Článok Jerry Z. Mullera "My a oni: pretrvávajúca sila etnického nacionalizmu" v časopise "Foreign Affairs" (marec/apríl 2008), je neúprosným a aktuálnym pripomenutím sily etnicity v ľudských záležitostiach. Je to výbušný náznak budúcnosti Spojených štátov a Západu.

Muller demonštruje, že posledných vyše 150 rokov sa v Európe a inde sústavne vytvárali na etniku založené štáty - "etnoštáty". A ten trend neskončil s II. svetovou vojnou. Po vojne v Európe nasledovali násilné premiestňovania obyvateľstva - zvlášť Nemcov - aby sa mohli vytvoriť etnicky homogénne štáty. K najväčšej etnickej homogenizácii v Európe dochádzalo počas dvoch pokolení tesne po II. svetovej vojne.

Muller píše: "Výsledkom tohto hromadného procesu odstraňovania etnického miešania si ľudia veľkou mierou uvedomili etno-nacionalistické ideály: všetky európske národy mali teraz svoje vlastné štáty a každý z nich väčšinou pozostával len z jedného etnika. Počas studenej vojny tu bolo niekoľko výnimiek: Československo, Sovietsky zväz a Juhoslávia. Ale ich neskorší osud demonštroval pretrvávajúcu vitalitu etno-nacionalizmu."

I keď posledné rozširovanie impéria Európskej únie nieslo so sebou veľa rétoriky o "post-národnom" štádiu, toto pritom doprevádzal prekvapujúci vznik mnohých etnoštátov, rozpad Juhoslávie a bývalého Sovietskeho zväzu - nehovoriac, samozrejme, o oddelení Čechov a Slovákov.

Etnický konflikt je jasne badateľný v rozvojom svete, čo pravdepodobne povedie k ešte väčšiemu deleniu a k vytváraniu národných štátov. Ako si všíma Muller: "V oblastiach, kde k tejto separácii zatiaľ nedošlo, bude politika stále veľmi škaredá."
Ale zároveň s tým sa objavila veľká anomália. Západné spoločnosti sa zasvätili politickému projektu, kde sa etno-nacionalizmus belochov oficiálne považuje za výslovné zlo. Podporuje sa len multikulturalizmus, ktorý sa považuje za nadradený. Ako píše Muller: "Američania... považujú etno-nacionalizmus za nevhodný intelektuálne i morálne."

Ako sociálny vedec, ktorý berie biologický komponent etnicity veľmi vážne (i keď ochotne súhlasím, že je tu aj komponent kultúrny), zo svojej vlastnej profesionálnej skúsenosti môžem vypovedať o neprívetivosti a morálnom pohŕdaní, aké hrozí človeku od iných akademických sociálnych vedcov, keď sa opováži poukazovať na tieto nemódne fakty.

I keď II. svetová vojna znamenala porážku etno-nacionalistického národno-socialistického hnutia, Muller má veľkú pravdu, keď hovorí, že v Európe to malo za následok presnejšie vymedzenie etnoštátov, než k akému došlo kedykoľvek predtým. Ale II. svetová vojna tiež značila triumf politickej a kultúrnej ľavice. A tieto dva kultúrne fakty stoja odvtedy proti sebe. Nemeckí národní socialisti sú dodnes strašiakom politickej a kultúrnej ľavice. Ľavica je absolútne odhodlaná vyhladiť aj posledné zvyšky európskeho etno-nacionalizmu. Oponentov imigrácie rutinérsky označujú za "rasistov" alebo "nacistov" len za to, že presadzujú politiku, ktorá je normou všade inde v ostatnom svete.

Veď preto Izrael dáva prednosť židovským imigrantom, Španielsko uprednostňuje ľudí z bývalého latinsko-amerického impéria, India uprednostňuje svojich "Indov, nežijúcich v Indii" (NRI - Non-ResidentIndians), Čína Číňanov, žijúcich v zahraničí. Ako píše Muller: "V globálnom kontexte sa považujú za provinčné imigračné kritériá, ktoré presadzuje Západ ako všeobecne platné." A ďalej poukazuje na to, že obracanie chrbáta voči etnickej homogénnosti, ktoré dnes možno pozorovať v západných krajinách, je pomerne nové: "Etno-nacionalistické hľadisko tradične dominovalo vo väčšine Európy a až donedávna sa pevne držalo aj v Spojených štátoch amerických. V ich dejinách dlho prevažoval názor, že len obyvateľstvo anglického pôvodu alebo len protestanti, belosi, či imigranti len z Európy sú skutočnými Američanmi. Až v roku 1965 sa zreformovalo americké imigračné právo a zrušil sa systém kvót podľa národného pôvodu, ktorý platil celé desaťročia. Tento systém úplne vylučoval Ázijcov a značne obmedzoval imigráciu z Južnej (Strednej) a VýchodnejEurópy."

V snahe poukázať na ten trend, stojaci v opozícii k etno-nacionalizmu v západných spoločnostiach, som vo svojich prácach zdôrazňoval triumf ľavice a konkrétne rolu niektorých židovských intelektuálnych a politických hnutí a istých elementov organizovanej židovskej komunity ako strážcu ľavice a najdôležitejšiu silu, ktorá stála za schválením nového amerického imigračnéhozákona v roku 1965.

Ako si všíma aj Mullerova esej, židia boli najväčšími obeťami etno-nacionalizmu druhých. Antisemitizmus bol v Strednej a vo Východnej Európe hlavnou hybnou silou, čo potom vyvrcholilo vraždením v II. svetovej vojne. A Muller si tiež všíma, že primárnou motiváciou v tomto bolo to, že židia dominovali v oblasti ekonomiky a v úsekoch sociálnej triednej štruktúry, o ktoré mali záujem aj iní - hlavná téma mojej knihy "Separation and Its Discontents".

Táto historka straty v dôsledku etno-nacionalizmu druhých môže veľkou mierou vysvetliť podstatnú hybnú silu, ktorá motivovala židovských intelektuálov a politické hnutia 20. storočia - čo je zase hlavná téma mojej knihy "The Culture of Critique".
Napríklad odpor židovskej populácie voči imigračnej politike, uprednostňujúcej európsku väčšinu v Spojených štátoch, sa datuje oveľa ďalej do minulosti, než k obmedzeniu imigrácie v 20-tych rokoch a ťahá sa celým hlavným prúdom židovského politického spektra, od ultra-ľavice po neokonzervatívnu pravicu, až dodnes.

Ale tento odpor židov voči etno-nacionalizmu Európanov a ľudí európskeho pôvodu, je v pozoruhodnom kontraste s ich neúnavnou podporou židovského etno-nacionalizmu štátu Izrael - prinajmenšom veľmi krikľavý dvojaký štandard. Je tu priama analógia medzi židmi ako obeťami rozmáhajúceho sa etno-nacionalizmu v Európe a Palestíncami ako obeťami rozmáhajúceho sa židovského etno-nacionalizmu v Izraeli. (A bývalý americký prezident Carter v poslednej knihe "Peace Not Apartheid" vyvolal veľkú histériu, keďže si všíma podobnosti medzi politickými technikami Izraela a afrikánskym etno-nacionalistickým štátom pred90-tymi rokmi v Južnej Afrike.)

Ako píše Muller: "Sociálni vedci sa urputne snažia demonštrovať, že (etno-nacionalizmus) nie je dôsledkom prirodzenosti, ale len kultúry, často zámerne utvorenej. A etici sa vyjadrujú s pohŕdaním o hodnotovom systéme, založenom na identite malých skupín a nie na kozmopolitizme. Ale nič z tohto nedonúti etno-nacionalizmus, aby sa pominul." Už od začiatku 20-tych rokov, kedy sa objavil Franz Boas a jeho stúpenci, dominujú akademickej antropológii zásady intelektuálnej ľavice a tie predstavujú popieranie akýchkoľvek teórií, ktoré by pripúšťali fakt, že kultúru ovplyvňujú biologické faktory. Prirodzeným následkom tohto presvedčenia je, že rôzni ľudia rôznych kultúr nemajú žiadny oprávnený, na biológii založený, konflikt záujmov. Lenže údaje hovoria jasne: medzi odlišným typom obyvateľstva sú genetické rozdiely, preto majú od seba odlišní ľudia oprávnené konflikty záujmov. Takisto platí, že etno-centrizmus má hlboké psychologické korene, v dôsledku čoho sme k sebe priťahovaní a väčšmi dôverujeme takým, ktorí sú nám geneticky podobní. Tieto biologické skutočnosti sa len jednoducho nestratia, nech si to sociálni vedci a iné politické a kultúrne elity želajú koľko chcú. To samozrejme neznačí, že tie skutočnosti nemožno potláčať - aspoň teda dočasne.

Reakciou ľavice je vnútiť kultúru "politickej správnosti", kde sa potláčajú akékoľvek prejavy etnocentrizmu u Európanov. Organizácie ako Southern Poverty Law Center a Anti-Defamaion League presadzujú tvrdé tresty preEurópanov v prípade takých prejavov - a len pre Európanov! V mnohých európskych krajinách a v Kanade hrozia tvrdé tresty, ktorými chcú vnútiť intelektuálny konzensus v týchto záležitostiach. V Amerike sú sankcie neformálnejšie, ale v praxi rovnako úcinné.

Nech má etno-nacionalizmus akékoľvek neduhy (najočividnejším je krviprelievanie, čo niekedy vyústi do vytvorenia etnoštátu), má najmemej tri výhody, ktoré vyjadruje či implikuje Muller:

* Ako si všimol aj Frank Salter, etnicky homogénne spoločnosti sú vďaka užším družným vzťahom otvorenejšie voči politike redistribúcie bohatstva, akou je napríklad štát sociálnej podpory
* Sociológovia ako Robert Putnam tiež dokázali, že s etnickou homogénnosťou ide ruka v ruke väčšia dôvera voči druhým a väčšia úcast v politike.
* A nakoniec, ako si všimliaj historici európskej modernizácie, etnická homogénnosť môže byť základnou podmienkou politických systémov, charakterizovaných demokraciou a zákonnosťou.

Politickú správnosť na Západe nemožno udržiavať bez sústavného uplatňovania sociálnych kontrol na individuálne zmýšľanie a správanie. Západné spoločnosti budú trpieť rozmáhajúcim sa etnickým konfliktom. Ich vlády budú musieť čoraz väčšmi uplatňovaťprísne tresty za odklon od politickej správnosti. A možno aj "naprávať" nerovnováhu medzi etnikami, ako boli nútení Habsburgovci a Otomanská ríša ku koncu svojej vlády sústavne sa vysporiadavať so vzrastajúcim tlakom etnických skupín. Obeťou tohto bude najpravdepodobnejšie demokracia, reprezentatívna vláda a sloboda.

Mullerova esej je zaujímavá aj preto, lebo podčiarkuje fakt, že etno-nacionalistické túžby sú úplne normálne - aj v prípade Európanov.
Európa a od Európy odvodené spoločnosti, ktoré po II. svetovej vojne dosiahli nevídaný stupeň etnickej homogénnosti, si potom osvojili tiesnivú politickú správnosť, kde u Európanov kruto potláčajú aj najmenšie stopy etnocentrizmu a to všetkou silou, akú je vládnuca elita schopná uplatniť. A toto sa pritom deje v čase, keď celý ostatný svet pokračuje v modernizácii prostredníctvom vytvárania etnoštátov.

Na základe Mullerovej eseje si človek uvedomuje, že tento multikulturálny výstrelok je zrejme len jednou z fáz - fázou, ktorá predstavuje krok späť a ktorá pripomína multikulturálne impériá pred-modernej éry.
Atmosféra anti-etnocentrizmu na Západe je absolútnou anomáliou a odsadzuje ho bokom od ostatného sveta.
Ja som vo svojich prácach zdôrazňoval tendencie smerom k individualizmu a k relatívnemu nedostatku etnocentrizmu u Európanov, čo je založené na biológii, ako neduh, ktorý mal za následok, že európski belosi sa dopustili týchto taktických chýb. A zdôrazňoval som, akým spôsobom funguje politická správnosť v psychologickej úrovni tak, aby potlačila oprávnené etnické ašpirácie u Európanov.

Ale Mullerova esej mi pripomína, že Európania majú dlhú históriu etnického konfliktu. Etnický nacionalizmus bol základnou podmienkou modernizácie Európy. Takisto mi pripomína to, že nech majú Európania akékoľvek tendencie k individualizmu, majú v sebe aj dostatok etnocentrizmu na to, aby boli schopní presadzovať svoje záujmy a vytvoriť si svoje vlastné etnicky homogénne štáty. Ale - ako poukazuje Muller - ten proces môže byť škaredý. Podobne ako v prípade Izraelčanov a Palestíncov.
Muller záverom poznamenáva, že etnická homogénnosť je schopná konkurovať, či môže byť nápomocná, liberálnej demokracii. V teoretickej úrovni to platí preto, lebo etnický konflikt produkuje v spoločnosti hlboké, často nezlučiteľné triedenie a v konečnom dôsledku na skupine založenú konkurenciu v privlastňovaní si zdrojov a politickej moci. A vtedy je veľmi ťažké vyjednávať.

Ťažkosti v nastoľovaní demokracie a zákonnosti v spoločnostiach, rozdelených etnickým konfliktom, to je hlavná téma súčasného sveta. Ale takisto aj kampaň násilného zastrašovania bieleho obyvateľstva európskeho pôvodu, aby ho donútili vzdať sa etnocentrickej politiky a osudovo tým samo seba vydalo napospas v nemeniacom sa etno-centrickom svete.

prof. dr. Kevin MacDonald: "TheUtter Normality Of Ethnonationalism - Except For Whites"
http://www.vdare.com/macdonald/080327_muller.htm