Rubrika: Európa 2007

Pri sledovaní európskych a amerických médií má človek často dojem, že niekto chce o II. svetovej vojne dookola hovoriť, aby to dodalo na vierohodosti finančným požiadavkám istej špecifickej etnickej skupiny na úkor druhých. Dookola sa spomínajú civilné straty na životoch vo vojne. Štandardná histografia II. svetovej vojny je založená na ostrom a polemickom rozlišovaní medzi "škaredými" fašistami, ktorí prehrali a "dobrými" antifašistami, ktorí zvíťazili a len veľmi málo teoretikov sa opováži zabŕdnuť do sivej dvojzmyselnosti medzi týmito dvoma kategóriami. Dokonca čím viac sa od tých udalostí vzďaľujeme, tým väčšmi sa stávajú politicky osožné a vhodné asi tak, ako mýty.

O nemeckých vojenských a civilných stratách počas a zvlášť po II. svetovej vojne sa stále ešte radšej nehovorí - aspoň teda v hlavnom mediálnom prúde - i keď je tu už dosť teoretickej literatúry, ktorá sa tejto téme venuje. Dôvody pre toto mlčanie majú hlboké korene a zaslúžia si, aby sme ich študovali. Prečo sa napriklad na školách len veľmi málo spomínajú prekvapivo veľké počty etnických Nemcov, ktorí stratili život? Hlavný mediálny prúd sa málokedy venuje osudu miliónov nemeckých civilistov v Strednej a Východnej Európe počas a po II. svetovej vojne.

Zaobchádzanie s civilnými etnickými Nemcami (Volksdeutche) vJuhoslávii možno považovať za klasický prípad etnických čistiek vo veľkom. Bližší pohľad na toto hromadné vraždenie privodzuje veľké historické a právne problémy, zvlášť s prihliadnutím na súčasné medzinárodné právo, vrátane tribunálu vojnových zločinov v Hágu, ktorý sa zaoberal zločinmi proti ľudskosti v balkánskej vojne v rokoch 1991-1995. Historici by sa mali rovnako zaoberať aj neblahým osudom etnických Nemcov, prinajmenšom preto, aby lepšie pochopili túto dejinnú kapitolu, lebo práve tá vrhá svetlo na násilné roztrhnutie Juhoslávie o 45 rokov neskôr. Lepšie porozumenie osudu juhoslovanských etnických Nemcov bude mať za následok triezvejší pohľad na posudzovanie faktu, nakoľko férovo a spravodlivo sa medzinárodné právo uplatňuje v praxi. Prečo sa utrpenie a obetínstvo niektorých národov alebo etnických skupín ignoruje, zatiaľčo utrpenie iných národov a skupín sa teší veľkej pozornosti médií a politikov?

Na začiatku vojny v roku 1939 žilo v juhovýchodnej Európe (v Juhoslávii, v Maďarsku a Rumunsku) jeden a pol milióna etnických Nemcov. Keďže zväčša žili popri Dunaji, nazývali ich "Dunajskí Švábi" (Donauschwaben). Zväčša išlo opotomkov osídlencov, ktorí do tejto úrodnej oblasti prišli v 17. a 18. storočí po oslobodení Maďarska spod tureckej nadvlády.
Údel týchto etnických Nemcov sa veľmi priostril v posledných mesiacoch II. svetovej vojny a zvlášť po vytvorení druhej Juhoslávie - multi-etnického komunistického štátu na čele s maršalom Jozefom Brozom Titom. Ten po nástupe k moci 21. novembra 1944 prehlásil etnických Nemcov dekrétom za "nepriateľov štátu" a pripravil ich o základné ľudské práva. Vláda vtedy etnickým Nemcom bez kompenzácie skonfiškovala majetky a odobrala im juhoslovanské štátne občianstvo.

Do konca roku 1944 - kedy už komunistické sily obsadili východný Balkán, t.j. Bulharsko, Srbsko a Macedóniu - nemecký spojenecký štát Chorvátsko sa stále ešte držalo. Ale začiatkom roku 1945 začali nemecké a chorvátske vojská, spolu s civilistami, ustupovať smerom k južnému Rakúsku. Počas posledných mesiacov vojny sa k nim pridala väčšina juhoslovanských nemeckých civilistov. Utečenci sa obávali mučenia a smrti v rukách komunistov, čo bolo úplne opodstatnené v dôsledku toho, ako sovieti zaobchádzali s Nemcami a s inými vo Východnom Prusku a v iných častiach Východnej Európy.

Do konca vojny v máji roku 1945 nemecká vrchnosť evakuovala z Juhoslávie do Nemecka a Rakúska 220 000 etnických Nemcov. Ale stále ešte ich veľa zostalo v ich vojnou spustošenej domovine, zrejme čakajúc na zázrak.
V rokoch 1945 - 1950 stratilo pod komunistickým režimom život 63 635 juslovanských nemeckých civilistov (vrátane žien a detí), t.j. 18 % nemeckej populácie stále ešte žijúcej v Juhoslávii. Väčšina z nich zomrela na následky vyčerpania v nútenej otrockej práci, onemocnení a na podvýživu v rámci "etnických čistiek". Práve týmto desaťtisícom nemeckých zotročených robotníkov možno vďačiť za toľko vychvaľovaný "ekonomický zázrak" titovskej Juhoslávie v rámci obnovovania vojnou schudobnelej krajiny.

Juhoslovanská vláda po vojne skonfiškovala 97 490 malých podnikov, tovární, obchodov,hospodárstiev, remeselných dielní, atď. Skonfiškované nehnuteľnosti etnických Nemcov predstavovali 637 939 hektárov a všetko to prepadlo v prospech štátu. Hodnota takto stratených majetkov predstavovala 15 miliárd nemeckých mariek (sedem miliárd amerických dolárov), čo by dnes bolo okolo 12 miliárd dolárov. Vrokoch 1948 až 1985 sa z Juhoslávie postupne vysťahovalo viac než 87 000 etnických Nemcov a automaticky sa stali nemeckými občanmi. Všetko toto v bývalej Juhoslávii považovali za "konečné riešenie nemeckej otázky".

Z jedného a pol milióna etnických Nemcov, žijúcich v podunajskej oblasti v rokoch 1939-1941, slúžilo v ozbrojených silách v Maďarsku, v Chorvátsku a v Rumunsku 93 000 mužov a iní zase v nemeckej armáde. Mnohí z nich slúžili v divízii "Princ Eugen" (tú vytvorili na počesť princa Eugena Savojského, ktorý dosiahol veľké víťazstvá v bojoch proti Turkom koncom 17., začiatkom 18. storočia). Z tých, ktorí slúžili v ozbrojených silách, 120 000 stratilo život v dôsledku zabitia, hladu, upracovania na smrť alebo ich vyhlásili za nezvestných. A tieto straty na životoch etnických Nemcov na Balkáne sú pritom len nepatrnou časťou celkových strát, ktoré Nemecko a nemeckí etnickí príslušníci utrpeli v dôsledku II. svetovej vojny. Celkovo 12 až 15 miliónov Nemcov bolo nútených opustiť svoj domov alebo ich násilím vyhnali, čo možno považovať za najväčšie etnické čistky v dejinách. Z toho viac než dva milióny zabili alebo nejakým iným spôsobom stratili život.

Rozpad Juhoslávie v rokoch 1990-91, udalosti ktorý k nemu viedli a vojnové ukrutnosti, čo potom nasledovali, možno pochopiť len vtedy, keď sa posudzujú vo väčšom historickom kontexte. Etnické čistky, to nie je nič nové. I keď Slobodana Miloševiča súdil medzinárodný súd, jeho zločiny sú len triviálne v porovnaní s tými, ktorých sa dopustila komunistická Juhoslávia pod vedením J. B. Tita. Tito "etnicky vyčistil" a povraždil oveľa viac Chorvátov, Nemcov a Srbov a pritom ho v tom plne podporovali západné mocnosti, ktoré jeho režim považovali za faktor stability v tejto nestabilnej oblasti Európy.

...Podrobné štúdium týchto dejinných udalostí by mnohých donútilo odvrátiť sa od niektorých ideí a mýtov, ktoré boli doteraz módne a ktoré prevažovali viac než polovicu storočia. Otvorená diskusia o príčinách a následkoch II. svetovej vojny by takisto spochybnila závery a zničila povesť mnohých učencov a "usmerňovateľov verejnej mienky" v Spojených štátoch a v Európe. Lepšia informovanosť o údele nemeckých civilistov počas II. svetovej vojny a dopad tohto by však mohol mať za následok podstatnú zmenu politiky Spojených štátov a iných veľkých mocností.

_____________________________________________

(krátená ukážka)
Dr. Tomislav Sunič, IHR, Rense
http://www.rense.com/general78/germ.htm

Diskusia: