Ako na Prope býva zvykom, počas Vianoc sa v hlavných článkoch stránime politiky a vecí svetských. Diskusia k článkom bude znovuobnovená v januári.
................................................................

Cirkev začala liturgické obdobie adventu. Zatiaľčo svet vstupuje do záverečnej fázy nakupovania pred "štastnými sviatkami", pre katolíkov je toto posledná etapa túženia a čakania na narodenie Krista 25. decembra.
Jednou z najdôležitejších cností adventného obdobia je nádej. Čo to dnes značí byť nástrojom nádeje v cirkvi a v spoločnosti? Mnohí kresťania a katolíci v dobrom úmysle venujú celé dni posudzovaniu ľudských podmienok a situácie vo svete a potom prichádzajú k záveru, že náš osud je spečatený a nemáme žiadnu nádej.

Mnohí z nás sa cítia, akoby nás schytila nečakaná záplava - mocná, ničivá a plná zúfalstva. Pre nás, čo sme v cirkvi, ten refrén znie čosi ako: "Povolaných čoraz menej, škandálov čoraz viac a kostoly sú prázdne." Problémy sú oveľa zložitejšie a požiadavky stále náročnejšie. Sťažnosti častejšie a čoraz škreklavejšie. A nik nás teraz už nepočúva. Cirkev čoraz väčšmi odsúvajú na okraj... A takto by sa dalo pokračovať donekonečna.

Uprostred takej skľúčenej nálady, či necítime v sebe túžbu "dohnať veci do extrémov"? Je tu pokušenie oddať sa fundamentalizmu, a tak sa striktne držať doktríny a života, že sa ocitáme v izolácii ako skrytá záhrada alebo opevnený kaštieľ, takže nik nepočuje, čo kážeme len tí, ktorí sa tiež nachádzajú v bezpečnom a ochrannom útočisku nášho snového sveta.
Takisto je tu pokušenie vybrať si druhý extrém: natoľko sa prispôsobovať cestám a hodnotám sveta, že hodnotné učenie, pravda evanjelií, ktorú nám zverili, je potom rozriedená, prekrútená alebo úplne stratí chuť.

Médiá majú veľký vplyv na zmýšľanie, na postoje a vieru ľudí. Niektorí hodnotia súčasnú situáciu veľmi pesimisticky a potom sú ubití, deprimovaní, či dokonca cynickí. Pritom niektorí nechcú priznať, že toto sa deje; idú a pískajú si v temnote, držiac sa ilúzie, že možno oživiť veci, čo sa už pominuli a že nároky súčasnosti možno ignorovať. Iní sa zase na to dívajú z hľadiska sociológie, prieskumov verejnej mienky a budúcich výhľadov a predvídajú neodvratnú, takmer osudom predurčenú budúcnosť, určenú viac alebo menej sociálnymi a ekonomickými silami; budúcnosť chmúrnu a temnú.

Keďže svet slovných útokov ubližuje, nádej zvyčajne značí, že sami seba presvedčíme veriť, že napokon sa všetko dobre skončí. Slovo nádej používame ľahkovážne a robíme ho lacným. Ale to nie je kresťanská nádej adventu a Veľkej noci. Život viery sa nedá zvážiť a vitalitu cirkevných komunít nemožno posudzovať len na základe sociologických indikátorov, čísel, prieskumov a slovných útokov.

Keďže my žijeme v tejto slávnostnej historickej chvíli, nemôžeme posudzovať budúcnosť cirkvi, budúcnosť našich farských komunít, budúcnosť našich náboženských poriadkov, našich programov, našich snáh a evanjelizačných aktivít, vlastne budúcnosť čohokoľvek! Pre nás, kresťanov, je dôležitý jedine Ježiš a budúcnosť cirkvi, Ježiš a budúcnosť našich farských komunít, Ježiš a budúcnosť našich náboženských komunít, Ježiš a budúcnosť našich programov a aktivít, Ježiš a budúcnosť všetkého! Náš pohľad do budúcnosti je často len vedecký alebo sociologický a vôbec pritom neberieme do úvahy Ježiša, evanjeliá alebo účinnosť ducha v dejinách a v cirkvi.

Počas adventu voláme: Príď, Pane Ježišu, Boh, Spasiteľ, Všemocný, Úsvit, Mocnejší, Pán súčasnosti, Pán Budúcnosti, Pán cirkvi! Buď svetlom našich očí, utešiteľom našich sŕdc, jasnosťou uprostred našej dvojzmyselnosti, liekom uprostred bolesti a utrpenia, potešením uprostred zármutku! Len príď! Stvárňuj nás a formuj do ikôn nádeje pre čakajúci svet!
___________________________________________

otec Thomas Rosica, Toronto Sun
http://torontosun.canoe.ca/News/Columnists/Rosica_Father_Thomas/2005/11/26/1325587.html