruského zajatia, v rukách držal pušku a skrí­kol na nás, že máme ísť s nimi," spomínal Vilibald Štefanec. Niekde vládla súdržnosť, niekde sa na menej ochotných nakričalo, niekde sa pridali i buchnáty či údery pažbami. Kým vzbúrenci mobilizovali, pozabudli na zbitého Bednára, ktorému sa podarilo ujsť a informovať nadporučíka Ervina Deutscha. Ten nechal nastúpiť pohotovosť, ktorú však povstalci odzbrojili a Deutsch skončil s ranou od bodáka a prestrelenými pľúcami. Vzbúrenci vtrhli do kancelárií, zničili evidenčné záznamy a získali i pokladnicu s hodnotou 110 000 korún. K veľkému sklamaniu však nenašli ostrú muníciu, ale len debničky s cvičnými nábojmi. Ako sa ukázalo, veliteľstvo niečo šípilo možno i vďaka informáciám od niekoľkých nastrčených agentov medzi mužstvom a radšej nechalo debničky s ostrou muníciou presunúť.

Iniciatíva na druhej strane

Aj preto musel byť ďalším cieľom vzbúrencov tzv. „arzenál", muničný sklad v Kragujevaci. To však už konala i druhá strana. Pred väznicou, z ktorej chceli vzbúrenci vypustiť srbských vlastencov, už stála nastúpená silne ozbrojená stráž. Železničnú stanicu bránil iný oddiel, most pred „arzenálom" bol obsadený a sklad už bránili guľometčíci. Podplukovník Marx už 50 minút po prvom incidente zburcoval dragúnov 7.jazdeckého pluku a delostrelecké batérie. Z radov vzbúrencov medzitým rýchlo ubúdalo, najmä nováčikovia hľadali možnosť ako zmiznúť, prípadne sa niekam schovať. V meste vládol chaos. „Zo všetkých strán sa strieľalo a ťažko bolo rozpoznať, kde sú vzbúrenci a kde naši protivníci, " spomínal jeden z účastníkov, Štefan Blaško. Tým, že sa vzbúrencom nepo­darilo obsadiť „arzenál", bolo o ich neúspechu prakticky rozhodnuté. Hodinu a pol po polnoci už bol vyčistený stred mesta a začal útok na kasárne. Na vzbúrencov negatívne zapôsobila najmä delostrelecká paľba. O piatej hodine ráno, už 3. júna 1918, boli kasárne obsadené a vzbura potlačená. Z radov vzbúrencov si dovtedy vyžiadala päť mŕtvych, na druhej strane bolo pár ranených.

Vyšetrovanie...

Vyšetrovanie udalostí, dosť chaotické, začalo hned'3.júna 1918. Všetkým vojakom bo­li skontrolované zbrane, či sa z nich strieľalo alebo nie. Účastníkov vzbury mali usvedčiť i ukoristené veci. U jedného našli vo vreckách dôstojnícke výložky, ktoré boli postrhávané dôstojníkom v meste, okamžite bol označený za vinného. Ďalším dôkazovým materiálom boli listy a nakoniec i svedectvá ostatných vojakov, v tomto smere sa však vyšetrovatelia mohli spoľahnúť len na pár zdrojov. Za vodcu vzbury bol nepriamo určený rotmajster Viktor Kolibík - na základe niekoľkých výpovedí, na základe informácií od agentov ešte spred začiatku vzbury, na základe jeho hodnosti, postavenia v mužstve i niekoľkých vyznamenaní, ktoré mu dodávali vážnosť. A aj na základe toho, že uňho bolo nájdených zhruba 30 000 korún, teda asi tretina z ukoristenej pokladnice.

Každý desiaty...

Film Paľa Bielika s názvom Štyridsaťštyri vniesol i do slovenskej historiografie jednu romantickú myšlienku o tom, ako bol popravený každý desiaty vojak z nastúpeného pluku. Žiadne odpočítavanie sa v skutočnosti neuskutočnilo, hoci takáto hrozba nad 71. peším plukom skutočne visela. Ráno 3.júna 1918 muselo nastúpiť asi 3 000 mužov z náhradnej roty na dvor kasární a boli vyzvaní, aby sa dobrovoľne prihlásili tí, ktorí vzburu začali, ako aj tí, ktorí by vedeli podrobnejšie informovať vyšetrujúcich. Ak sa vraj nikto neprihlási, bude na základe rozhodnutia podplukovníka Marxa zastrelený každý desiaty vojak. „Boli to ťažké chvíle čakania, čo bude s nami ďalej, "spomínal Ján Kusenda. Vojaci stáli bez pohnutia celé dopoludnie. Presne na obed prišiel podplukovník Marx a rozhodnutie zrušil. Aj preto, že v kasárňach bolo ešte 5 000 vojakov a odstreliť len tak 800 vojakov by asi nebolo možné. Nakoniec bolo vyšetrovaných 82 vojakov, pred súd sa dostalo 59. Pre štyridsiatichštyroch mali ďalšie dni mimoriadne dramatický spád.

Súd v nemčine

V sobotu 8.júna o 8.hodine ráno začal v sieni na prvom poschodí Oblastného veli­teľstva, Kreiskommanda v Kragujevaci, zasadať mimoriadny vojenský súd. Jeho princíp spočíval v tom, že vynášal len rozsudky smr­ti alebo oslobodzoval. Zasadanie súdu prebiehalo v nemčine a bolo krátke. Obvineným bola prečítaná obžaloba, ktorej vzhľadom na cudzí jazyk nerozumeli a vzápätí bol vyhlásený rozsudok. Podľa neho sa pre zločin vzbury podľa paragrafu 167 VTZ (Vojenského trestného zákona) a poriadkov stanného práva, okrem degradácie tých, ktorí mali nejakú hodnosť a odňatia vyznamenaní, odsu­dzujú na trest smrti 44 obžalovaní. Termín popravy bol určený na ten istý deň a 14.hodinu. Odsúdenci mohli akurát napísať listy na rozlúčku, čo niektorí nemohli využiť, keďže nevedeli písať.

Výber padol na Bosniakov

obr.4 Strieľali ich z blízka, do hláv...Stanovljanske pole tesne po poprave

Miestom popravy bolo určené Stanovljanske pole, ktoré sa nachádzalo asi kilometer od mesta. Išlo o starú srbskú strelnicu s niekoľkými násypmi na zachytávanie striel. Na mieste popravy mal byť celý náhradný prápor 71.pešieho pluku, vojaci však boli skontrolovaní. Nesmeli mať pri sebe dokonca ani vreckové nožíky a na miesto popravy preven­tívne mierila delostrelecká batéria a obkolesil ju kordón dragúnov a Bosniakov. Zároveň bolo kvôli výstrahe rozkazom veliteľa mesta zvolané i domáce obyvateľstvo. Problémom bola popravčia čata. Dobrovoľne sa nehlásil nik, celý náhradný prápor 71.pluku niečo také striktne odmietol. Voľba padla na G.prápor l.bosensko-hercegovinského pluku. Z neho po hode kockou vybrali 80 mužov, ktorí dostali bohatý prídel stravy a alkohol, zároveň i pokyny. Polovica čaty mala mieriť na hlavy, polovica na hrude odsúdených.

Poprava

O 13.30 hod. boli na dvore Kreiskommanda už pod dohľadom popravčej jednotky vil radoch po štyroch vojakoch zhromaždení odsúdení. Popravčia čata s bajonetmi na puškách sa rozdelila na dve skupiny. Polovica sa postavila za odsúdených, polovica pred nich. Do čela sprievodu sa na bielom koni postavil plukovník Marx a ďalší dôstojníci na koni, úplne dozadu bubeníci. Smutný sprievod sa pohol mestom za zvukov bubnov a zvláštneho ticha. Tram-ta-ta... Bol obklopený domácim obyvateľstvom, ktoré so Slovákmi vychádzalo dobre. Ženy plakali, zalamovali rukami, ozývalo sa „sbogom". Na mieste popravy odsúdených rozdelili do dvoch skupín po 22 mužov. Prvá stála, kým druhá si kľakla, smrť čakala najprv na ňu. Popravná čata stála 20 krokov od tých v pokľakli, odsúdencom sa ešte raz prečítal rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu a tým, ktorí chceli, zaviazali oči. Na pokyn podplukovníka Marxa sa popravčia čata priblížila k prvému radu na 10 krokov, na ďalší strieľala. „ Tá druhá skupina sa musela dívať, ako tí prví dvadsiatidvaja si museli kľaknúť, farár ich vyspovedal a Bosniaci ich strieľali. Tak do hlavy, tak blízučko do hlavy ich strieľali," opisoval to, čo videl vojak Ján Cabuk z Diviny. „Bosniaci strieľali do tých odsúdených tak, že vystrieľali všetkých päť nábojov, "pridával Štefan Blaško. „ Videla som, ako sa jeden z popravených zdvihol a nepríčetné sa obzeral okolo seba. Ale dôstojník ho usmrtil ranou do tyla," uvádzala Srbka Vida Vukamanovičová. Tým nešťastníkom bol asi Štefan Rác, pretože ako spomínal Ján Chvastek z Tercho-vej, „ ten ani na tri razy neodpadol a strieľali doňho ešte na zemi ako do hnilej klady." Jednoducho, na Stanovljanskom poli sa odohrával krutý masaker. Tesne po ňom dorazil na koni kuriér s milosťou pre odsúdených, ktorú im udelil cisár. Nešlo o nič iné ako o propagandistické gesto, pretože pointa s neskoro dobiehajúcim kuriérom sa v rakúsko - uhorských pomeroch odohrávala až priveľmi často. O tom, aká „milosť" čakala na rodiny popravených, svedčí naopak to, že 6.júla 1918 im boli zastavené vojenské podpory.

obr. 5 Pár minút po poprave nastúpil k svojej práci sanitný oddiel. Vojenský lekár každému jednému z popra­vených zisťoval pulz, potom prišla skupina vojakov a popravených povyzliekala a povyzúvala Blúzy, baganče a nohavice sa potom vyprali a opätovne dali do obehu. Popravených po obsiahlej reči veliteľa posádky naložili vojaci na vozy, ktoré ťahali voly a odviezli k vykopanej jame. Keďže bolo sucho a na vykopanie jamy bolo málo času, bola nedostačne veľká a bola hlboká len 50 centimetrov. A keďže bolo horúco, už na druhý deň bola nad mŕtvymi zem popukaná a cez škáry sa šíril zápach. Po ďalšej noci zas niekoľko mŕtvych našli vyhrabaných a ich telá roztrhané, vyhrabali ich zdivočelé psy...

ŠTYRIDSAŤŠTYRI

1. vojak Pavol Šalaga z Vrútok, 23 rokov
2. slobodník Adam Daniš z Kolárovíc, 33 rokov
3. feldvébl Viktor Kolibík z Dlhého Poľa, 28 rokov, ženatý, 1 dieťa, vyznamenaný malou i veľkou strebornou i bronzovou medailou Za chrabrosť.
4. vojak Ondrej Baláž z Považského Chlmca, 42 rokov, ženatý, 4 deti
5. vojak Ondrej Smrtník z Považskej Bystrice, 23 rokov
6. vojak Martin Riljak z Hornej Maríkovej, 29 rokov, ženatý, 2 deti
7. vojak Ondrej Jariabka z Cremošného, 21 rokov
8. vojak Štefan Rác z Trenčianskych Mitíc, 21 rokov, ženatý, 1 dieťa
9. vojak Alfonz Gál z Veľkej Bytče, 22 rokov
10. vojak Štefan Radzo z Hruštína, 30 rokov, ženatý, 1 dieťa
11. vojak František Ďurkáč z Turzovky, 22 rokov, vyznamenaný bronzovou medailou Za chrabrosť
12. vojak Dionýz Jesenský z Horného Jaseňa, 23 rokov
13. vojak Jozef Čuraj z Veľkého Divina, 30 rokov, ženatý
14. vojak Pavol Kleniar z Krupiny, 23 rokov
15. desiatnik Ján Fabo z Krupiny, 23 rokov
16. čatár Ján Hudec z Riečnice, 30 rokov, ženatý, 1 dieťa
17. desiatnik Jozef Žoviak z Riečice, 28 rokov, vyznamenaný striebornou medailou Za chrabrosť
18. slobodník Alojz Šelinga z Piechova, 25 rokov
19. vojak Karol Miklušičák z Námestova, 32 rokov, vyznamenaný strieborou medailou Za chrabrosť, bronzovou medailou Za chrabrosť a Karlovým križom
20. vojak Alojz Vojár zo Zákopčia, 24 rokov
21. vojak Gregor Dvorský z Krásnej Vsi, 30 rokov, ženatý, 2 deti
22. vojak Peter Platoš zo Zákopčia, 24 rokov
23. vojak Matej Frniak z Belej, 22 rokov
24. vojak Jozef Laššo z Petrovej Lehoty, 23 rokov
25. vojak Pavol Kubica zo Zborová nad Kysucou, 23 rokov
26. vojak Vincent Čimbora z Krásna, 23 rokov
27. vojak Jozef Hotko z Hornej Suče, 27 rokov
28. vojak Ján Krížan z Chocholnej - Velčíc, 29 rokov, ženatý, 1 dieťa
29. vojak Ján Gohr z Uhrovca, 26 rokov
30. vojak Valent Miko z Udice, 30 rokov
31. vojak Adam Bičánek z Olešnej, 23 rokov
32. vojak Ján Kašper zo Skleného, 25 rokov
33. vojak Jozef Hojdík z Papradna, 23 rokov
34. vojak Martin Kulíšek zo Štiavnika, 21 rokov
35. vojak Martin Cingel z Terchovej, 26 rokov
36. vojak Štefan Sokolík zo Štiavnika, 27 rokov, ženatý, 1 dieťa
37. vojak Vavrinec Rakovan zo Štiavnika, 27 rokov
38. vojak Ján Pittner z Trenčianskych Teplíc, 23 rokov
39. vojak Štefan Bednárik z Beckova, 28 rokov, vyznamenaný striebornou medailou Za chrabrosť
40. vojak Štefan Snovák z Vaňovky, 27 rokov, ženatý, 2 deti
41. vojak Ján Slezák z Kunova, 24 rokov
42. vojak Ondrej Brveník z Kraľovian, 26 rokov
43. vojak Ondrej Kiss z Krpeľan, 28 rokov, ženatý, 2 deti
44. vojak Anton Mikuš z Ryban, 34 rokov, ženatý, 1 dieťa

_____________________________________________

Miro Krišš
uverejnené v časopise Dimenzie, ročník 5 – december 2005, str. 48 – 51)

Diskusia: