.

          Ministerstvo vnútra Slovenskej (sic!) republiky zrušilo verejnú zbierku na rekonštrukciu rodného domu Jozefa Tisu v Bytči. Dočítať sa také niečo, skoro dvadsať rokov vraj po páde komunizmu, to človeku naozaj vyrazí dych. Aby neomdlel, musí začať prudko vdychovať a potom pomaly vydychovať, aby vôbec nejako prežil. Veru aj mi to pár dní trvalo, než som začal ako-tak dýchať.

Výdych prvý, o normalizácii. Keď sa prostorekí súdruhovia po novembri 1989 zastrájali – či už v súkromí, či dokonca aj verejne –  že veď oni sa vrátia, spozorneli sme, ale asi nedostatočne. Veď v tej eufórii bolo veľmi ťažké si niečo také predstaviť. Nuž a súdruhovia sú tu, ako na koni. Normalizácia, ktorá začala v roku 1998, mala dve fázy. Prvá fáza bola takrečeno štrukturálna – opäť ukázať národu, že najdôležitejšie je plniť príkazy Veľkého brata. Ďalej bolo dôležité, získať kontrolu nad peniazmi, no a potom naspäť rozmiestniť staré osvedčené kádre aj do tých najzastrčenejčích kancelárií.

Čo sa udialo pribratím komunistov (pod názvom SDĽ) do vládnej koalície. Ostatné už pôjde samo. Aj ide.  Pretože druhá fáza, po volebnom víťazstve Smeru, je už nezakryte boľševická. Ľudu sa povie pár pekných fráz o tom, ako sa zatočí s nenažratými kapistalistami, no skutky sú od toho na míle vzdialené. Veď ktože nám to podporoval Smer, kto mu platil volebnú kampaň? Naopak, časť Smeru naďalej tvrdo pracuje, aby sme prehĺbili svoju závislosť nielen od tých kapitalistov, ale už aj od Cargo-Čiech. Tá sa zase zakryje pár nedôležitými propagandistickými vetami o starých Slovákoch. Podobne Slota, ktorý s obľubou pľuje do Dunaja a tvári sa, že takto bojuje s Maďarmi. No v tichosti on aj celá SNS, ktorá je predsa vo vláde, sa napríklad podieľa na plánovanej potupnej inštalácii gigantického českého leva pred SND, ktorú nám spískali bratislavskí kádeháci. (Ako akciový bonus k tomu pribalia aj jedného „dráteníka“ v montérkach.) Toto bude najlepšia vizitka tak vlády Smeru, ako aj SNS. O HZDS škoda reči.

Takže opäť – skutky si treba všímať. Napr. aj ich podporu, presnejšie ignoranciu slovenskej kultúry a médií. Veď zapnite si STV, ktorú už vedie ich nominant ... Že Dzurindova vláda bola ešte škodlivejšia, nemôže byť predsa žiadnou výhovorkou. Netreba zabúdať, že zamatový podvod inscenovali normalizátori, a tí iné ani nevedia ako to, čo nám tu predvádzajú. A tak ako sme mali „reálny socializmus“, máme tu odrazu „reálnu normalizáciu“. Je jasné, že opäť sa slávia boľševické sviatky. A nielen MDŽ Kláry Zetkinovej, dokonca aj partizánsky teror a masové vraždy civilného obyvateľstva v tzv. SNP sú dôvodom na pompéznu štátnu oslavu. Samozrejme, k normalizátorom v štýle 70-tych rokov sa veľmi radi pripojili aj sily neokominterny, ktoré mali svoje hviezdne chvíle v krvavých 50-tych rokoch. A tak spoločne tvrdia muziku, aj keď sa občas naoko pohádajú.

Výdych druhý začnem citátom samotného predsedu vlády. Je to z prejavu k 40. výročiu augustových „udalostí“ roku 1968. „... nebojácne ste verní Povstaniu otvorili aj cestu k federácii a odtaľ bolo už iba pár krokov k vzniku nášho vlastného samostatného Slovenska.“ Tak toto už nie do žuly – prirodzený materiál by to asi nevydržal a pukol by – ale toto by sa malo vytesať do nejakej super špeciálnej zliatiny pre vesmírne lode. A aj tam poslať, aby aj mimozemské civilizácie mohli obdivovať výšiny pozemskej absurdity. Dobre, že takého niečoho sa nedožil George Orwell, pretože so svojim konceptom newspeaku by získal pocit úplného babráka a nešťastne by niekde dokonal v záchvatoch pocitu menejcennosti.

Len si to predstavte: povstalci, ktorí ešte nemali obsadenú ani jednu osadu, no už na celom území vyhlasovali „Československo“ – tí boli predvojom samostatného Slovenska! (Ako správny šéf by sa mal Róbert Fico starať aj o zdravie svojich podriadených a tak autora tohto prejavu by veru nezaškodilo poslať na kontrolu za psychiatrom.) Tí, ktorí sa pamätáme na 70. roky vieme, že lož postupovala od roku 1969 pomaly, nenápadne, no nikdy sa už nevzdala dobytých kót. Množstvo lži a absurdity sa nenávratne zväčšovalo každým dňom, až sa nakoniec nedalo vydržať. Presne toto zažívame teraz. Napr. ikona mladých hlupákov a masový vrah Che Guevara má dokonca obrovský billboard v centre Bratislavy. No Tisov rodný dom kole boľševikom oči. A tak ešte chvíľu počkajú – veď keď sa dom nesmie opraviť, ďalší logický krok je, že sa dá zbúrať. Dedinka v údolí, biele rumoviská ... A namiesto nich červené vily eštebákov a paneláky.

Výdych ďakovný patrí súdruhovi ministrovi vnútra. Už od roku 1945 je tento vážny post bez výnimky obsadzovaný len tými najoddanejšími súdruhmi. Prevrat – neprevrat. Tomu súčasnému sme aspoň vďační za jasnú reč, aby sa už aj tým najnechápavejším otvorili oči, kde to žijeme. Či presnejšie: kto nám to tu vládne.

Niekoľko krátkych výdychov – tu ma musela žena dokonca pobúchať po chrbte, pretože ide o noviny: veľmi sa mi páčil a určite aj pospolitému ľudu, náš predseda vlády, ako sa prednedávnom odvážne pustil do našich novinárov a novín. Celkom logicky a vtipne im dokonca odporúčal, nech si založia vlastné politické srany. Éj bisťu, priam jánošíkovský typ je ten náš predseda, aj valašku je schopný vytasiť – ale len keď je prázdna krčma. Pretože naša vláda zrušila verejnú zbierku – len skúste uhádnuť, na číže popud to bolo – no predsa na upozornenie médií! Kto by to povedal. Vari ešte stojí za zmienku, že keď náš premiér útočí proti novinám Pravda, tak nikdy nie za to, že aktívne spolupracovali na najväčších zločinoch našej histórie. Že niektoré dokonca priamo iniciovali. Že z nich doslova kvapká krv nevinných obetí a nijaký človek aspoň trochu znalý histórie ich nechytí do rúk ani len  v gumených rukaviciach. Nie, jemu prekáža, že sa ocitli v nejakých pochybných buržoázno-reakčných rukách ľudí kurizujúcich vrahovi Hitlerovi. Ale že ešte väčšiemu vrahovi Stalinovi priamo pomáhali pri krvavom terore, na to si už nejako nespomenul.

K našej téme sa ale vyjadril aj židovský časopis Delet, a to veľkým titulkom hneď na prvej strane: „Štát opraví Tisov rodný dom“. A ajhľa, deja vu – veď na takých špinavých provokačných a úmyselných klamstvách fungovala práve naša obľúbená Pravda v 50. rokoch. Ako vidíme, naša boľševická kominterna vôbec nezmenila spôsoby.  (Lži denníka SME o aktívnych deportáciách do roku 1944 už ani nekomentujem. Veď prečo by som mal nejako vyzdvihnúť práve tieto z každodenného množstva ďalších?)
Krátke vydýchnutie s cudzou pomocou: „Moderný svet nekritizuje nikoho okrem tých, čo bojujú proti ohlupovaniu.“       

 Nicolás Gómez Dávila
A teraz hlboký výdych o odplate. Žiadalo by sa dodať, že aj o vďačnosti, no takéto slovo boľševici ani nemajú vo svojom slovníku, takže načo. Tento výdych by mal byť taký tichší. Najsamprv si treba trochu zaspomínať, že aká odplata a za čo. Povedzme si teda, aký že to bol ťažký útlak komunistov za čias vlády Jozefa Tisu. Túto tému hádam najvýstižnejšie zhrnul významný slovenský historik František Vnuk,  ktorého nemajú veľmi radi naši pokrokoví historici, pretože namiesto citácií klasikov uprednostňuje fakty. Zacitujem pár viet. „Režim sa vyznačoval mimoriadnou miernosťou a zhovievavosťou, akú nenachádzame v iných vojnovedúcich demokraciách, ba ani v neutrálnych štátoch. Nevykonal sa ani jeden rozsudok smrti, hoci v r. 1939-45 vo Veľkej Británii bolo popravených 68 osôb, v neutrálnom Švajčiarsku bolo 33 popráv za politickú a hospodársku špionáž. Socialistický historik Ľ. Lipták uvádza , že v rokoch vojny bolo na Slovensku uväznených 3595 osôb. Z iného prameňa vieme, že priemerná dĺžka bola 6 týždňov. (...) Clementis (...) ako politický utečenec v demokratickom Anglicku strávil viac času v britskom koncentračnom tábore, než jeho súdruhovia, ktorí ostali doma (Novomeský, Okáli, Poničan, Husák, ...) dohromady.“ Nuž, veď oni sami vedia najlepšie, aký teror tu voči nim vládol. Veď ho zažili na vlastnej koži. Za zmienku hádam stojí aj naivita a dobromyseľnosťvedúcich činiteľov prvej Slovenskej republiky, ktorí sa ich dokonca snažili „prevychovať“ a niektorých poslali (o.i. Husáka a Poničana) v roku 1941 na návštevu Ukrajiny. Aby na vlastné oči videli, čo popáchal zločinecký boľševický režim. (Najlepšie ich odhadol generál Turanec, ktorý povedal, že týchto ľudí nepolepší nikto a že táto svoloč patrí do Ilavy a nie na študijnú cestu. Veď si potom aj posedel, akurát že v Leopoldove, až do smrti.)

Nuž a aká bola odplata za tento neslýchaný teror? Ešte raz zacitujem F. Vnuka: „Porovnajme to s orgiami zatvárania a súdenia na „oslobodenom Slovensku“ v r. 1945-47. Za dva a pol roka ľudové súdy prerokovali vyše 33.000 trestných oznámení, stíhali asi 20.000 prípadov, odsúdených bolo asi 8.000 osôb. Vyniesli 55 trestov smrti a uložené tresty na slobode presahovali 12.000 rokov!“ Nuž a to ešte stále neboli slávne 50. roky, keď sa humanizmus rozvinul naplno, keď sa „nepriatelia ľudu“ strieľali len tak pod lesom, či ich telá končili v hromadných hroboch alebo rozsypaním popola na cestu. Nuž hádam potomkovia týchto ráznych budovateľov svetlých zajtrajškov nepovolia nejakú opravu domu jednému z týchto nepriateľov ľudu. Veď to by nemalo žiadnu logiku. To by bol predsa ústup z vydobytých pozícií pokroku a demokracie. Nech je rád, že aj jeho popol nerozsypali niekde na cestu.

Zakázať, zničiť, vyhladiť – to sú základy boľševickej politiky od jej počiatkov až po dnešok. Najmä akékoľvek spomienky na I. Slovenskú republiku by naši súdruhovia najradšej úplne vyhladili. Pretože ak porovnáme vládu HSĽS v ťažkých časoch vojny, ich odolávanie zločineckému nemeckému nacizmu - raz úspešnejšie, inokedy menej, ich konkrétne skutky so skutkami našej KSS, ktorá bezo zvyšku prostituovala tak českým nacionalistom ako aj sovietskym masovým vrahom, je to na zaplakanie. Tu vidieť najlepšie rozdiel medzi duchovnou aristokraciou, vyšlou z európskych univerzít, ktorá politicky vyrástla v relatívne demokratickom boji a aj keď porobila kopu chýb, predsa sa len nedá porovnať s besnením samozvaneckej svoloče, ktorá povyliezala z predmestských krčiem. Ich opilecký dych tu rozvoniava dodnes.

Na záver mierne optimistický výdych, už aj s melódiou. V pesničke o domčekoch, uvedenej v názve, sa ďalej spieva: ...nevidel som vás, celé roky... Nuž a ešte dlhú chvíľu ich neuvidíme, hlavne biele. Najmä keď obľúbenou pesničkou súčasnej vlády je „Kupředu levá“. Veď inú ani nepoznajú, a už vôbec nie nejakú slovenskú. Opäť dodám, že netreba zabudnúť, že súčasťou dnešnej vlády je aj takzvaná „Slovenská“ národná strana. No treba si spomenúť aj na to, koľko trvala prvá normalizácia. Od malého uvoľnenia v roku 1968, (ktoré možno bolo tiež len „akože“), po zamatový podvod to bolo zhruba 21 rokov. Koľko to bude trvať po „akože“ uvoľnení v roku 1989? Ktovie, možno tiež budeme musieť čakať až niekedy do roku 2020... No aj tak netreba vešať hlavu, ale zbierať sily. Pretože najbližšie zvonenie už nebude môcť byť nijaké štrkotanie kľúčikmi, nijaké šuchotanie, ale ozajstné zvonenie, a najlepšie zo všetkých slovenských zvoníc.

Ján Lutevský