Nikdy som nebol zástancom Hamasu a vôbec nie zástancom strán alebo hnutí s náboženskou ideológií. Verím, že náboženstvo je osobná vec a nemá zasahovať do  politiky. Hamas ale existuje a reprezentuje veľkú časť palestínskej spoločnosti. Je jeden z oddielov palestínskeho odboja proti izraelskej okupácii. 

 USA a európska únia stále deklarujú, že sú predstaviteľmi západnej demokracie a robia všetko možné, aby ju rozšírili do všetkých kútov sveta. Ďalej vyhlasujú, že stupeň ich spolupráce s cudzím štátom záleží na stupni aplikácie demokratických princípov v tomto štáte. Základným princípom západnej demokracie, podľa hlásania západných predstaviteľov, sú slobodné demokratické a transparentné voľby.
Je zrejmé, že táto demokracia je len pre vyvolených. Podľa vyhlásenia amerického prezidenta voľby musia síce byť demokratické, ale musí vyhrať „náš“, čo znamená, musí vyhrať osoba alebo strana s pro-americkou orientáciou.

Menachem Begin a Izák Šamír boli uznaní západom ako teroristi a dokonca boli vo veľkej Británii hľadaní pre vraždu britských občanov.  Náboženská pravica v izraelskej politike vedená Beginom a Šamírom bola po vzniku židovského štátu v roku 1948 na okraji politického spektra. Zlom sa stal roku 1977, keď sa po parlamentných voľbách dostal k moci koaličný pravicový blok Likud na čele s Menachemom Beginom. Bol to blok pravicovo-náboženských strán a hnutí. Úspech Likudu bol šok pre priateľov Izraela na západe, kedy bol Izrael v tejto dobe spájaný s labouristickou sekulárnou stranou. Pozorovatelia na západe si mysleli, že je to náhodné a prechodné víťazstvo. Budúcnosť dokázala, že to nie je pravda. Dokázalo sa, že posun izraelskej spoločnosti doprava a dokonca do ultrapravicového náboženského smeru je skutočnosť, s ktorou sa musí počítať.

Západ sa prebudil zo šoku a akceptoval výsledky izraelských volieb. Nebojkotoval ich, ani nezakázal novým izraelským predstaviteľom vstup do zapadaných krajín, ale naopak vítal ich s otvoreným náručím. Dokonca bývalý vrah a terorista M. Begin dostal Nobelovou cenu za mier. Scenár sa opakoval, keď Šaron vyhral izraelské voľby a stal sa izraelským premiérom. Američanom nevadilo, že je „hrdina" masakru Sabry a Šatílly v Libanone a že bol odsúdený izraelskou komisiou za genocídu v Libanone. Šaronova vláda nebola svetom bojkotovaná, ale naopak tešila sa veľkej priazni západných predstaviteľov.

Palestínske voľby boli podľa západných pozorovateľov demokratické a transparentné, ale nešli podľa priania prezidenta Busha a jeho gangu neo-konzervatívnych ideológov – vyhral Hamas. Západné mocnosti sa znovu ukázali ako pokrytci a svetu ukázali, že demokracia je dobrá jedine ak sú volení ľudia, ktorí sú pre západ prijateľní. Fakt, že palestínske voľby boli slobodné a spravodlivé nie je podľa pána Busha a západných vládcov podstatný.

Hamas, je jedna zo zložiek palestínskeho odboja proti izraelskej okupácií. Vojenské krídlo Hamasu podniklo vojenské akcie proti okupantom, za čo boli Spojenými štátmi a Európskou úniou označovaní za teroristickú organizáciu. Hamas podobne ako iné palestínske zložky odboja, použil okrem iných dostupných odbojových metód sebevražedných atentátnikov. Izraelci dopravujú proti Palestíncom svoje bomby a výbušniny modernými lietadlami, helikoptérami a delami. Palestíncom boli odopierané všetky druhy moderných zbraní a preto boli nútení osobne nosiť alebo voziť svoje bomby k cieľu. Eticky v tom nie je vôbec žiadny rozdiel, či je bomba dopravená lietadlom alebo pešo. Naopak prvá metóda je efektívnejšia a dokáže narobiť viac škôd.

Nepopierateľná skutočnosť je, že počet zabitých palestínskych civilistov mnohokrát prevyšuje počet zabitých izraelských civilistov. Od vypuknutia poslednej palestínskej intifády bolo do augusta 2002 zabitých 250 palestínskych a 72 izraelských detí. V tej istej dobe bolo zabitých 1 372 Palestíncov a 625 Izraelcov a zranených bolo 20 000 Palestíncov a 4 500 Izraelcov. Bilancie posledných mesiacov ukazujú rapídne zvýšenie počtu zabitých palestínskych civilistov.

V mnohých prípadoch vôbec nie sú zavraždení militanti ako napríklad v prípade Dr. Thabita, ktorý bol zavraždený 30.12.2000, Raada Alkarmýra, ktorý bol zavraždený  15.1.2002, Ijada Chadera, ktorý bol zavraždený 4.4.2002 a mnoho iných. Všetci boli medzi Palestíncami známe, vážené a obľúbené osobnosti. V mnohých prípadoch neboli izraelské vojenské akcie čisté a zabili mnoho nevinných ľudí. Napríklad keď izraelskí  vojaci zničili dom Salaha Šahta tonovou bombou, zabili okrem Salaha i deväť deti a desať dospelých. Pochopiteľne Izrael a za ním USA a západ zabíjanie palestínskych civilistov pripustili ako nutnosť v boji proti takzvanému palestínskemu teroru, ale zabíjanie Izraelitov je neprípustné a naopak trestuhodné. Dokonca USA vetovalo mnoho rezolúcií rady bezpečnosti, ktoré odsúdili židovský štát napríklad za vraždu 250 libanonských civilistov, uchýlených v táboru UN v Kane na juhu Libanonu a za vraždu desiatky palestínskych civilistov modliacich sa v mešitách v Hebrone a Jeruzaleme.

Je trpkou iróniou, že Izrael, ktorý neprávom okupuje palestínske územia a odmieta rezolúcie rady bezpečnosti OSN z 22. novembra 1967 č. 242, v ktorej sa žiada aby Izrael svoje vojská okamžite stiahol z okupovaných území. Izrael, ktorý denne porušuje Chartu OSN, rezolúcie OSN a ďalšie medzinárodné dokumenty, predovšetkým však 4. ženevskú konvenciu z roku 1949, je západom považovaný za obeť a Palestínci, ktorí živoria pod izraelskou okupáciou, sú považovaní za teroristov. Tento dvojitý meter je uplatňovaný od samého počiatku konfliktu. Každé násilie zo strany sionistov je zamlčované. Je to arogantná pokrytecká politika.

 Hamas získal sympatie palestínskych voličov pre dva dôvody:
Za prvé, z pocitu márnosti z mierového procesu, ktorý od svojho zrodu v Oslu nič dobrého Palestíncom nepriniesol. Izraelská okupácia naďalej trvá a prehlbuje sa konfiškovanie palestínskeho územia a židovské osady sa šíria na palestínskom území ako rakovina. Voda, vzduch, cesty, banky, hranice a hraničné prechody, clo a dane sú v rukách židovského štátu, ktorý ich povoľuje a zatvára kedy sa mu zachce. Izraelský múr rozdeľuje palestínske územia na malé izolované kantony a strpčuje Palestíncom život.

Za druhé: Hamas poskytol sociálnu a lekársku starostlivosť, vzdelávanie chudobným Palestíncom a na rozdiel od skorumpovaného Fatahu, palestínska strana, ktorej víťazstvo si pán Bush a európska únie priali, má Hamas povesť poctivosti a zatiaľ neskazenosti. A pokiaľ sa niečoho sionisti a americkí politici boja, tak je to neskazená vlastenecká strana, ktorá sa nenechá predať a neprijme úplatky pre zapredanie záujmu svojej vlasti.

Dnes USA a Európska únia bojkotujú palestínsku samosprávu vedenú víťazom demokratických volieb Hamasom. Bojkot je úplný a kompletný, čo siaha do všetkých aspektov palestínskeho životu (politického, sociálneho a ekonomického). Pretože vlastný príjem palestínskej samosprávy z daní obyvateľov a z cla ide cez izraelské kanály, Izrael tie kanály zavrel a zbieranie financií zablokoval. Banky dostali od USA a od Svetovej banky príkaz bojkotovať všetky druhy finančných transakcii z palestínskou samosprávou. Palestíncom bola zastavené všetka finančná a materiálna pomoc a pomoc, ktorá bola poslaná niektorými odvážnymi moslimskými štátmi – bola po ceste  skonfiškovaná. Palestínski zamestnanci už niekoľko mesiacov nedostali výplaty, ostatní obyvatelia vo svojich izolovaných kantonoch a v rozborených domoch, bez práce i bez perspektívy prežívajú, hladujú a premýšľajú nad tým čo zlé vykonali, aby boli takto trestaní? Verili západným hodnotám a používali svoje demokratické právo v demokratických voľbách. Azda nemali?

Čo požaduje USA a Európska únia od Hamasu? Požadujú od Hamasu aby, uznal legitimitu židovského štátu v Palestíne bez ohľadu na to, že židovský štát neuzná legitímne práva Palestíncov na svoj štát vo vlastných územiach? Bez ohľadu na to, že židovský štát od roku 1976 neprávom okupuje palestínske územia a ignoruje všetky rezolúcie rady bezpečnosti?

Po dlhých rokoch útlaku, kolonizácie palestínskej pôdy, vyvlastňovania palestínskej vody malo za následok, že viac než 1,5 milióna palestínskych Arabov žije na okupovanom západnom brehu Palestíny na 1 950 km2 území, zatiaľ čo okolo 200 000 až 300 000 židovských osadníkov žije na 3 850 km2 skonfiškovaného územia, ignorancie skoro všetkých palestínskych slobôd, administratívne zadržanie desať tisícov z nich, systematického ničenia ich sociálnej a materiálnej infraštruktúry – nie je ironické dnes žiadať od Palestíncov uznať legitimitu židovského štátu bez jedinej zmienky o legitímnych právach Palestíncov v svojej vlastnej domovine?

Hamas a s ním prevažná väčšina Palestíncov právom vyhlasuje, že uznanie musí byt vzájomné a nie jednostranné a musí byť v rámci konečného riešenia konfliktu podľa rezolúcií rady bezpečnosti OSN z 22. novembra 1967 č. 242. V ňom žiada aby Izrael svoje vojská okamžite stiahol z okupovaných území. Zrejme, USA a štáty Európskej únie nerešpektujú svoje podpisy, ktoré boli pod tou rezolúciou a inými podobnými rezolúciami podpísané a žiadajú od Palestíncov, aby uznali legitimitu okupácie a okupanta v svojej krajine. Tato pokrytecká politika vyvolá len nedôveru, frustráciu a nenávisť, čo je živná pôda pre extrémizmus. 

_____________________________________________

Dr. Nidal Saleh