Krása, ktorá ničila mužov

V ten deň sa nič zvláštneho nestalo, jednoducho producent jej odporučil, aby si vzala pseudonym. Dievča aj samo chápalo, že Joselyne Mercier neznie nijako efektne. Bála sa však len jedného, že rodičia jej nedovolia, aby si vzala meno svojej nebohej sestry Michele

Rodičia však súhlasili Joselyne bola veľmi rada. Budúca francúzska filmová hviezda však vôbec netušila, že tento málo známy fakt zmení úplne jej život a stane sa prečinov celej plejády nešťastí a biedy.

Jej mladšia sestra Michele, bola miláčikom rodiny a tak ako to býva zvykom úplne opakom Joselyne. Odlišovali sa aj na pohľad. Michele bola pokojná a tichá ako myška a krásavici Joselyne nedávali pokoja ani na minútu chlapci zo susedstva. Práve na Michele, poriadkumilovnú a akurátnu skladali rodičia svoju nádej, pán Mercier totiž v Nizze viedol farmaceutickú fabriku a nádejal sa, že keď mladšia z dcér vyrastie, bude pokračovať v jeho práci. A že ich nesklame, Nad Joselyne všetci mávli rukou, ako keby nebola zapadla do ich rodiny, celý čas sa totiž len vytŕčala pred zrkadlom, už od detstva sa chcela stáť baletkou a jej želanie sa stretlo u rodičov s nepochopením a odmietnutím. Na druhej strane Michele sa ani na krok nepohla od matky, vo všetkom jej pomáhala a predovšetkým neprotirečila starším. „ Táto dcéra sa nám podarila, bude dobrou domácou pani – pochvaľovala si madam Mercier, keď zapletala mašle do jej vrkôčikov. Joselyne sa česala sama, mašle vo vlasoch nemala rada a z domácich prác sa vždy snažila ulievať. Nevedela si ani predstaviť, že na celý život by mala uviaznuť v Nizze, medzi týmito lekárnickými fľaštičkami, regálmi plnými liekov, celá takáto budúcnosť v nej vzbudzovala skôr hrôzu. Madam Mercier bola osoba rozhodná a osobitne vo vzťahu k staršej dcére, aj ruku mal dosť ťažkú. Joselyne, už ako dospelé dievča nikdy nezabudla, ako jej matka pred módnym salónom v Nizze a pred zrakmi všetkých známych neváhala vylepiť poriadne zaucho a to len za to, že dcéra „ chcela šaty s prekrásnou sukničkou“. Plačúca Joselyne vykríkla matke, že na Michele by nikdy nepoložila ruku.

Keď Michele zomrela, rodičia, ako keby osihoteli. Ich žiaľ bola nekonečná, ako keby aj zabudli na to, že ešte majú jednu dcéru. Joselyne pri prvej možnosti utiekla do Londýna a tam chcela začať svoju baletnú kariéru. Ale baletka sa z nej nestála. Neostávalo jej nič iné, len sa vrátiť do rodičovského domu. Madam Mercier, ktorá bola presvedčená, že dcéra žila v Londýne ľahtikárskym životom povedala niečo, čo sa ako keby stalo večným „ rodičovským prekliatím“. „ Z teba nikdy nebude nielenže ani herečka, ale ani poriadna žena a matka“. Si kurtizána a vždy budeš kurtizánou“.

Pre Joselyne, hoci bola koketným dievčaťom a celkom poriadkumilovné / hoci matka tvrdila niečo iné/, nevinné, sa počúvali podobné slová veľmi ťažko. Zvučalo v nich jedno a to isté – ty sa nikdy nestaneš našou milovanou Michele.

Mercierová ani sama nezbadala, ako sa stala herečkou. Na jar 1957, keď sa prechádzala s otcom po mestskom parku, stretli dvoch pánov – režiséra Deni de Patelliera a scenáristu Mishela Odiara. Obidvaja páni zrazu zistili, že do svojho nového filmu – komédie - potrebujú práve takúto tvár.

Po nakrútení tohto prvého filmu, Michele nikdy netrpela núdzou o ponuky na nakrúcanie. Jej zaujímavá krása, zvláštna fotogenickosť a umenie sa držať skutočne úlohy, priťahovali režisérov i producentov, ako magnet. Predsa je však zaujímavé, že Michele sa nikdy neulakomila a „ ľahké „ návrhy. Urážlivé slová matky jej stále zneli v ušiach. Michele nezaujíma sláva a ani kariéra, pre ňu je dôležité, aby si usporiadala svoj život v pokoji, vytvorila si rodinu a aby tak dokázala matke, že je hodná nosiť meno svojej sestry Michele.

S rodinou sa to na prvý raz nepodarilo, prvý román slečny Mercierovej sa ukázal veľmi zložitým. Prvým jej milovaným mladý, tmavovlasý a romantický mládenec, jej vždy opakuje, ako je nadpozemská, božsky krásna, ubezpečuje ju, že je stvorená pre lásku, ale zvláštnu lásku. Michele už očakáva, že dostane ponuku k sobášu a že ju požiada o ruku. Ale namiesto toho jej onen mládenec celé noci a dni číta východných mystikov, vodí ju milovať sa pri východe Slnka, opája sa líniami jej tela a medituje a medituje.

Treba povedať, že tento mládenec si dokázal Michele podmaniť. Vtedy však odchádza nakrúcať do Talianska film „ Noci Lucrecia Borgiu“. Tam ju predstavujú iránskemu šachovi Rezovi Pahlavímu. Šach práve hľadal novú mladú ženu a v jednom talianskom časopise ho zaujala práve tvár slečny Mercierovej a na prvý pohľad zbadal, že to je jeho osud. Mishel zbadala zvláštny pohľad Jeho Veličenstva, aby sa potom v hotelovej izbe vyplakala a položila si otázky „ Načo je jej nejaký šach s ohnivým pohľadom ? Alebo to ona dala dôvod na to, aby tak na ňu pozeral ? Koho všetci v nej vidia ? Za koho ju majú ?

„ Toto dievča pobozkala samotná bohyňa lásky, ale sama o tom nevie. Má pred sebou veľkú budúcnosť“, tak sa vyjadril šach o slečne Mercierovej.

Každá iná by bola pyšná na takú svoju krásu, ale po tejto historke so šachom,. Začala sa chovať Michele k svojmu zovňajšku s veľkou podozrievavosťou. Keď ju pozvali do Hollywoodu na skúšky, so samotným Elvisom Presleym, objavila sa na skúškach celkom ako nenápadná osôbka, bez akejkoľvek kozmetiky a so skromným účesom. Ale napriek tomu vzbudila medzi prítomnými pánmi takmer úžas a samozrejme zmysluplné pohľady mužov. Producent Hell Wells tiež stratil hlavu a keď tancoval s Michele, zľahka ju k sebe privinul. Nestačil ani otvoriť ústa, aby jej vyjadril kompliment, tá ho prudko odstrčila a nahlas povedal „ kto vám dovolil, aby ste ma k sebe pritískali ? „ nasledujúceho dňa slečna Mercierová v panike uteká z Hollywoodu, o ktorom aj tak počúvala, že je to hniezdo hriechu. Je rozhodnutá, že sa navždy rozlúči s kariérou herečky. Keď práve letela nad Atlantikom, dumala nad tým, že keď sa v Londýne snažila o kariéru baletky, vždy bola koketnou dievčinou, ktorá mužov priťahovala. Myšlienky, že teraz ju ako dospelú prijímajú, ako dostupné dievča sa stali pre ňu doslova otravnými.

Po návrate do Paríža sa Michele vydáva, tak rýchlo, ako keby sa niekde ponáhľala. V neveľkom byte začína si budovať svoje rodinné hniezdo. Najviac ju zaujíma to, aby u nich so svojim Wiliamom bolo všetko také „, ako u iných ľudí“. Dva psy, slúžka, obrazy po stenách, vázy, obrusy. Michele sa úporne snaží zaoberať domácimi prácami, pripravuje jedlo, chodí do parku. Má nadostač elánu, ale nie všetko ide tak ľahko ako sa zdá. Raz sa rozhodla, že omladí všetky stromy v záhrade a prikázala ich orezať práve v čase kvitnutia. Slúžka skoro onemela od prekvapenia : Madam, veď vy zničíte všetku prírodu“.

Mercierová sa znova objavuje na nakrúcaniach., v prestávkach medzi polievaním fikusov a prípravou špagiet. Najviac milovaným filmom tohto obdobia je pre ňu film F. Truffauta“ Strieľajte na pianistu“. „ Ty máš aj talent! – oduševňuje sa jej manžel Wiliam. Cez deň hráš prostitútku a po večeroch si domáca pani“. V jeho slovách však zaznelo niečo čudné. Roztrpčenosť Wiliama rastie zo dňa na deň, on totiž neočakával, že z jeho príťažlivej ženy sa stane domáca pani, ktorá stojí pri šporáku. Wiliam potrebuje koketnosť, problémy, výstrednosti a nie, aby sa mu niekto prispôsoboval. V posteli bola zdržanlivá, bála sa samej seba. Wiliam však pochopil hneď – v nej bola utajená sila erotickej sopky. Lenže jemu sa nepodarilo dosiahnuť, aby sa z tejto utajenej sopky prejavila aspoň iskra.

Začiatkom šesťdesiatych rokov na filmovom festivale v Locarno, Michele Mercierová získala svoju prvú trofej, za najlepšiu ženskú úlohu vo filme „Búrlivé roky“. Jej kariéra stúpala smerom hore, ale na druhej strane ona to mu nepripisovala veľkú dôležitosť, skôr ju radovala to, keď ju susedia chválili nie za jej hereckú úlohu, ale za to, že má pekne upravený balkón s kvetmi. V jedno slnečné ráno v roku 1963 spolu s manželom Wiliamom pili rannú kávu a vtedy sa ozval telefón. Michele ho vzala. Pozvali ju na skúšky k filmu „ Angelika“.

Tesne pred tým si prečítala román Ann a Sergia Golonovcov a veľmi sa jej páčil. „ Angelika vyzvala vo mne búrku, vnímala som ju všetkými vibráciami duše“. Samozrejme, túto úlohu dostala . Prví dva filmy „ Angelika- markíza anjelov“ a „ Skvelá Angelika“ sa nakrúcajú súčasne. Ráno hrá Michele dospelú ženu a matku a večer zasa hrdinku, ktorá má len sedemnásť. Prvý raz v živote nemyslí na rodinu na domáce práce. Bola nadšená Angelikou, niekedy sa jej však aj bála.

V čase triumfálnej premiéry filmu v Moulin Rouge, v decembri 1964, stojí Michele na scéne a doslova sa topí v kvetoch. Ale tomu, kto sa prizrel bližšie na ňu, jej úsmev bol nastrojený, a v očiach sa objavilo niečo zvláštne. V poslednom čase sa s jej mužom Wiliamom deje niečo čudné. Začalo sa to vtedy, keď Wiliam videl prví snímky „ Angeliky“. Doslova ho ohúrili, nechal prácu a na týždeň sa oddával pijatike. V deň pred premiérou dostal epileptický záchvat. Lekár, ktorý ho vyšetroval povedal, že je to len simulácia. Michele sa snažila, aby jej muž všetko objasnil a Wiliamova odpoveď bola zvláštna“ Uvidíš, čoskoro s koňakom začnem používať valium, barbituráty a nakoniec sa zbláznim. A ty ma nikdy nenecháš, podľa zákona sa nemožno rozviesť s bláznom“.

S Wiliamom sa udialo to isté, čo so všetkými jej mužmi, Wiliam bol len prvým, kto padol do tejto priapasti. V úlohe Angeliky sa Mishel stala tou, ktorú on vždy hľadal – symbolom krásy a dráždivosti, obrazom túžob želaní všetkých mužov, bez rozlíšenia veku. Odteraz Wiliam neveril, že sa jej páči to, čo obyčajnej žene, pripravovať mu jedlo, nakupovať obleky a nechať sa láskať v posteli. Aj predtým sa mu jej „ domovitosť“ zdala falošnou...

Michele medzitým vôbec nechápala, čo sa deje. Obvinenia zo strany Wiliama pripisovala jeho nečakanej duševnej chorobe, cítila sa vinná, že v čase nakrúcania venovala málo pozornosti rodine a domu. Nakoniec sa zaprisahala Wiliamovi, že nechá film a stane sa takou, ako vždy chcela byť- ženou a aj matkou. Lenže osud už rozohral finále jej rodinného života s Wiliamom a toto finále bolo strašné.

Raz keď sa muž znova opil, poprosila svojho priateľa Michaela , aby sa stretla s jeho rodinou. Ten sa pobral na letisko, na jej novučičkom Alfa Romeo. A vtedy zavolali z polície. Michael havaroval, preto lebo na celkom novom aute zrazu zlyhalo riadenie, len zázrakom zostal na žive. A o niekoľko dní, keď Michele preberala k životu Wiliama, zbadala scenár, nad ktorým pracoval.“ Ona ho chce nechať. On to nechce a chce spáchať samovraždu. On podpiluje strom na ceste po ktorej ide na aute. Ona miluje rýchlu jazdu. Havaruje, je to jasné „.

Wiliam sa nakoniec ocitol na psychiatrii a Michele na hranici nervového zrútenia. Uverila, že všetkému na vine je jej zovňajšok. Wiliam nebol prvým, ktorému jej krása zatvorila oči. Samozrejme, l vedela, že v „ Angelike „ vyzerá naozaj úchvatne. Odháňala od seba túto Angeliku, preklínala diabolskú krásu obrazu, lebo v konečnom dôsledku jej priniesol len kopu nešťastia.

Ale začínajúce problémy sa práve len začali. Nasledujúci román Michele/ s maliarom, ktorý bol do nej bláznivo zaľúbený/ skončil sa ešte dramatickejšie. Tak ako v prípade Wiliama, ani teraz nebola neverná a ani nedala dôvody na žiarlivosť. Tak isto ako Wiliam, aj on nedokázal tomu uveriť, bola zarazená, keď jej ukázal jednu zo svojich nových prác, na kúsočky rozrezaný portrét Michele nalepený na sklo. Čudná fantazmagorická alegória... A po niekoľkých dňoch sa tento zaľúbenec vrhol na ňu. Dal jej zaucho, pričom jeho pečatný prsteň jej rozbil nos, natrhol obočie a krv jej zalieva oči. Michele podobná onej umelcovej práci. Dvojitá zlomenina nosa, dlhé dni v nemocnici, niekoľko plastických operácií. Keď Mishel zbadala samú seba v zrkadle, bolo jej ťažko. „ Tak si stratila svoju krásu“.- ako keby počula hlas svojej matky vo svojom vnútri. „ teraz sa na teba už nepozrie žiadny muž“. Veď to si chcela ? Nie – oponovala jej Michele a zrazu sa v nej akoby naprotiveň ozvalo- Ja chcem byť Angelikou, ja som Angelika. Panebože, urob ma znova takou, ako Angelika!

Prostredie francúzskej Riviery, vzduch a kúpanie v mori blahodárne pôsobili na liečenie. Mishel sa znova stala tou, pred ktorou padli na kolená všetci muži Európy. A každý kto sa na ňu pozrel si mohol myslieť, že v jej spálni sa menia muž, ako kvety vo váze. A madam Mercierová stále neprestávala veriť, že jej dcéra vedie život kurtizány . V roku 1969 je rodina Mercierovcov v šoku, Mishel sa vydáva za muža, priateľa rodiny, podnikateľa perspektívneho politika Alana Reno. „ Dúfam, že v tomto prípade sa zhostíš úlohy ženy „, jedovito poznamenáva jej matka.

Manželka pána Reno všetko vyriešila- aj keby mala vyliezť z kože, dokáže manželovi, matke a predovšetkým sebe.... A čo vlastne má dokázať ?- spýta sa raz sama seba ležiac samučičká na pláži na brehu Adriatického mora v Taliansku, kde prišla na nakrúcanie filmu „ Škandál v Ríme“. Manžel bol v Paríži, mal svoju prácu. Každý večer jej telefonuje do hotela, vyznáva jej lásku, ale neprichádza, hoci mu hovorí, aby prišiel za ňou. Treba povedať, že na rozdiel od predchádzajúcich manželov, Alan nežiada od nej, aby nechala svoju prácu. A pritom je zo všetkého, z tých nakrúcaní, pobytoch v hoteloch veľmi unavená. Viac už nechce klamať samú seba – je beznádejne a a hlboko nešťastná. Ani sláva, ani poklony obdivovateľov, ani vzťah k mužovi, takpovediac nezohrievajú jej srdce.

Celí dve hodiny režisér Carlo Litzani mučí Michele nakrúcaním scény vo vode. Nakoniec sa všetko skončilo, loďka sa vracia k brehu. Len zabudli na Michele. Doslova zmodrela vo vode a už nemá síl bojovať s vodným živlom. Keď sa prebudila, ležala na piesku a videla starostlivý pohľad mladého človeka. „ Pekné“- hovorí si Mishel pre seba „ veľmi pekné“.

Jej záchranca, ktorý bol na pobreží celkom náhodou sa volá režisér Peter Collinson. Má také zaujímavé oči, ako jej prvý mládenec. Je vyšportovaný, svetlovlasý. Michele túži pohladiť jeho vlasy, ocitnúť sa v jeho objatí. Ale tak, ako predtým, keď mala podobné želania, zháči sa a smrteľne sa bojí. Veď má muža. Veď nie je akási....Peter každý deň prichádza na nakrúcanie a pozoruje ju z diaľky. Za tie dni však sotva čo prehovorili medzi sebou zopár minút. Ale odvtedy sa  jej s anjelom- záchrancom snívalo takmer každú noc. Nevedno prečo v tých snoch jej hovorí, aby odletela s ním.

A keď jej agent ponúka , aby hrala v novom filme Petera Collinson, nepochybuje – treba to odmietnuť. Peter sa aj vo sne stal hrozbou pre jej manželskú súdržnosť. Ale v tomto prípade to čo si povedal pre seba, prestalo fungovať. Nakrúcanie nového filmu sa deje v Turecku, na mieste, ktoré pripomína Dantonove peklo. Do hotela je niekoľko kilometrov po ceste medzi skalami a priepasťou. Práve tu , na tomto divokom mieste pocítila Michele že je slobodná a v denníku si zapisuje :Nikdy v živote som nemala také dobré vzťahy s režisérom. Ani raz sme sa nehádali. Je veľmi nežný, taká nežnosť sa málokedy vyskytuje medzi mužmi. Cítim, čo ho priťahuje na mne- ale nedokážem sa brániť“. Jedného dňa ju pozýva Peter na prechádzku do hôr a priznáva sa k láske k nej. A tam sa odohralo to, čo očakáva žena od života, láska, blaženosť. Keď sa na druhý deň prebudila bola celá dolámaná, nedokázala ísť ani na nakrúcanie. Jej osobnosť, ako keby sa rozdvojila- jedna Michele bola plná lásky a druhá sa triasla od strachu a hanby A medzi nimi bola nekonečná priepasť. A v ten istý deň jej Peter dáva otázku, ktorú tak často počula vo sne „ odletíš so mnou“? Presviedča ju, aby nechala Alana a odišla s ním do Londýna. Michele sa však panicky bojí neznáma a hlavne – bojí sa samej seba. „ Odleť bezo mňa „., hovorí Peterovi a tieto slova budú hrýzť jej svedomie ešte dlhé mesiace. Keď sa vrátila z nakrúcania našla na manželovom stole mnoho listov, ktoré svedčili o tom, že manžel ju podvádzal nie s jednou, ale s niekoľkými ženami. Rozvod nenechal na seba čakať.

V polovičke sedemdesiatych rokov zostala sama. Nakrúcania nemohla ani vystáť. Skúsila to v parížskych divadlách, ale pochopila, že to nie je pre ňu. V 36 rokoch sa cítila celkom opustená. Najväčšie muky jej pôsobili dni, keď v televízii dávali „ Angeliku“. Keď sa pozerala n šťastnú tvár svojej hrdinky, rozmýšľala, ako zle sa k nej zachoval osud. K nej, i ku všetkým, ktorí sa ocitli blízko nej.

A preto, keď sa jej dávny ctiteľ Adrien, odvážil povedať jej – ty mi určite prinesieš šťastie – uverila tomu. Adrien, veľkopodnikateľ žijúci v Zurichu, po smrti ženy zostal sám s dvoma synmi, dvanásťročným Patrikom a deväťnásťročným Benjaminom. Zaujímavé, že deti ju okamžite prijali za svoju. „ Hneď po škole utekali za mnou „ – spomína a pre tento moment bola schopná sedieť doma celý deň. Michele už nenakrúca, cestuje s Adriánom po celom svete, nachádza sa v kruhoch strojárenského a ropného biznisu, svetovej finančnej elity. Ale aj v tomto novom živote sa občas vyskytujú sny o Peterovi, Michele sa bojí. Prebudiť sa ležiac vedľa Adriena a snívať o tom, ako ju láska iný, bolo na nevydržanie. A aj keď sedela spolu s manželom pri finančných debatách, mysľou jej prebiehali spomienky na tú jednu noc. Adrien nemal o tom ani tušenia, hoci sa občas spýtal – však nás neopustíš ? V jeho hlase počula hlasy všetkých jeho predchodcov.

Už bol vytýčený aj deň svadby, keď Adriena začala silno bolieť hlava. A hneď na to prišla strašná správa lekárov – nádor na mozgu. Michele takmer spáchala samovraždu, všetko sa opakovalo, prináša mužom len nešťastie. Adrien odišiel do dvoch mesiacov. Do poslednej sekundy života ju držal za ruku a opakoval : Však nás neopustíš ?

Po jeho smrti jej nezostalo nič. Matka Adriena, urobila všetko, aby sa už nikdy neobjavila v tejto rodine. Michele to však netrápilo, znova a znova sa opakovali sny s Peterom. Nakoniec sa vracia znova k rodičom, na železničnej stanici ju vlastný otec takmer nespoznal, taká bola zúbožená.

V Nizze, keď sa prechádzala po brehu mora, stretla sa so svojim dávnym priateľom režisérom Truffautom. Vidiac v akom je rozpoložení, snažil sa ju utešiť. A začal jej rozprávať o scenári, ktorý mu nedávno predložili. Sujet bol pre neho zaujímavý, jeden človek si berie meno svojho zomrelého príbuzného, a od tých čias sa jeho osobnosť rozpoltila. Karma mŕtveho ho ešte naviac navádza k samovražde. Režisér hovoril ďalej a nadchýnal sa týmto scenárom. Zrazu však zistil, že Michele ho vôbec nepočúva. – Veď ty ma vôbec nepočúvaš! vykríkol Francois Truffaut.

Joselyn Mercierová neodpovedala - mlčky sa prechádzala po brehu a rozmýšľala o čomsi osobnom...

_______________________________________________

Svätoboj Clementis