Pojem duchovná obnova sa skloňuje v rôznych pádoch a významoch už od novembra 1989. Ako priamy účastník diania môžem vydať svedectvo, že v prvých dňoch a týždňoch po generálnom štrajku, v ovzduší uvoľnenia a vkladania nádejí do budúcnosti, boli duše ľudí vzájomne otvorené, snažiace sa pochopiť dianie, názory blížnych, urobiť ústretový krok k poznaniu. Samozrejme okrem tých, ktorí mali pocit ohrozenosti, pretože strácali na neurčito pocit moci, ochranný štít straníckej nadradenosti a neomylnosti a nemohli vedieť, či sa bumerang arogancie a zneužívania moci nevráti v plnej sile.

Na mítingoch v komornejšom prostredí sály, bolo možné vidieť vedľa seba sedieť ľudí rôznych profesií, konfesií, či politických názorov. Boli ochotní počúvať a vedeli, že budú vypočutí. Každý názor mal hodnotu osobných skúseností a poznania. Každý názor bol podaný kultivovane. Prípadný protinázor bol uplatnený podobne a bolo cítiť, že vôbec nejde o osobnú rivalitu či uvoľnenie nenávisti, alebo iných nízkych pudov. Z každého diskutujúceho, bez ohľadu na vzdelanie, či pôvod, vyžarovala, vnútorná sila a viera v možnosť dopracovať sa k objektívnemu poznaniu, ktoré nás vynesie na správnu cestu.

Postupom času, keď nomenklatúrne kádre zistili, že nebezpečenstvo nehrozí, že bumerang totality sa nevracia, aby plienil, odsudzoval a ohrozoval ľudskú dôstojnosť v jej najvnútornejšej podstate, keď zistili, že revolúcia vyniesla do politických výšin (paradoxne) veľa ich súputníkov, ktorí budú konšpiratívne nápomocní, keď mnohí zacítili korisť v podobe budúcej privatizácie a začali "mútiť vodu", aby mohli nepozorovane loviť (česť tým, ktorí si ju zaslúžia), zraniteľné, krehké duše, otvárajúce sa budúcnosti, zacítili nebezpečenstvo a uzavreli sa do svojich ochranných pancierov predstieranej otrlosti, nezáujmu a sebectva. Už vtedy sme mnohí tvrdili, že na zhnitých základoch sa nedá postaviť zdravý dom a následný vývoj nám dal za pravdu. Zaklínadlo "odbornosti" sa stalo oporou pre tých, ktorí jednoducho mali odísť (česť výnimkám) a kosou pre tých, ktorí nemali tie pravé konexie.

Ešte väčšou beznádejou začali trpieť ľudia so zahranično-politickým prehľadom, keď pochopili, že scenár nie je o ich slobode a blahobyte, ale o mocenských a ekonomických ambíciách rôznych ekonomických a politických zahraničných centrál.

Psychologické pôsobenie v snahe názorovo a politicky rozdeľovať, zasiať vzájomnú nedôveru a strach, udržať krajinu v nestabilite a následne takto zraniteľnú spacifikovať, treba pomenovať a objasňovať.
Tu sú totiž, okrem komunizmu, hlavné korene postupného duchovného úpadku! Žiaľ, aj mnohí cirkevní hodnostári sú tomuto procesu nápomocní. Neverím téze, že duchovní sú odtrhnutí od reálneho života. Naopak, svojim asketickým spôsobom života majú možnosť "vstrebať" oveľa viac vedomostí, bez rozptyľovania ich vnútorne spracovať a komparatívne využívať. Vždy patrili a myslím, že stále patria medzi najvzdelanejších ľudí v národe. Boli však časy, keď bola ich aktivita v prospech svojho národa jednotná.

Ak totiž vlievam svojim príkladom, aktívnou duchovnou činnosťou a dobročinnosťou ľuďom sebadôveru, sebaúctu a úctu k druhému cez lásku k Bohu, automaticky a mimovoľne podnietim dostredivé sily, ktoré ľudí vzájomne stmeľujú v rodine, komunite, v národe a cez národ na celej Zemi. Podnecujem tak mimovoľne a apoliticky aj globalizmus. Nie však globalizmus koristnícky, ziskuchtivý a podriaďujúci, aký sa nám vnucuje, ale všeľudskosť z pocitu spolupatričnosti, túžby pomáhať a vzájomne sa obohacovať. V tom je, podľa mňa služba cirkvi, nie v iných, často rozporných aktivitách. Pred Bohom niet vyvolených jednotlivcov ani národov.

Ak chceme byť vnútorne vyrovnaní, duchovne bohatí a v súvzťažnosti i fyzicky zdraví, vyvarujme sa lacným návodom na blahobyt, vnímaniu plytkej kultúry, plnej duchovného a fyzického násilia, neprijímajme aroganciu a cynizmus ako vonkajšiu "obranu" voči niekomu, komu tieto prvky správania a postojov už boli vštepené. To je totiž snaha o reťazovú reakciu. Taká reakcia svojim zhubným vplyvom prekoná i reťazovú reakciu pri nukleárnom výbuchu. Neničí iba telo, matériu, ale najmä dušu. Tieto vplyvy sú podstatnými vplyvmi nihilizmu a anarchie, t.j. odmietania akýchkoľvek, i všeľudských (Božích?) noriem, zákonov a pravidiel správania v môj prospech, bez akéhokoľvek ohľadu na druhých. V prospech môjho ega.

Tie vplyvy sú priam vtelené do filozófie liberalizmu, ktorá, aby nemohla byť označená za anarchiu a nihilizmus ( v sebecký prospech jednotlivca, bez známky spolupatričnosti), si cez vlády, ktoré ju vyznávajú, tvorí i svoje naoko sympatické, o to však nebezpečnejšie zákony. Tie sú zjavne v príkrom rozpore s potrebou skutočnej ľudskej solidarity, vzájomnej lásky, kresťanstva, porozumenia a spolupatričnosti.

Liberalizmus, ako teória absolútnej slobody jednotlivca uprednostňuje sebectvo, neľudskosť, mafiánstvo, výhody nesociálneho (preto rýchlo bohatnúceho) kapitálu, ku ktorému však majú prístup iba tí sebeckejší, krutejší, otrlejší z masy "absolútne slobodných". Absolútne slobodných v úvodzovkách preto, lebo deklarovanú absolútnu slobodu docielia iba tí vyvolení.

Aj tu je zárodok spätnej väzby a prakticky nikým nekontrolovanej reťazovej reakcie. Nejde teda o perspektívu ľudstva, ale o dočasnú (do výbuchu) zdeformovanú demokraciu, v prospech niekoľko tisíc jednotlivcov na Zemi, po ktorej príde kataklizma - a čo?
Latinské slovo nihil, z ktorého vznikol termín nihilizmus, znamená v preklade - nič.
Ak prežijeme, oprášime opäť rozprávku o komunizme a donútime milióny budovať ho?

Neničme si teda klasickú demokraciu s ekonomikou na princípe sociálnej solidarity, ktorá zároveň napĺňa hodnoty kresťanstva. Strážme si spoločne jej čistotu a zákonnosť a nedovoľme ju deformovať. Nič lepšie nikto nevymyslel.
Komunizmus dostal priestor preto, že ranná demokracia začala podliehať liberalizmu. Kruh je uzavretý. Nedajme sa zaslepiť žiarou zlatého teľaťa, ktoré je pre miliardy ľudí na Zemi iba nedostižnou fikciou.

Nepusťme koristníkov do našich duší a budeme lepší a vzájomne bližší. Toto je treba tiež povedať k duchovnej obnove.

František Ďuriš