O čom mlčia demokrati skloňujúci slobodu tlače?

Keď sa hovorí o slobode tlače v Amerike, ktorú mimochodom omieľajú všetci slovenskí „vyskoč" novinári /teda bývalí komunistickí novinári, ktorí sa zrazu stali demokratmi/ prakticky málokto sa naozaj zamyslí, ako to v Amerike skutočne je. Ale hlavné je, že sa všetci učíme po anglicky, aby sme americkú slobodu tlače poznali a zároveň nepoznali.

Posledný škandál, ktorý charakterizuje slobodu tlače v tejto krajine sa odohral len nedávno. Dvaja novinári jeden z Times, Mathews Cooper, ktorý to uverejnil a Judy Millerová z New York Times, ktorá materiály zozbierala a tak vlastne vyšlo na svetlo sveta meno tajnej agentky CIA ktorá pracuje pod „prikrytím“, odmietli zverejniť mená svojich informátorov. Obidvaja dostavajú po 18 mesiacoch basy. Najvyšší súd odmieta ich odvolanie. Nakoniec novinár z Times zverejňuje svoj zdroj, ktorým nie je nikto iný ako Carl Rove, hlavný strojca druhého prezidentského obdobia G. Busha. A tak sa dostáva na slobodu, jeho kolegyňa, ktorá urobila všetku „čiernu prácu“ zostala v base.

Možno povedať, že keby nebolo Carla Roveho, niet ani Busha, je to totiž jeho politické siamské dvojča. Americký prezident sa tasí, že každého kto niečo také prezradil pošle do čerta, ale Carla Roveho neposiela. Inak celá táto aféra vyzerá ako pomsta manželovi onej agentky CIA, ktorého ešte pred vpádom do Iraku poverili, aby v Nigérii vyšetril, či tam Saddam Husajn nekupuje urán. Joseph Wilson všetko preverí a napíše správu, že Saddam Husajn v Nigérii urán nekupuje. Lenže to asi Biely dom nepotreboval, potreboval celkom inú správu, lebo tvrdenie americkej administrácie dostalo trhlinu. A tak sa Carl Rove pomstil jeho manželke tak, že ju prezradil. Tajný agent, ktorý má svoje meno je totiž už nanič.

Dvaja americkí novinári to odhalili a museli odísť – do čerta, teda na cintorín amerických žurnalistov, na „cintorín" slobody tlače v USA. Tam sú totiž už viacerí novinári z posledného obdobia.

Spomeňme napríklad Petera Arnetta. Známy novinár televíznej spoločnosti NBS a časopisu „National Geografic“, doplatil na svoju kariéru za to, že poskytol rozhovor pre irackú televíziu, kde povedal len to, že vojenský plán v začiatkoch vojny v Iraku utrpel porážku v dôsledku irackého odporu a teraz sa pripravuje druhý plán a americkí odborníci nedocenili odpor irackých síl. To bolo všetko čo povedal.Televízna spoločnosť i časopis na druhý deň povedali, že už jeho služby nepotrebujú a tak skončil na cintoríne slobody tlače USA.

A čo Dan Rather, vedúci televíznej stanice CBS, celé desaťročia bol na vrchole slávy a nebolo krajšieho a čestnejšieho novinára ako Dan. V októbri 2004 pred prezidentskými voľbami urobil televíznu reportáž o vojenskej službe G. Busha v Národnej garde USA z ktorej sa diváci dozvedeli, že budúci hlavný veliteľ sa ulieval v službe ako sa dalo. A Dan Rather, nositeľ novinárskych cien a dovtedy najčesnejší reportér skončil hneď po reportáži na cintoríne slobody tlače, prepustili ho.

V súvislosti s prezidentskými voľbami i vojnou v Iraku skončili na cintoríne slobody tlače ďalší novinári, ako napríklad Phil Smaker z Christian Science Monitor, Diego Rivera s televízneho kanálu Fox News, Jack Kelly z US Today, Bryan Volski z Los Angeles Times a mnoho menej známych novinárov, redaktorov.

Potom sa nemožno čudovať americkej verejnosti, ktorá je veľmi skeptická k svojej tlači, podľa prieskumov 45 percent obyvateľstva málo verí alebo neverí vôbec americkej tlači a masovokomunikačným prostriedkom. Pred dvadsiatimi rokmi bolo neveriacich len 16 percent. Sloboda tlače v „najslobodnejšej krajine sveta“, ako sa zvyklo hovoriť nie je jednoducho to zlato, ktoré sa blyští.

Posledným prípadom je rozhovor americkej televíznej stanice s teroristom Basajevom. Človek, ktorý vydal príkaz na zabitie desiatok detí v škole v Beslane v televíznom rozhovore priznal, že je terorista, a dodal, že je terorista s politickými cieľmi. Aký je rozdiel medzi Basajevom a bin Ládinom ? Nijaký. Prečo americká televízna stanica urobila rozhovor s Basajevom? Na čí príkaz ho urobila? Prečo neurobila rozhovor s bin Ládinom, keďže je v Amerike taká úžasná sloboda tlače?

Alebo inak – je to naozaj sloboda tlače, ak urobíme rozhovor s teroristom, ktorý sa k tomu v priamom prenose prizná, a veriacim či neveriacim divákom hovorí o tom, akí si Rusi zlí, že zabíjajú Čečencov. Samozrejme americký divák, ktorý ani nevie kde je Čečensko si okamžite vybaví krvilačných Rusov a KGB a uverí všetkému čo Basajev povedal, okrem tých 46 percent ktorí majú skeptický názor alebo vôbec neveria masovokomunikačným prostriedkom v Amerike. Čo by sa asi stalo, keby teraz ruská televízna stanica priniesla rozhovor s bin Ládinom, ktorý by hovoril o amerických vojakoch v Iraku, Afganistane, o tom čo robia s väzňami a podobne. To by bol poprask a nebodaj ďalšia studená vojna.

Alebo si zoberme prípad matky amerického vojaka Cindy Sheenovej, ktorá sedí pred Bushovým rančom a chce vysvetlenie, prečo musel zomrieť jej syn. Americká tlač ju ignoruje a Cindy sa obracia k bloggerom, ktorí jej pomohli, aby sa svet dozvedel, čo chce a prečo sedí pred Buschovým rančom.

Najzábavnejšie je a zároveň aj smutné, keď americká tlač kričí, ako ruský prezident Putin potlačuje slobodu tlače, nebodaj svojimi bagančami. Pravda je taká, že do tzv. nezávislých novín v Rusku nechce nikto ísť pracovať, posledný je prípad Moskovské novosti, ktoré patrili olicharchovi po ktorom pátra Interpol Nevzlinovi. Pritom vychádzajú, tak isto ako vychádza „Novoje vremia“, kde kritička Putina, pani Politkovská uverejňuje svoje pamflety, ale málokto ich číta a tiráž týchto novín je úbohá.

Možno povedať jednoznačne, americká sloboda tlače neexistuje, existuje len sloboda, ktorú možno nazvať takto: Kto platí, rozkazuje muziku. A tí, čo to nechceli a nechcú pochopiť skončia na novinárskych cintorínoch, nielen v USA ale aj na Slovensku, lebo ako povedal nový americký veľvyslanec v SR, Slovensko je najlepší priateľ Ameriky.

________________________________

Svätoboj Clementis