rubrika: rusko 2008

Rýchly chlapík sa nazdával, že na peňaženku nikto nedáva pozor, a tak sa ju pokúsil uchmatnúť. Na jeho veľké prekvapenie ho však jej majiteľ hneď dolapil. Takto by sme mohli popísať aj pokus Saddama Husajna uchmatnúť Kuvajt. A rovnako to sedí aj pre vojnu v Južnom Osetsku.

Gruzínsky prezident Saakašvili sa nazdával že keď sa nikto nedíva, lebo všetci sledujú Olympiádu, môže sa zmocniť Južného Osetska. A aby zmaximalizoval faktor prekvapenia, len tri hodiny predtým vyhlásil, že on nikdy nevyšle doňho vojenské jednotky.

Ale tu sa už podobnosť končí. I keď Saddamovi sa podarilo obsadiť Kuvajt, Saakašvilimu to nevyšlo. Aj Saakašviliho stratégia bola odlišná; tá skôr pripomínala izraelské podmanenie si území v roku 1948: chcel sa zmocniť územia, ale bez príslušného obyateľstva - Osetijcov. Doteraz sa mu podarilo zbombardovať hlavné mesto Cchvinvali, vyvolajúc tým masový útek obyvateľstva. Takmer polovica obyvateľstva prekročila vysoké pohorie smerom na ruskú stranu. Nato sa potom Rusi vovalili do Južného Osetska a vyhnali gruzínske vojská.
Takže tak.

1. Saakašvilimu toto hrozilo už veľmi dlho. Jeho flirtovanie - nie, vyložené podlizovanie sa voči Spojeným štátom a Izraelu, jeho zápalisté anti-ruské názory, jeho kartveliovský nacionalizmus voviedol jeho osobne, i jeho krajinu, do ťažkostí. Podobne ako mladý Fidél, aj on chcel svoju ruku premeniť na zápalku a podpáliť celý svet. Ale jeho prvého potom ten oheň popálil.

2. Rusko si splnilo svoju pozostalú imperiálnu povinnosť: jeho povinnosťou, ako následníka Sovietskeho zväzu, je postarať sa o záujem svojich bývalých menších členských štátov. Rusko nemôže dovoliť Saakašvilimu etnicky vyčistiť Osetijcov, už len z praktických dôvodov: 50 tisíc utečencov z Južného Osetska by destabilizovalo Severný Kaukaz.

3. Rusko dokázalo, že za jeho štekom môže nasledovať aj uhryznutie. Možno iní dobrodružní susedia, konkrétne Estónsko, Poľsko a Ukrajina, sa teraz dvakrát zamyslia, než sa budú zase raz oddávať výlevom proti-ruského cítenia.

4. Rusko dokázalo, že vie svoje sily využiť pružne, efektívne a pritom s mierou. Nebolo tu vidieť bývalé tak typické sovietske preháňanie. Bola to umiernená, veľmi dobre prevedená vojenská operácia. Vyznačovala sa statočnosťou a pritom išlo len o dva či tri dni skutočného boja a zvyšok bol len ukazovaním sily.

5. Ruské vedenie dokázalo, že sa washingtonskej rétoriky nebojí. To je veľmi dobre po všetkých tých rokoch snahy ulahodiť a neschopnosti reagovať.

6. Vojenská porážka môže gruzínskej duši veľmi osožiť. Gruzínci sú výborní ľudia, srdeční, pekní, milí a veľkorysí. Ale sú aj zápalistými nacionalistami kmeňového druhu. Podobne ako niektorí ich susedia, aj oni majú sklony vidieť druhých len cez etnický hranol. Prvé, čo Gruzínci urobili po získaní nezávislosti v dôsledku revolúcie v Rusku v roku 1917, bolo to, že vyhnali Arméncov a skonfiškovali im majetky. Jozef Stalin takisto konal ako typický Gruzínec, keď vyhnal Čečencov z ich hôr a Nemcov z Pruska. Pritom Gruzínsko vôbec nie je homogénne: jeho obyvateľstvo pozostáva, okrem väčšiny Kartvelov, z rôznych malých etnických skupín.

Odkedy sa Gruzínsko v roku 1991 druhýkrát osamostatnilo, Kartveli sa pokúšali zaobchádzať s menšinami veľmi tvrdo, podkopávajúc ich kultúru a jazyk a dokonca ich aj vyháňajúc už pri najmenšom podozrení. Práve preto sa tri autonómne oblasti rozhodli od Gruzínska odtrhnúť. Južné Osetsko je jednou z nich. Ale ak sa kartveliovský nacionalizmus nezauzdí, aj Adgari, Svansi a iné etnickémenšiny môžu rebelovať. Možno súčasná vojenská porážka donúti Gruzíncov zamyslieť sa nad svojím postojom k blízkym susedom.

7. Tvrdo jednajúce Rusko nevyslalo svoje jednotky preto, aby zvrhlo Saakašviliho, ale taký dôsledok by bol veľmi žiadúci. Saakašvili je nebezpečný pre Gruzínsko, pre Rusko, pre Osetsko, aj celý svet. Škoda, že v parlamentných voľbách pred pár mesiacmi neprehral! Aká škoda, že mnohí iní kandidáti prišli o život za veľmi podozrivých okolností alebo ich pozatýkali! Dúfajme, že do hry teraz vstúpia skutoční gruzínski vlastenci, ktorí ho vykopnú a zvolia si lepšieho prezidenta; že im pôjde o neutralitu a o priateľstvo so susedmi, vrátane Ruska.

8. Gruzínski komunisti sa o Saakašviliho útoku vyjadrili s odporom; tí by chceli viesť krajinu opäť k priateľstvu s Ruskom. Malo by sa zobrať do úvahy toto: komunisti v liste z Tbilisi hovoria, že mnohí Gruzínci by radi videli koniec Saakašviliho dobrodružným snahám.

9. Neutrálne Gruzínsko, priateľsky naklonené k susedom, by mohlo opäť integrovať Južné Osetsko a Abcházsko. Utečenci kartvelského a migrelského pôvodu by sa mohli vrátiť späť do svojich dedín. Kaukaz je natoľko poly-etnický, že vzájomné vyháňanie sa a presúvanie ľudí je neprijateľné.

10. Práve teraz je tu príležitosť prestať s anti-gruzínskou propagandou v Rusku a s proti-ruskou propagandou inde. Rusko má dlhú tradíciu priateľstva s kaukazskými národmi (Gruzíncami, Osetijcami, Cirkasiánmi...); tú tradíciu už dávno predtým ustanovil Lev Tolstoj, Lermontov a Gribojedov. Nech tá prevažuje! Akoby povedal maršal Stalin, Saakašvili príde a odíde, ale Gruzínci tu budú večne.

Európania preukázali väčšie porozumenie pre ruskú akciu, než by sa dalo očakávať. Neprepukla žiadna masová hystéria a dovolilo sa aj Osetijcom, aby vyslovili svoj názor na veci. Izrael pozastavil dodávky vojenských zariadení Gruzínsku. Hoci americkí predstavitelia reagovali na víťazstvo Rusov s očakávanou verbálnou neprívetivosťou, múdro sa vyhli akcii, ktorá by Saakašvilimu mohla vojensky pomôcť. Mohli napríklad letecky dodať do Tbilisi vojenskú výpomoc, mohli väčšmi ukázať svaly, ale neurobili to.

Toto je skutočná záhada tej kampane. Povzbudili Saakašviliho do akcie Američania? Konal len zo svojej vlastnej pochabej vôle? Tú záhadu by bolo možné všelijako vysvetliť:

1. Každý gruzínsky prezident sa vždy pokúšal dostať späť odtrhnuté provincie, takže Saakašvili sa možno práve preto o to pokúsil - možno očarený troma priaznivými osmičkami, keďže s ofenzívou začal 8. 8. (200)8.

2. Možno SaakašviliAmeričanov nesprávne pochopil. To isté sa stalo Saddamovi Husajnovi, keď uchmatol Kuvajt. Bol presvedčený, že veľvyslanec Gillespie mu dal k operácii zelenú.

3. Američania a Saakašvili sa prepočítali. Na základe minulej apatie Ruska si mysleli, že to tak bude i naďalej. Pro-americký ruský denník Gazeta dňa 8. 8. 8 predvídal, že Rusko svoje sily nevyšle a zmieri sa s porážkou, inak by už boli konali oveľa skôr.

4. Američania možno plánujú nejakú operáciuv Iráne, a tak povzbudili ku gruzínskemu odvedeniu pozornosti, aby tým zamestnali Rusov. To stále ešte môže platiť, keďže Rusko má teraz v OSN príliš slabú ruku nato, aby sa mohlo vysporiadať s Američanmi alebo s priamou agresiou.

5. Irán ruskú operáciu podporil a odsúdil inváziu Gruzínska do Južnej Osetije. New York Times a iné podobné denníky priniesli úvodníky, že Spojené štáty by teraz nemali vyvíjať prílišný nátlak na Rusko a to preto, aby stálo na ich strane v prípade anti-iránskych sankcií a iných opatrení.

Ja osobne dávam prednosť verzii, že Američania (a Izraelčania) povzbudili gruzínskeho prezidenta, keďže boli zvedaví na reakciu Ruska a chceli sledovať pripravenosť ruských ozbrojených síl. Vo vojenskom jazyku sa takáto malá operácia nazýva "prieskumné výzvedy" alebo ľudovo "tykadlo". Nikto si totiž nemôže byť istý tým, ako bude ruská armáda operovať. Keď sa v roku 1996 ruská armáda mala opätovne zmocniť mesta Groznyj, dala sa na útek, zanechávajúc za sebou horiace tanky. Rusio dvtedy nevystrelili ani jeden jediný výstrel v hneve; tí sú stále ešte pre Západ záhadou.

V takej situácii sa možnosť vidieť ju v skutočnom boji ničomu inému nevyrovná a Saakašvili nevedomky poskytol Západu príležitosť.
Toto je pomerne optimistický pohľad na veci, ako ujasním ďalej. Japonci v 30-tych rokoch okupovali Mandžusko a stáli zoči voči Rusom. Nevedeli, či sovietski Rusi budú bojovať dobre alebo či neutečú z boja, keďže predtým ľahko porazili ruskú imperiálnu armádu vo vojne v rokoch 1903-5, ale v roku 1918 ich boľševici porazili. Preto vopred uskutočnili prieskumnú akciu v Chalchyn Gol (Nomonhan) a sledovali intenzitu ruského odporu. Keď generál Žukov ich útocné sily zničil, rozhodli sa pre mier s Ruskom a napriek mnohorakým žiadostiam Hitlera sa odmietali pustiť s ním do boja.

Ak teda tomu rozumieme správne, môžeme byť spokojní. Slabosť pozýva vojnu; neokonzervatívci zaútočili na Irak, pretože to bol vtedy najslabší spojovací článok. Ruská armáda teraz demonštrovala svoju bojovú schopnosť, ruskí diplomati potvrdili svoje schopnosti a ruská spoločnosť sa ukázala byť veľmi jednotná. Rusko nie je slabé, aby nebolo schopné odolávať nátlaku alebo vojne.

Izrael Šamír: "The Snatch - or was it Contact Reconnaisance?"
http://www.thetruthseeker.co.uk/article/.asp?ID=9181