Pred šesťdesiatimi rokmi v noci 13. februára 1945, pár mesiacov pred koncom vojny, boli bombardovaním zničené Drážďany. Za jedinú noc zomrelo 135 000 ľudí. Drážd'any, až do 13. storočia slovanské sídlisko, plné historických pamiatok, boli vyhlásené za otvorené mesto. Nebol tam vojenský priemysel, sústredenie nemeckej armády, ani protilietadlová obrana. Mesto bolo plné utečencov a vojnových zajatcov, hlavne Rusov.
Atómová bomba zhodená Američanmi na Hirošimu o pol roka neskoršie, 6. augusta 1945, zabila 71 000 ľudí. Celkový počet obetí bombardovania Hamburgu sa nepodarilo zistiť, odhady historikov sú 100 000 až 150 000 ľudí.

Postup bombardovania bol už vyskúšaný. Najprv sa obrovskými dvojtonovými výbušnými bombami rozbijú okná a dvere a vytrhnú sa aj s rámami zo stien a potom sa zapália strechy domov ľahkými fosforovými zápalnými bombami, väčšie zápalné bomby, ktoré nasledujú prerazia a zapália nižšie poschodia.

Za niekoľko minút obrovské požiare pohltili viac ako dvadsať štvorcových kilometrov zasiahnutého mesta. Požiare sa šírili a spájali tak rýchlo, že štvrť hodinu po začiatku bombardovania celá oblasť bola morom plameňov. O päť minút neskoršie, to bolo dvadsať minút po jednej hodine v noci, mesto zachvátila obrovská búrka ohňa, ktorú si dovtedy nikto nedokázal ani predstaviť. Tisíc metrové plamene nasávali vzduch s takou silou, že vietor dosiahol rýchlosť hurikánu a hučal ako obrovský orgán, všetky píšťaly naraz. Oheň horel tri hodiny. Ohnivá búrka zdvíhala strechy, zdvíhala do vzduchu drevené trámy a reklamné stĺpy, vytrhávala stromy aj s koreňmi a unášala ľudí ako horiace pochodne. Plamene vystreľovali vysoko nad strechy padajúcich domov, valili sa po uliciach rýchlosťou až 150 kilometrov za hodinu, steny ohňa obkolesovali námestia.

V mestských kanáloch horel oheň na povrchu vody. Sklo na oknách električiek sa topilo, zásoby cukru v suterénoch pekárni sa varili roztavené. Ľudia, ktorí utekali z protileteckých krytov sa zabárali do roztopeného, bublajúceho asfaltu ulíc v groteskných znetvorených pozíciách. Nikto nevie koľko ľudí v tú noc zomrelo a koľko zošalelo predtým než zhoreli. Letné ranné slnko nedokázalo preniknúť cez olovenú tmu. Dym stúpal do výšky osem kilometrov a rozťahoval sa ako obrovské oblaky. Vlny tepla, ktoré odspodu sálali z dymiacich trosiek mesta na pilotov bombardujúcich lietadiel boli podľa ich vlastných vyjadrení cítiť ešte dlho po bombardovaní.

Obytné štvrte, spolu 200 kilometrov ulíc, boli zničené. Hrozne pokrútené telá ležali všade. Namodralé, fosforové plamene horeli na niektorých mŕtvolách, iné boli do hneda zoškvarené a scvrknuté na tretinu svojej prirodzenej veľkosti. Ležali pokrútené v kalužiach vlastného tuku, už čiastočne vychladnuté. V zakázanej zóne smrti, ktorú nemecká armáda v nasledujúcich dňoch vyhlásila, brigády trestancov a zajatcov čistili pozostatky keď priestor vychladol. V zničených domoch našli celé rodiny udusené, sediace za stolom alebo ľudí opretých o stenu ako ich zastihla smrť. Inde zas našli kusy ľudského mäsa a kostí alebo telá uvarené striekajúcou horúcou vodou z kotlov, či telá spálené na popol teplotou viac ako 1000 stupňov, takže ostatky celých rodín by sa dali odniesť v koši na prádlo. Útek tých čo prežili sa začal už v noci útoku. Začal nepretržitý pohyb na všetkých cestách okolo mesta, ale nik nevedel kam ísť.

_____________________________________

W.G.Sebald: Luftkrieg Frankfurt am Main, 2002

Viac na stránkach:

http://en.wikipedia.org/wiki/Bombing_of_Dresden_in_World_War_II

http://timewitnesses.org/english/~lothar.html

http://www.hartford-hwp.com/archives/61/001.html

http://www.greenleft.org.au/back/2005/614/614p10.htm