V rámci prípravy na spoločnosť budúcnosti musíme najprv správne pochopiť realitu súčasnosti. Táto sústredenosť na realitu si vyžaduje poctivú a vytrvalú snahu pochopiť udalosti naokolo a to nielen vo svojej obci či meste, ale aj v našej krajine a vo svete.

Niet ťažšieho úsilia, než je toto.  My v Európe a v Amerike sme každodenne zaplavovaní lžami z rozhlasu (televízie), z dennej tlače a kníh.  Subtílne propagandistické techniky z očividných dôvodov potlačili slobodu myslenia.  A my si pritom vôbec plne neuvedomujeme, aké poníženie a nebezpečenstvo predstavuje táto nová forma otroctva a nenaučili sme sa, ako sa voči nej búriť.

Počas katastrofických období v dejinách sa zakaždým rozprestrie nad masami a ich vodcami čudná temnota.  Napríklad Francúzi stále ešte nepochopili význam svojej porážky.  Tí stále tvrdohlavo žijú s duchmi minulosti vo svete takom nereálnom, ako divadelná scéna.
Demokracie v Európe a v Amerike trpia v dôsledku upadajúcich počtov novorodencov, zmenšujúceho sa verejného i súkromného bohatstva a enormného zvyšovania nákladov na vojnu.  Rovnaké príznaky bolo možné pozorovať počas peloponézskej vojny v starovekom Grécku.  Ale, podobne ako vtedy v Grécku, príčiny nášho úpadku sú viac morálne, než ekonomické a politické.  V rokoch pred II. svetovou vojnou bolo možné pozorovať u francúzskeho obyvateľstva nie menej nejednostnosti a nedostatku vlastenectva a u vodcov nepoctivosti, než v Grécku za čias Demostenéza.

Je dôležité chápať, že principiálnym javom našich čias nie je všeobecná vojna.  Posledná vojna bola v dejinách Európy bezpochyby strašnou udalosťou.  Ale tá bola len náhodná; to bola ostrá kríza chronického onemocnenia inak nevyliečiteľného, ktoré vždy napadalo bývalé civilizácie v istom bode ich existencie.

Takže nebezpečenstvo je extrémne.  Napriek tomu je tu nádej, že dejiny sa už nebudú opakovať, keďže teraz už máme k dispozícii poznanie a môžeme konať inak, než naši predkovia.  Po prvý raz v histórii sveta je civilizácia, ktorá dosiahla bod vývoja, kedy začína upadať, schopná správne diagnostikovať svoje neduhy.  Možno bude schopná využiť to poznanie a vďaka vede sa vyhne osudu veľkolepých kultúr minulosti. Hneď od tejto chvíle sa musíme vydať touto novou cestou.

Vďaka súčasnému štádiu rozdelenosti a zmätku nie sme schopní hneď zmeniť všetky svoje inštitúcie. Moderná spoločnosť je ako ťažká stavba, ktorú ťahajú k zemi omyly minulosti.  V tejto chvíli nemáme inteligenciu, ani silu, aby sme mohli vybudovať každú jednu súčasť budúceho nového sveta.  Než budeme prehodnocovať svoje inštitúcie, najprv musíme obnoviť seba a s týmto aktom renovácie môže začať každý a hocikto, kto sa k tomu rozhodne.  Možno niekomu sa to bude zdať absurdné, že by sme my - takí nepodstatní, akí sme - mohli oživiť svoju krajinu svojím nepatrným individuálnym prínosom.  Ale taká snaha je neodolateľná, keď sa jej zasvätia milióny.  Nik by si nemal myslieť, že jeho prínos k všeobecnému úsiliu je zanedbateľný, nech je akokoľvek malý.

Nič nie je ťažšie, ako sa zbaviť vlastného sebectva, nestriedmosti, neogabanosti, lenivosti - tých necností, ktoré nám bránia pokročiť vo vývoji osobnosti a kvôli ktorým nás iní nemajú radi.  Musíme sa však neúnavne pokúšať o toto ťažké úsilie zrekonštruovať seba za pomoci fyziológie a psychológie, až kým sa nám to nepodarí.
Keď opätovne pozbierame svoju silu a zrak sa nám vyjasní, potom môžeme začať so zmenami vo vzdelávaní, v životnom štýle, v legislatíve a vo vláde.  Takto, pomaly a postupne, sa utvorí sociálne prostredie, v ktorom budú môcť nasledujúce pokolenia úspešne rozvíjať svoj genetický potenciál.  Takto, kameň po kameni, sa postaví nové Mesto (lepšia spoločnosť).

Život sa môže naplno rozvíjať len v adekvátnych podmienkach - v podmienkach, ktoré spoločnosť utvárala tisíce rokov.  Človek nikdy neexistoval v izolácii a nikdy nebol celkom nezávislý - len v predstavivosti Jeana-Jacquesa Rousseaua.  Každý závisí na druhých - na tých, ktorí žijú s nami a predovšetkým na tých, ktorí tu boli pred nami. Spoločnosť pozostáva z mŕtvych rovnako ako zo živých. Robinson Crusoe by nikdy nebol prežil bez pomoci nástrojov a zbraní, čo našiel. I vo svojej osamotenosti mal osoh z úsilia druhých ľudí.
Budúcnosť bude taká, akí sme my.  Niet pochýb, že princíp čo najmenšej snahy, morálka potešení a liberalizmus, to odporuje zákonom správania sa, vpísaným do našej telesnej stavby a našej duše.  Preto to treba pevne odmietať.

A čo nám život dá výmenou za zbavenie sa lenivosti a uspokojovania svojich chúťok?  Spočiatku sa budeme musieť snažiť, obetovať a budeme trpieť; to prináša každá disciplína, zameraná na výcvik mysle, orgánov alebo svalov.  Ale neskôr nám to vynesie niečo, čo má nevyčísliteľnú hodnotu; niečo, čo nikdy nebudú mať tí, čo žijú len pre potešenia, pre zisk alebo zábavu.  Osobité, nedefinovateľné potešenie, ktoré musí človek len sám zažiť, aby mu rozumel, to je znak, ktorým život zaznamenáva chvíľu svojho triumfu - chvíľu, kedy naše telesné a mentálne aktivity dosiahnu vrchol, predpísaný poriadkom všetkých vecí.  To je radosť, akú cíti bežec, keď pretrháva cieľovú pásku, umelec, ktorý sa díva na svoje dielo, žena, ktorá začuje nárek svojho noronarodeného dieťaťa, vedec, ktorý urobil nový objav, hrdina, ktorý priviedol svoje obyvateľstvo k víťazstvu, svätec, ktorý zaspáva v pokoji Pánovom.

Pred tými, čo si dokonale plnia úlohu, zadanú ľuďom, je cesta pravdy vždy otvorená.  Na túto kráľovskú cestu sú pozývaní chudobní rovnako ako bohatí, slabí i silní, veriaci i neveriaci.  Keď toto pozvanie prijmú, naplnia svoj osud podieľať sa na subtílnom procese vývoja, na urýchľovaní príchodu kráľovstva božieho na zem.  A podarí sa im získať si pre seba to najvyššie šťastie, aké je možné v našich ľudských podmienkach.

_____________________________________________

úryvok z knihy "Zamýšľanie sa nad životom" (1950) od nositeľa Nobelovej ceny dr. Alexisa Carrela
New Dawn Magazine
http://www.newdawnmagazine.com/Article/The_Future.html