História americko-ruských vzťahov  po roku 1991 predstavuje podávanie pomocnej ruky a ničenie rukou druhou. Blízke preskúmanie dokumentov amerických akcií od pádu ZSSR prezrádza ako prezident Clinton a neskôr Bush, každý svojím spôsobom, premenili veľmoc na svojho nepriateľa. S pádom Sovietskeho zväzu prešlo Rusko chaotickým obdobím.

Rusko sa dívalo na Ameriku ako na svojho priateľa, s ktorým ho môže spájať dlhé spojenectvo. Kremlin otvoril Washingtonu dvere dokorán v očakávaní zlepšenia svojej ekonomiky. Kto iný by mu mal ukázať smer ako vodca „kapitalistického sveta“? A tak keď Spojené štáty ponúkli rady, Rusko ich nedočkavo prijalo.

Avšak, ako to ukazujú dejiny, tieto rady takmer zruinovali Ruskú federáciu a spôsobili ruskému národu ohromné ťažkosti. V roku 2000 sa rozsah amerických rád a úpadku ruskej ekonomiky stal zrejmým. Správa americkej Snemovne reprezentantov podáva celkový obraz Clintonovej vlády vo vytvorení systému korupcie a oligarchie v Rusku. Na konci Jeľcinovej  vlády sa situácia stala tak kritickou, že nič iné nebolo možné, než kompletná reštrukturalizácia systému za účelom stabilizovania situácie. Na túto úlohu bol Putin ten správny muž.

Začal tým, že obmedzil aktivity oligarchov a zastavil korupciu a nekontrolovanú privatizáciu. Škoda, ktorú napáchal Jeľcin bola však ohromná a jej náprava bude trvať veľa desaťročí. Na konci Jeľcinovej éry ľud stratil vieru v kapitalistický systém. Bežní ľudia často prirovnávali privatizáciu ku krádeži. Clintonova éra „pomoci“ Rusku sa stala pre Rusko katastrofálnou. Koľko z týchto chýb bolo naplánovaných a koľko bolo čestných nevieme. Jedno však vieme. Rusi sa poučili.

Cesta k druhej Studenej vojne
Dejiny neokonzervatívcov sú dobre známe. Sú to ľudia, ktorí si dali úlohu urobiť z USA svetového hegemóna. Menej ako rok po kolapse ZSSR  táto skupina zverejnila plán ako by táto superveľmoc mala konať. Zvolenie Busha za prezidenta dalo týmto ľuďom skutočnú moc, avšak nie príležitosť na implementáciu svojich plánov.  Jedenásty september poskytol výbornú príležitosť a zámienku. Jedna z krajín, ktorá  sa historicky postavila ostatným so snahami na svetovládu bolo Rusko. To z neho urobilo prirodzený cieľ neokonzervatívcov. Nezáležalo na tom, či Rusko bolo priateľské alebo nie.

V roku 2004 sa k NATO pridalo 7 ďalších krajín: Bulharsko, Estónsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko, čím sa NATO dostalo priamo k hraniciam Ruskej federácie.
S prísunom nových členov sú pozývaní ďalší. Tieto pozvánky prebiehajú zvyčajne formou podpory očianskych nepokojov s pokiaľ možno vyvolania revolúcie v cieľovej krajine s následnou inštaláciou pro-amerického režimu.

Na medzinárodnej scéne sa Rusko pokúsilo posilniť svoju pozíciu spojením s Čínou cez Šanghajskú päťku (SCO).  Táto skupina bola vytvorená v roku 1996 a sú v nej Rusko, Čína, Kazachstan, Kyrgystan a Tadžikistan. V tom istom roku Rusko a Čína podpísali Zmluvu o dobrých susedských vzťahoch a priateľskej spolupráci.

SCO je nielen o regionálnej a bezpečnostnej spolupráci. SCO sa môže stať najsilnejšou organizáciou na svete. Rusko spolu s Iránom by mali spolu viac energie ako všetky ostratné štáty sveta. Čo sa týka populácie, organizácia zastupuje 2 miliardy ľudí. Ekonomicky by mali k dispozícii zdroje Ruska a Iránu, výrobnú silu Číny a služby Indie. S vojenským komplexom Ruska stojacim za nimi, je predpoklad, že sa stanú svetovou mocou číslo jeden.

Ako protireakcia sa Spojené štáty pokúsili dostať Indiu do svojho tábora. USA napriek všetkým deklarovaným cieľom o nešírení zbraní hrom. ničenia privítali Indiu v jadrovom klube. Ponúkli Indii dokonca pomoc s mierovou jadrovou technológiou. India sa rozhodla pre stratégiu počkaj a uvidíš. Bojí sa o svoje budúce zdroje energií a nechce sa pridať k žiadnej skupine pokiaľ si nebude istá, že vyhrá.

Záverom
Studená vojna začala v roku 1999 expanziou NATO do východnej Európy. Bushove činy spojili Rusko a Čínu. Americká invázia do Iraku, umiestnenie vojenských jednotiek na Kaukaze, expanzia do oblasti Baltu a teraz iránska kríza presvedčili ako Rusko, tak aj Čínu, že americká stratégia je zahrnúť do tohto scenára aj ich krajiny a vyvolať v nich ďalšie farebné revolúcie.

USA získali pobaltské štáty  hraničiace s Ruskom. Hlavným strediskom pozornosti bude na nejaký čas Ukrajina. Jediný  sladkovodný ruský prístav je Crimea (na Ukrajine). Strata tohto prístavu bude znamenať pre ruskú schopnosť operovať v regióne ťažký úder.

Ďalším územím je Kaukaz. USA úspešne pridali do svojho tábora Gruzínsko a zamerali sa na ďalšie malé krajiny v regióne. Kontrola ropy a ropovodov v regióne má pre USA mimoriadne veľkú dôležitosť. Ďalším bojiskom bude Kazachstan a Azerbajdžan, obe krajiny so značnými zásobami ropy. Kazachstan je obzvlášť dôležitý, keďže susedí s Čínou a Ruskom a je hlavným strediskom ruských vesmírnych letov.
Ďalším bodom záujmu je Irán. Nepriateľský Irán by mohol asistovať USA vo vytvorení ohromných problémov pre Rusko v ich južných republikách. Irán je kľúčom k Perzskému zálivu a môže slúžiť ako nárazníková zóna proti americkému postupu z Iraku a Afganistanu smerom k južným ruským hraniciam. Irán a Rusko spolu sedia na 42% svetových zásobách plynu. Spolu by mohli vytvoriť veľmi silný energetický kartel. Nie je teda pravdepodobné, že Rusko podporí americké plány na zmenu režimu v Iráne.

Čo sa stane v budúcnosti závisí od nového amerického prezidenta. Súčasná americká amninistratíva si zadefinovala Rusko ako strategickú hrozbu. Neokonzervatívci hľadaním možných hrozieb v rôznych národoch vytvorili prostredie v ktorom sa mnohé národy necítia bezpečne. S najväčšou pravdepodobnosťou Rusko a Čína vytvoria druhé svetové centrum proti americkej hegemónii. Ak sa pridá Irán a pár ďalších krajín, uvidíme na východe silnú alianciu, ktorú ovládnuť nebude ľahké.

_____________________________________________

(krátené)
Dr. Abbas Bakhtiar
Autor žije v Nórsku, píše do mnohých denníkov a je bývalým profesorom na Univerzite Nordland v Nórsku
http://english.pravda.ru/opinion/columnists/06-07-2006/83021-cold-war-0
http://english.pravda.ru/opinion/columnists/83050-0/