V blogu denníka Sme sa  objavil kritický článok na môj komentár Csáky je jediná opozícia. Autor Lukáš Klempiar ma nazval falošným publicistom. Prekážalo mu, čo som vyčítal Mikulášovi Dzurindovi, ktorý neabdikoval z funkcie predsedu SDKÚ, aj keď je  už dva roky v opozícii. Údajne tak mal konať aj Vladimír Mečiar po voľbách v roku 1998 a to som nespomenul. Je milé, ak v jednom denníku sledujú moje publicistické články, čo niekedy pripomína  kampaň. V každom prípade autor, ktorý mi dáva lekcie zo žurnalistiky zrejme v roku 1998 ešte články nepísal.

Keby písal, tak by sa musel dotknúť  aj vtedajších súvislostí, keďže vtedy Mečiar oznámil odchod z politiky hneď po voľbách v roku 1998. Urobil tak dokonca v priamom prenose. Dzurinda tak neurobil ani dva roky po voľbách. Naopak, likviduje vlastnú stranícku opozíciu priam raketovým spôsobom. To, čo nasledovalo v roku 1998, sa nedá nazvať inak ako štvanica, prípadne politické lynčovanie.

Po voľbách v roku 1998 prvá Dzurindova vláda zaviedla režim veľmi blízky označeniu politický teror. Tisícky ľudí prichádzali o prácu len preto, že ju získali v čase Mečiarovej vlády. Už vôbec nešlo o to, či boli členmi, alebo sympatizantmi ĽS-HZDS. Dokonca takto boli vyhadzovaní zo zamestnania aj členovia (!) politických strán, ktoré tvorili prvú Dzurindovu koalíciu, ale mali tú smolu, že sa zamestnali v štátnej správe za tretej Mečiarovej vlády. A nešlo o náhody, prípadne výnimky. Tento pokus o politický teror a samozrejme začal útokom zhora. Parlament zrazu nemal jedno nočné rokovanie, aké bolo po voľbách v roku 1994, keď vznikala tretia Mečiarova vláda, ale celú sériu nočných rokovaní. Nik však zrazu o nociach dlhých nožov nepísal a nehovoril.

Vtedy patriť k opozícii vyžadovalo značnú dávku odvahy. Mečiar však trval na tom, že z politiky po voľbách v roku 1998 odchádza. Nielen z funkcie predsedu strany, ktorej sa Dzurinda drží zubami - nechtami. Okrem spomínaných nočných rokovaní parlamentu, kde sa krágľovali ľudia, dochádzalo k masívnemu prenasledovaniu  špičiek opozície z ĽS-HZDS, či SNS. Poslancom bolo zabraňované vykonávať ich mandát rôznou parlamentnou obštrukciou - nezačleňovaním do výborov. Ohrozená však bola okrem zákonodárnej aj nezávislosť súdnej moci. Bol vyvíjaný neprimeraný politický tlak na prokuratúru.

Nakoniec generálny prokurátor do dvoch mesiacov od volieb radšej abdikoval z funkcie sám. Začalo sa veľké politické upratovanie Dzurindovcov a spol. Veľvyslanci boli odvolávaní ako na bežiacom páse. Rovnako aj radoví štátni zamestnanci po celom Slovensku. Dokonca vznikol internačný tábor nepohodlných novinárov na 28 poschodí v STV, ktorý vykazoval znaky až fašistického konania, keď boli vyčleňovaní ľudia na základe názoru. Preto by mal možno Lukáš Klempiar porozmýšľať, či on dnes nerobí niečo podobné? Možno je škoda, ak nebol publicistom v roku 1998, lebo s takýmto názorom by sa hravo uplatnil aj priamo v Dzurindovej vládnej politike. Trebárs ako akýsi „čistič“ medzi novinármi a „povoľovač“, kto čo písať smie a kto nie. Do štyroch mesiacov od prevzatia moci Dzurindovcami zažilo Slovensko ďalší šok.

Prišlo k vražde trojnásobného ministra za ĽS-HZDS Jána Duckého. K vražde, ktorá nebola doteraz uzavretá na súde. K vražde, ktorá má prívlastok politická. Na Slovensku bol po prvý raz od roku 1993 zavraždený politik. Spamätala sa Dzurindova vláda?  Pochopila, kam smeruje politický teror? Zastavila sa? Skôr naopak! Opoziční politici museli hľadať politický azyl v zahraničí. Jeden dokonca v USA. A štvanica naberala na obrátkach, keď v roku 2000 vyhodili špeciálne policajné jednotky dvere od domu Vladimíra Mečiara do vzduchu pomocou výbušniny. Pritom šlo o pracovno – právny spor a nie trestné konanie. Mohol v takej situácii odísť z funkcie? V čase, keď príslušnosť k politickej strane ľudí ohrozovala už nielen existenčne, ale doslova fyzicky? Mečiar chcel odísť, ale bola tu zodpovednosť voči členom strany, voči obyčajným sympatizantom, ba aj nečlenom a nesympatizantom, ktorí doplatili len na to, že boli zamestnaní vo verejnej a štátnej správe do volieb v roku 1998. Čiže odchod z postu predsedu strany by bol chápaný ako útek pred zodpovednosťou voči prenasledovaným ľuďom. Na rozdiel od tohto vývoja po roku 2006 Dzurinda verejne ani len neuvažoval, že by z funkcie predsedu strany odstúpil. A nie je známe, že by tak uvažoval aspoň súkromne.

To sú podstatné rozdiely v spôsoboch opozičnej politiky, ktoré buď Lukáš Klempiar nechce vidieť, alebo o nich možno vôbec nevie. Spôsob jeho prezentácie, keď ma verejne napáda vo svojom blogu však napovedá, že cenzori sú zjavne večne živí. Je to obzvlášť zábavné sledovať v čase, keď zo snahy o cenzúru boli naopak, nálepkované koaličné strany vďaka novele tlačového zákona. Stačí však len krátka chvíľa a už sa ukazuje,
kde majú sídlo skutoční cenzori.

Stanislav Háber
http://www.slovenskyrozhlad.sk/images/09-08.pdf