Z príležitosti štátneho prevratu v roku 1989 uvádzame dva články. Nasledujúci a článok Miroslava dolejšího Peniaze. Anketa, ktorá prebehla na www.prop.sk v máji 2004 na otázku: "Zúčastnili by ste sa prevratu v roku 1989, ak by ste vedeli predvídať dnešný vývoj?", odpovedalo áno 22%, nie 78%.
Niet čo dodať, dodávam len, že revolúcia je potrebná dnes viac ako pred 15 rokmi.

_______________________________

Novembrová spiatočka
Po všetkom, čo za posledných pätnásť rokov prežili naši ľudia, dnes už vedia oveľa viac pravdy, čím bol november 1989 v skutočnosti. Je to však veľmi draho zaplatená skúsenosť. Je nemálo dôvodov, aby sme toto poznanie využili najmä v prospech tých, čo sú ponovembrovým vývojom najviac postihnutí, a v prospech Slovenska.
Hovorí sa, že všetky vzletné predsavzatia a deklarácie treba vnímať na základe reálnych historických a sociálnych skúseností. Ak toto meradlo uplatníme na vzletné predsavzatia a deklarácie z "nežného" novembra, reálne historické a sociálne skúsenosti nás oprávňujú k záveru, že november '89 bol všeličím iným, len nie tým, za čo ho vydávajú jeho protagonisti. Predovšetkým bol nehoráznym podvodom na miliónoch ľudí. Z hľadiska ústavného bol štátnym prevratom, ktorý mal za cieľ postupne zmeniť spoločensko-ekonomický systém a našu zahraničnopolitickú orientáciu z Východu na Západ. Inými slovami, uskutočniť reštauráciu kapitalizmu v Československu.

Keď sa slony milujú
Aj keď pre mnohých bol novembrový prevrat bleskom z jasného neba, atmosféra medzinárodných vzťahov sa začala rapídne meniť hneď po príchode Michaila Gorba-čova k moci. Už koncom roku 1986 nás vtipne varoval Fidel Castro prostredníctvom svojho ministra zahraničných vecí Isidora Malmierca. Odkazoval nám, že v Afrike sa hovorí, že pre menších obyvateľov pralesa je nebezpečná situácia, keď sa slony bijú. Ešte väčšie nebezpečenstvo im hrozí, keď sa slony milujú. Ľahko ich môžu zadláviť...
Jeden z najväčších predstaviteľov novodobej Číny, Teng Siao Ping, nás vzápätí po udalostiach na Tchien An Men otvorene nabádal, aby sme boli ostražití voči bezprostrednému nebezpečenstvu. Na oslave štátneho sviatku ČĽR 1. októbra 1989 nám doslova povedal: "Keby sa vám podarilo ubrániť
socializmus v Československu, urobili by ste veľkú vec nielen pre svoju krajinu, pre svoj ľud, ale aj pre celú ľudskú civilizáciu. Ušetrili by ste ju veľkých útrap, veľkých obetí." Zrejme už vedel, aké nebezpečenstvo hrozí, a jasne predvídal dôsledky samodeštrukcie sovietskeho modelu socializmu pre samotný Sovietsky zväz, národy socialistického spoločenstva a pre celý svet. Reakcie Moskvy, tak na Fidela Castra, ako aj na Teng Siao Pinga nesľubovali nič dobrého. Naopak, boli veľmi znepokojujúce. Bagatelizovali vážnosť situácie a dávali najavo, že treba robiť všetko pre skončenie studenej vojny, pre úspech "pere-strojky". Sovietske vedenie v takom rozhodujúcom momente svetovej histórie, akým bola záverečná etapa studenej vojny, nebolo na úrovni doby a zlyhalo na celej čiare. Aj vo vzťahoch so svojimi spojencami.

Štáty na novej orbite
Názory na príčiny autokapitulácie Moskvy a samodeštrukcie sovietskeho modelu sa rôznia. Od otvoreného obviňovania sovietskeho štátnopolitického vedenia, na čele s Michailom Gorbačovom z bezprecedentnej zrady socializmu, až po celosvetové sprisahanie síl, ktoré beštiálne zneužili Rusko na svoje sociálno-ekonomické experimenty. Niet pochýb ani o tom, že nezanedbateľnú úlohu v celom procese mala aj zrada, naivita, nekompetentnosť a príslovečná slovanská dôverčivosť. Svedčí o tom celý rad skutočností. Aj fakt, že dezintegrácia socialistického spoločenstva bola dohodnutá. V zásade sa tým riadili obe strany, najmä na začiatku. Situácia sa čoskoro rapídne zmenila. Západ sa začal považovať za víťaza. Adekvátne tomu sa aj správal. Nepriamo to potvrdil aj Alexander Jakovlev, považovaný za "otca" perestrojky. Pred dvoma rokmi sa "posťažoval" svojmu priateľovi, že je veľká škoda, že všetko, na čom sa dohodli s predstaviteľmi Západu, nezafixovaľi zmluvne, na papieri. To tiež svedčí o značnej dávke nekompetentnosti. Po Rejkjaviku a Malte sa situácia menila takým tempom a spôsobom, že to ani jedna zo strán neočakávala. Spôsobilo to najmä oslabenie integrity sovietskeho bloku. Do "hry" vstupovali parciálni hráči. Každý z bývalých satelitov Moskvy si hľadal svoje miesto na novej orbite, v novej "slnečnej sústave". Okrem toho vznikla akútna potreba vytvárania nových historických mýtov a legiend o zamatových revolúciách a ich hrdinoch. Bez nich by sa sotva mohla uskutočniť metamorfóza veľmocenských dohôd na všeľudové povstania a piatych kolón na hrdinov zamatových revolúcií.

Neokoloniálna EÚ
Slovensko dnes teda patrí k Západu. Žiada sa skôr povedať, že patrí Západu. Bolo k nemu anektované. To je hlavný výsledok i dôsledok prevratu pred 15 rokmi. Všetko ostatné ako členstvo v NATO, členstvo v Európskej únii, strata suverenity, vyrabovanie a ožobračenie Slovenska a jeho občanov, sú len logickými následkami. Minister zahraničných vecí tvrdí, že po našom vstupe do Európskej únie a NATO získalo Slovensko rešpekt aj na medzinárodnom fóre. Opak je pravda. Slovensko sa zmenilo zo subjektu medzinárodného práva na objekt globálnych geostrategických záujmov. Sme čoraz viac vystavení stupňujúcemu sa tlaku hrubých materiálnych síl, bezohľadného egoizmu nadnárodných kapitálových skupín, ich novodobým obchodným a psychologickým trikom. To, čo sa do masového povedomia zavádza ako "europeizácia", má spravidla prevažne negatívny obsah. Výzvy získať maximum životných pôžitkov predpokladá obohatenie sa na účet iných. Je to krajný egoizmus. Doterajšia integrácia v rámci E Ú má charakter imperialistického neokolonializmu. Krátke obdobie nádejí, pozitívnych očakávaní a optimistických vízií, ktoré inšpiroval helsinský proces, sa skončilo už v prístupovom procese.

Víťazné ťaženie kapitalizmu
Spiatočka, ktorú nám zaradili v novembri 1989, nás unáša do minulosti. Rozšíril sa trh o chudobný Východ, ale aj priestor na drancovanie. A ešte toho aj po pätnástich rokoch stále dosť zostalo: drancujú sa elektrárne, verejné sociálne a zdravotné fondy, ktoré si na desaťročia vytvorili poistenci. Súčasná moc občanov dokonca zákonom zaviazala k povinnosti odvádzať aj svoje budúce prostriedky na zdravotné a sociálne zabezpečenie do trezorov finančných a obchodných spoločností. Všetko, čo sa u nás udialo po roku 1989, je spojené s víťaznou cestou súčasného kapitalizmu, nech sa tomu hovorí akokoľvek. Na úkor štátov strednej a východnej Európy sa za uplynulých pätnásť rokov riešili najpálčivejšie problémy západnej Európy. Najvážnejšie riziká vývoja a možné vojnové konflikty sa premiestnili zo Západu na územia slovanských štátov, aby takto zámerne postavené proti sebe vytvorili sanitárny kordón. V hospodárskej a sociálnej oblasti Slovensko plní úlohu pokusného králika pri hľadaní "hranice krajnej únosnosti" ožobračovania
krajiny a jej občanov nadnárodnými monopolmi. Sme svedkami deformácie v kultúrno-historickom vedomí. Všeobecne hrozivou sa stala tendencia posudzovať nie javy a fakty, ale vymyslené vzťahy medzi nimi.
Veľmi nebezpečná je apatia, ktorá sa zmocňuje občanov, ruka v ruke s pocitmi bezmocnosti a beznádeje. Podvedení, sklamaní a bezmocní ľudia mlčaním ignorujú veci verejné. Moc to prezentuje ako súhlas s jej politikou, jej reformami.

Moc a bezmocnosť
Nová politická moc, ktorá vznikla na Slovensku po novembri 1989, demonštruje až ostentatívne nepatričné sebavedomie. Tvári sa, že je tlmočníkom vôle väčšiny, v skutočnosti takmer nikoho nezastupuje.
V parlamente pôsobia poslanci nezvolených strán. Veľkých koryfejov demokracie na Západe to nevzrušuje. Dôležité je to, že sú pred nimi v patričnom predklone a patrične ohybní. Slovensko sa premenilo na krajinu s rozkolísanou hodnotovou škálou a s otrasenou dôverou k vlastnému duchovnému potenciálu.
V našej spoločnosti dominuje úzkosť z poznania toho, čo sa u nás udialo za posledných pätnásť rokov, ktorá vyvoláva pocit straty istoty, životnej perspektívy, beznádej a bezmocnosť. To sú však súčasne semená zárodku rozporu, ktorý sa môže stať zdrojom novej nádeje. Vývoj vždy prináša svoje rozporné ovocie. Tak, ako život má už vo svojom zárodku zakódovanú smrť, každé víťazstvo obsahuje v sebe i zárodok porážky. Aj to, ktoré sa stalo zdrojom nášho nešťastia. Nič nie je večné. Vedomie, že zatiaľ ešte nikomu stromy do neba nedorástli, dáva nádej na prežitie.
V histórii je nemálo príkladov, keď nositelia nových myšlienok a ich diela boli zatracované, ako dnes socializmus so svojou koncepciou sociálne spravodlivej spoločnosti. Sme optimisti, pretože vieme, že túžbu po sociálnej spravodlivosti a odhodlanie po jej presadení do života spoločnosti prebúdza nielen našu ľavicu, ale aj to, čo sústavne reprodukuje kapitalizmus na vyššej úrovni. Kde je napísané, že nové pokolenie musí ísť po trase a v chomúte novembra 1989? Životu a mysleniu je cudzia konfekčnosť, epigónstvo, nohsledstvo.

Jozef Ševc, predseda KSS