Ak chceme pripraviť spoločnosť na budúcnosť, najprv musíme pochopiť súčasnú realitu. Takýto prístup k realite si vyžaduje poctivé a trvalé úsilie porozumieť udalostiam naokolo a to nielen v našej vlastnej dedine meste, ale i v krajine a vo svete.
A žiadne úsilie nie je ťažšie, než toto. V Európe, i v Amerike, sme rovnako sústavne zaplavovaní lžami rozhlasovými (televíznymi), rovnako ako lžami v novinách a v knihách. Jemné techniky propagandy úmyselne potlačili slobodu myslenia. My si plne neuvedomujeme poníženie a hrozbu tejto novej formy otroctva a zatiaľ sme sa nenaučili proti nemu rebelovať.

A čo viac, počas katastrofických udalostí v dejinách sa temnota vždy rozprestrie rovnako nad masami ako aj nad ich vodcami. Francúzi, napríklad, zatiaľ nepochopili význam porážky. Tí stále tvrdošijne žijú s duchmi minulosti vo svete takom nereálnom, ako je divadelná scéna.
Demokracie v Európe a Amerike trpia klesajúcim počtom novorodencov, vytrácaním sa verejného i súkromného bohatstva a čoraz väčšími výdavkami v dôsledku vojny. Rovnaké symptómy bolo možné pozorovať počas Pelopónskej vojny na začiatku úpadku starovekého Grécka. Ale, podobne ako v Grécku, príčiny úpadku sú skôr morálne a nie politické alebo ekonomické. V rokoch pred vojnou bolo vidno aj vo Francúzsku, podobne ako v Grécku za čias Demostenéza, nejednotnosť, nedostatok patriotizmu u ľudí a nepoctivosť u ich vodcov.

Je dôležité pochopiť, že principiálnym javom našich čias nie je univerzálna vojna. Posledná vojna bola bezpochyby strašnou udalosťou v dejinách Európy. Ale to bola, pri tom všetkom, len nehoda; prudká kríza v chronickej nemoci, do toho času neliečiteľnej, ktorá napadala všetky predchádzajúce civilizácie v istom bode ich histórie.
Nebezpečenstvo je teda extrémne. Napriek tomu však máme dôvod nádejať sa, že história sa pre nás už nebude opakovať, keďže teraz už máme vedomosti a konáme tak, ako naši predkovia nemohli. Po prvý raz vo svetových dejinách je civilizácia, ktorá sa ocitá na pokraji úpadku, schopná rozoznať svoje neduhy. Možno bude schopná využiť toto poznanie a vďaka úžasným silám vedy vyhnúť sa tomu osudu, aký postihoval každé veľkolepé obyvateľstvo minulosti. Od tejto chvíle by sme sa mali vydať touto novou cestou.

V súčasnom štádiu rozdelenia a zmätku nie sme schopní hneď premeniť všetky inštitúcie. Moderná spoločnosť, to je veľmi ťažká konštrukcia, sťahovaná dolu minulými omylmi. V tejto chvíli nemáme ani inteligenciu, ani silu hneď vybudovať každú jednu súčasť nového sveta. Než obnovíme inštitúcie, najprv musíme obnoviť seba a toto úsilie renovácie môže začať hneď a teraz u každého, kto sa k tomu rozhodne. Môže sa zdať absurdné, keďže sme takí nevýrazní, že by sme my boli schopní mať vplyv na oživenie svojej krajiny vlastným malým individuálnym úsilím. Ale z chabej snahy sa stáva neodolateľná, keď je miliónkrát znásobená. Nik by si nemal myslieť, že jeho príspevok k celkovému dielu je bezpredmetný, nech sa mu to zdá byť akokoľvek bezvýznamné.

Nič nie je také ťažké, ako zbaviť sa vlastného egoizmu, výstrednosti, grobianstva a lenivosti - všetkých tých necností, ktoré zamedzujú vývoj našej osobnosti a kvôli ktorým sa druhým zdáme byť takí ohavní.
Neúnavne sa musíme snažiť sústavne opakovať ten horlivý a veľmi ťažký pokus zrekonštruovať seba samých, s pomocou fyziológie a psychológie, až kým neuspejeme. Akonáhle znovu získame silu a jasnosť vidiny, potom môžeme začať s transformáciou vzdelávacích metód, spôsobu života, legislatívy a vlády. Takto, z kroka na krok, vyvinú sociálne prostredie, v ktorom pokolenia, čo prídu po nás, budú schopné rozvinúť všetky potenciality, skryté v zárodkovej plazme. Takto, kameň po kameni, sa vybuduje nové Mesto.

Život sa rozvíja do dokonalosti a plnosti len v adekvátnych podmienkach, ktoré spoločnosť postupne vytvárala tisíce rokov. Izolovaného a nezávislého človeka tu nikdy nebolo nikde, okrem predstavivosti Jeana-Jacquesa Rousseaua. My úplne závisíme od druhých ľudí; od tých, ktorí s nami žijú a zvlášť od tých, čo nám predchádzali. Spoločnosť pozostáva z mŕtvych rovnako ako zo živých. Robinsom Crusoe by nebol prežil bez pomoci nástrojov a zbraní, čo našiel. Dokonca aj v samote mal osoh z úsilia iných ľudí.
Budúcnosť bude taká, akí sme my. Niet pochýb, že princíp čo najľahšej cesty, morálky potešení a liberalizmu stojí v protiklade so zákonmi slušného správania, vpísaných do štruktúry nášho tela a duše. Preto ho musíme pevne odmietnuť.

Veď čo nám môže život dať, keďže ten si vyžaduje, aby sme ho žili, výmenou za našu záhaľčivosť a rozmarné chúťky? Najprv úsilie, obetu a utrpenie, ako každá disciplína, určená na tréning mysle, orgánov a svalov. Ale neskôr nás obdarí čímsi, čo má nevyčísliteľnú hodnotu; čímsi, čo je vždy odopierané tým, ktorí žijú len pre potešenia, pre zisk alebo zábavu. Tá svojrázna, nedefinovateľná radosť, ktorú človek musí sám prežiť, aby jej rozumel, je znamením, ktorým život značí moment triumfu; moment, kedy naše fyzické a mentálne aktivity dosahujú koniec, predpísaný poriadkom vecí. To je radosť bežca, pretrhujúceho cieľovú pásku, umelca pred svojím dielom, ženy, počúvajúcej prvý plač svojho novonarodeného dieťaťa, vedca tesne pred objavom, hrdinu, vedúceho obyvateľstvo k víťazstvu, svätca, upadajúceho do spánku v božom pokoji.

Pred tými, ktorí dokonale plnia svoju ľudskú úlohu, je cesta pravdy vždy otvorená. Na túto kráľovskú cestu sú pozývaní napredovať chudobní i bohatí, slabí rovnako ako silní, veriaci i neveriaci. Keď to pozvanie prijmú, istotne naplnia svoj osud účastniť sa na subtílnom diele vývoja. A predovšetkým získajú to šťastie, aké je možné získať v našich ľudských podmienkach.

http://www.newdawnmagazine.com/Articles/The%20Future.html
(krátka ukážka z knihy "Reflections On Life" od dr. Alexisa Carrela, nositeľa Nobelovej ceny, ktorú vydali po jeho smrti v roku 1950)