Podľa čoho možno posudzovať hodnotu jednotlivca?  Podľa jeho celoživotného diela - a to aj v tom prípade, ak neurobil nič výnimočné, len, slovami Juraja Jakubiska, "postavil dom, zasadil strom a splodil syna".  Veľa ľudí nedokáže urobiť ani len toľko.  Preto je hodnota takých, ktorí ľudstvu dokážu zanechať po sebe nesmrteľné dielo v podobe kvalitnej literatúry, neporovnateľne väčšia.  Nuž čo povedať na to, že Európa sa dnes opäť "teší" z ďalšieho zbytočne vyvolaného škandálu, ktorý tieto základné kritériá popiera?

Nemecký spisovateľ Gunter Grass, narodený v roku 1927 - všeobecne uznávaná osobnosť, nositeľ Nobelovej a mnohých iných cien, dlhoročný bojovník za sociálnu spravodlivosť a ľudské práva, politicky inklinujúci k Socialistickej strane Nemecka, v posledných parlamentných voľbách podporujúci bývalého spolkového kancelára Gerharda Schrodera - "odkryl" svoje dlhoročné tajomstvo.  Ako 17-ročný sa v roku 1944 stal príslušníkom 10. tankovej divízie SS Frundsberg. 

 A hneď sa ozývajú špekulácie: Prečo s tým vyšiel až teraz?  Jeho priateľ, spisovateľ Erich Loest, sa v rozhovore vyjadril, že Grass celé roky kvôli tomuto tajomstvu trpí; "že raz to muselo vyjsť von, konečne."  Ale nájdu sa aj takí, ktorí hovoria, že je to najlepšia reklama pre jeho novú knihu "Beim Hauten der Zwiebel" (Pri šúpaní cibule).

Súčasná spoločenská situácia v Nemecku, vo Francúzsku, vo Veľkej Británii, ale vlastne v celej Európe, si vyžaduje, aby sme k podobným veciam pristupovali úplne inak, než doteraz - "po európsky" - a neopakovali staré, otrepané hlúposti len preto, lebo ich chce niekto stále počuť.  Čo povedať na Walesov výrok, že Grassovi by teraz už ani len ruku nepodal alebo na špekulácie, či by sa mu nemali odobrať literárne ceny?  Iný nemecký literárny vedec Hans Robert Jaus údajne stratil svoje literárno-vedecké renomé, pretože ako 18-ročný vstúpil do zbraní SS.  Ale prečo?  Veď jeho literárno-vedné kvality nemožno posudzovať podľa toho, či bol v SS alebo nebol.  Takto ľudí kádrovali práve za komunizmu - o čom dnes každý priznáva, že to spôsobilo mnoho zla a bolo to veľmi nespravodlivé.

Bola vojna.  Títo mladí ľudia, vtedy ešte neskazení povojnovou nemravnosťou a dekadenciou, išli bojovať za svoju vlasť - presne tak, ako sovietski komsomolci, americkí súrodenci Sullivanovci a nespočetné množstvo ďalších vojakov, bojujúcich na oboch stranách frontu.  O tom sa ani netreba rozpisovať, ale predsa treba podotknúť, že tých, čo bojovali na strane víťazných spojencov, považujú dnes za statočných a čestných hrdinov, kým nemeckých vojakov stále len zatracujú.

Gunter Grass vo svojej autobiografii píše, že "ako člen Hitlerovej mládeže veril až na dno".  A nebol sám.  Grass, ako každý chudobný, sociálne založený človek, musel veľmi pozitívne prijímať program Nacionálno-socialistickej nemeckej robotníckej strany, ktorý bol vtedy v kapitalistickom medzivojnovom Nemecku svetlou vidinou pre biednych pracujúcich ľudí.  Grass a tisíce iných z jeho generácie jednoducho nemohli konať inak. Bol to vtedy ich osobný, politický a národný osud.  A paradoxné je, že tí najväčší krikľúni majú toho často osobne oveľa viac na rováši, než len členstvo v armáde alebo v SS.  Akým právom hádžu vždy kameňom tí, čo sú ďaleko horší?

Nemecko vojnu prehralo, ale nemecký národ - čo mu je ku cti - porážku a jej dôsledky prijal statočne.  V tej vojne sa dopúšťali vojnových krutostí všetky bojujúce strany, ale za úplne rovnaké skutky odsudzujú vždy len porazených.  Taká je logika vojny; taký je osud všetkých porazených.

Súčasná Európa sa nachádza vo veľkej spoločenskej kríze, pretože otvára priestor neoliberalizmu, ktorý podporuje protinárodné tendencie, pozitívnu diskrimáciu a prisťahovalectvo ľudí z cudzích kultúr.  Tento trend predstavuje teraz pre európske národy smrteľné nebezpečenstvo.  Riešiť ho - aj radikálne, ak to bude potrebné - je pre Európu dôležitejšie, než riešiť "prípad" Guntera Grassa a na základe toho potom vytvárať všelijaké kombinácie a roznecovať pošpiňovacie kampane, so skrytým cieľom podkopávať sebavedomie európskych občanov a ubíjať povedomie našich národov.

Gunter Grass konal vtedy v presvedčení, že robí to najčestnejšie; že sa statočne pridáva k tomu, čo jeho národ momentálne najviac potrebuje.  A ak sa k tomu priznal tak neskoro, to natoľko nesvedčí o jeho zlom charaktere, ale je to žalostné svedectvo proti spoločnosti, v ktorej žije, pretože tá očividne neznáša úprimnost a pravdu a zásadne odmieňa len klamstvo a politickú lož.

Hodnoty, ktoré tento spisovateľ za svojho života vytvoril, sú súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva.  Na tom nemôže nikto nič zmeniť.  Napriek vrešťaniu krikľúňov, poukazujúcich na jeho vojnovú minulosť, mal plné právo prebrať tie najvyššie ocenenia.

_____________________________________________

Ivan Johnson, Toronto