Prezident, predseda vlády a predseda parlamentu si dovolili takú bezočivosť, že slovenským médiám slušne pripomenuli, že aj oni by si mohli pripomenúť slovenské štátne sviatky. Nuž, našim novinárom, ktorí pracujú v intenciách tých najdemokratickejších a najväčších bratov, momentálne zemepisne situovaných na Západe, musela takáto nehoráznosť doslova vyraziť dych.

Za všetkých to presvedčivo sformuloval Peter Schutz v Košickom korzári (9.VII.2007) v komentári „Cyril, Metod a boľševici“. Presne v štýle, akým prebiehala aj „nežná“ inscenácia - ponadávať na tých zlých komunistov, väčšinou nacionalistov, aby mohli ešte viac upevniť moc tých správnych komunistov. A hlavne ich ideálov. V súčasnosti tých, čo sa ochotne dali do služieb korporácií a ich tlačových gigantov, ktoré plynule prebrali realizáciu večne červených ideálov Kominterny.

Nuž ale keď je človek veľmi rozčúlený, občas mu ujde aj niečo, čo by možno nechcel. Málokedy sa podarí našej čechoslováckej neokominterne také prerieknutie, ako práve Petrovi Schutzovi. Možno v novinárskej snahe zjednodušiť slovník, skôr však v snahe vyhnúť sa spojeniu „štátne sviatky“, pretože také „sviatky našej krajiny“ predsa len znejú trošku neforemne, použil metaforické spojenie „červené sviatky“. Hneď nám aj navrhol, ktoré by to mali byť, aby „spájali celý národ“. Samozrejme, že poriadne skresal ich počet, až na šesť. Veď Slováci sú tu na to, aby makali na svojich chlebodarcov a nie aby sa povaľovali. Ale keď z jeho výberu odrátame tri sviatky, na ktoré nám nesiahli ani komunisti (Nový rok, Veľká noc, Vianoce), zostanú nám, čo čert nechcel, akurát červené „červené“ sviatky: Deň víťazstva, Povstanie a 17. november. Presne podľa príslovia: čo na srdci, to na jazyku. No tak ako je neomylne „červený“ tento návrh, takisto neomylne je aj protislovenský, pretože medzi jeho návrhy sa nedostal ani jeden(!) sviatok, ktorý by mal nejakú spojitosť s budovaním Slovenska, alebo s jeho tradíciami.

            Taký Deň víťazstva môžu oslavovať spoločne boľševici aj so západnou Európou, možno čiastočne Česi, no nie ostatná východná Európa a najmä nie Slováci. (O chĺpok väčší fundamentalisti ako P.Schutz ho dokonca dodnes nazývajú „Oslobodenie“.) My si ho potrebujeme pripomínať, no nie oslavovať. Po obsadení Stalinovou armádou nebolo to podstatné rabovanie či znásilňovanie, na ktoré však obete tiež nemôžu len tak ľahko zabudnúť, ale boľševický teror, ktorý tu postupne nastolili. A zo začiatku ešte prekladaný českým nacistickým terorom, aj s jeho genocídnym pohonom na slovenskú inteligenciu. Bez toho, aby sa nás niekto pýtal, sme prišli o samostatnosť, za ktorú tu tvrdo bojovalo niekoľko generácií. Kaviarensko-bonvivánsku totalitu bez jediného rozsudku smrti nahradili krvavé orgie luzy. To bolo víťazstvo! Také sa nepodarilo ani Pyrrhovi. Isteže, koniec vojny je významná vec - no čo s tým, keď po vojne je horšie ako za vojny? Že tento deň je medzi Schutzom navrhovanými sviatkami, je logické. No to, že ho zákonne „slávime“ už dávnejšie, vypovedá aj o chrbtovej kosti tých politikov, čo to odhlasovali. V sluhovskom predklone - veď takto sa zavďačíme obidvom Veľkým Bratom, že...

            No keď slávime Deň víťazstva, čo na našom území znamená víťazstvo Stalinovej boľševickej armády, ako môžeme oslavovať 17. november, ktorý mal vlastne zúčtovať s nadvládou boľševikov? Veď to zdanlivo nemá žiadnu logiku. Lenže, žiaľ, má, a to veľmi jednoduchú, hoci pre mnohých smrteľníkov dodnes(!) neviditeľnú. Pretože 17. novembra tu nebola žiadna protikomunistická revolúcia, to by ju Peter Schutz určite nenavrhol medzi „červené“ sviatky. Naopak, informovaní súdruhovia, potomkovia tých, ktorých tu dosadil voľakedy sám veľký generalissimus, nám predviedli veľmi pôsobivú inscenáciu. Veď mohlo byť pre pospolitý ľud niečo príjemnejšie a lákavejšie, ako si na verejnosti zakričať heslá proti komunistom? Veď na heslách sme žili. Dovtedy aj oni, no odvtedy už z kapitálu.

Tým, čo štrngali kľúčami, zostali aj naďalej iba lživé heslá. Keďže celá inscenácia bola riadená z Prahy, nečudo, že českí nacionalisti majú k nej stále sentimentálny vzťah. A keďže vynikajúco dopadla - veď nebyť Mečiara, Húsku a ostatnej nacionalistickej bandy, tak by bola vyšla už úplne dokonale - je čo oslavovať. Najmä keď vo svojich tlačovinách, bez ohľadu na skutočnosť, duševné zdravie či elementárnu slušnosť, stále pestujú virtuálne Československo. No ozajstná oslava je tu ozaj iba pre „zasvätených“. Nám ostatným zostala iba malá útecha, že aspoň nominálne museli vševládni súdruhovia z kdečoho upustiť a aj teror už je o niečo menší. No pochvaľovať si, že žijeme v dobre zinscenovanej lži a urobiť z toho dokonca štátny sviatok - na to nemá každý žalúdok.

             Nakoniec zostal ešte jeden „červený“ sviatok, a to ten najčervenší zo všetkých - „Povstanie“. (Ozaj, prečo práve náš pisateľ ho neuvedie s plným názvom? Zrejme použitie slova Slovensko v akomkoľvek spojení pre týchto ľudí predstavuje ťažkú psychickú traumu.) U nás to bol prvý nástup boľševizmu, aj za patronátu červených komisárov, ktorých sem Stalin vyslal ako predvoj. Vtedy sa u nás prvýkrát cieľavedome vraždili ľudia, ktorí neboli dosť pokrokoví či československí. Jednoducho ľudia s iným názorom alebo pôvodom. Je však zbytočné to akokoľvek rozvádzať. Keď Peter Schutz napíše v jednom odstavci, že:

„...sviatky by mali byť iba také, ktoré spájajú celý národ, resp. jeho významnú časť“ a v tom istom odstavci ako taký sviatok uvedie „Povstanie“, tu už niet veľmi čo dodať. Takisto je zbytočné chytať sa takejto ľahkej prihrávky na smeč a rozpisovať sa o všelijakých diagnózach z oboru psychiatrie. Pretože tu nejde o osobu jedného plateného pešiaka neokominterny, skôr o to, ukázať na konkrétnom a v tomto prípade aj veľmi malebnom prerieknutí, s kým to tu máme dočinenia. Ako sám napísal v závere: „Sú mimo obraz, oni však robia zo seba srandu, ale najmä predvádzajú slamu boľševizmu, ktorá im trčí z čižiem aj 18 rokov po tom, čo konvertovali na demokratickú vieru.“ Bodka.

Ján Litecký Šveda
NII August 2007