rubrika: slovensko 2009

Extrakt z relácie Slovenského rozhlasu „Z prvej ruky“ 23. 12. 2008 – Zahraničnopolitický komentár roka
http://www.rozhlas.sk/inetportal/2007/index.php?lang=1&stationID=1&page=showRelacia&id=12&stationID=1

(moderátor: Juraj Hrabko; diskutéri: publicista Eduard Chmelár, politológ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Ivo Samson, komentátor denníka Hospodárske noviny Peter Turčík (bývalý zástupca šéfredaktora spravodajstva Slovenskej televízie)
[polhodinová diskusná relácia medzi 12h 30min a 13h 00min]
a doplnok k nemu - vyhotovil (i doslov a všetky zvýraznenia) a za správnosť prepisu z audiozáznamu relácie SRo zodpovedá: Michal Petrovič

Vyjadrenia I. Samsona:

o charaktere politiky [11min 13s - 11min 49s]:
„O čom je politika? Je politika o jednej tvári, o dvoch tvárach, alebo o pragmatizme? Ak je o pragmatizme, a ja tvrdím, že politika vôbec nie je o morálke, to je blud; ak je o pragmatizme, a to používam veľmi, veľmi eufemistický termín; potom zisk voličskej základne a popularita doma, podpora pre svoju politiku vo vnútri štátu, je dôležitejšia ako zahraničná politika, ktorú koniec-koncov formálne reprezentuje ministerstvo zahraničných vecí, ktoré, dúfam, že sa nikto neurazí, robí potom za takého premiéra vonku tú takzvanú špinavú prácu.“

o porovnávaní zásahu Ruska v lete 2008 v Gruzínsku a NATO na jar 1999 v Srbsku [14min 07s - 14min 51s]:
„Rusko použilo prípad Kosova, to je samozrejmé, ale ja by som sa predsa len pozrel na podstatu veci: Kosovský problém začal tým, že Kosovčania boli zbavení občianskych práv, že sa z nich stali občania druhej kategórie a že jedného krásneho dňa v marci 1999 na nich zaútočila srbská armáda, ktorá tisícky týchto ľudí povraždila a polovičku Kosovčanov vyhnala. V tomto momente, až po zásahu srbskej armády, začala operácia NATO. V Gruzínsku bolo niečo úplne iné, tam roky prebiehali etnické čistky, kde Gruzínci boli vyhnaní – najprv z Abcházska a potom boli postupne vyháňaní z Južného Osetska.“

Vyjadrenia E. Chmelára a P. Turčíka k problému nárokov národov, respektíve skupín ľudí, na vlastný štát [16min 11s - 17min 13s]:
E. Chmelár:  „Považujete Kosovčanov za národ?“
...
P. Turčík:    „Keď sa rozhodne nejaká skupina ľudí si vytvoriť vlastný štát, majú na to plné právo a odíďme od toho 19. storočia, že len národy majú právo na vlastný štát.“
...
E. Chmelár: „To by sme sa potom mohli vrátiť do stredoveku a rozdrobovať každú etnickú skupinu, ktorá si zmyslí, od Maďarov, cez Rómov, až po neviem koho...“
...

Krátky doplnok zástancu morálky i v politike

Samsonovský pragmatizmus, zaznávajúci morálku v politike, umožňuje nahrádzať pravdivosť účelnosťou a ospravedlňovať aj zločinnú politiku, pokiaľ jej vykonávateľom prináša (či sľubuje prinášať) prospech. Takýto pragmatizmus nie je vlastný len I. Samsonovi, ale je rozšírený v celom „vyspelom“ svete. Protagonistkou takejto politiky je aj exministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová, ktorá sa v roku 1999 v kľúčovej miere pričinila o bombardovanie Srbska, po čase zavŕšeného odtrhnutím Kosova.
Albrightová svoju činnosť popísala vo svojej memoárovej knihe „Madam Secretary“, dostupnej u nás v českom preklade pod názvom „Madeleine“ (Práh, Praha, r. 2003, 552 strán; pri citovaní ďalej - v zátvorke „M“ a číslo strany). Vo svojej knihe Albrightová popisuje činnosť svoju, USA a NATO s hrdosťou, a to niekedy i pri takých činnostiach, ktorých uvádzanie by sa skôr dalo čakať od odporcov USA, NATO a EÚ...
Albrightová zadefinovala: „Smyslem zahraniční politiky je ovlivňovat politiku a jednání jiných států způsobem, který slouží vlastním zájmům a hodnotám“ (M 317). V tejto definícii sa slovo morálka nevyskytuje, sú v nej záujmy a hodnoty. Na prahu svojej ministerskej činnosti Albrightová pred Senátom vo svojom úvodnom prejave zhrnula témy, ktorým sa chcela venovať ako ministerka a zdôraznila: „Americká vůdčí role je nepostradatelná.“ (M 228). Táto myšlienka bola v politike Albrightovej a USA smerodajnou aj pri bombardovaní Srbska, ako vo svojej memoárovej knihe píše sama Albrightová (a nie nejaký antiamerický štváč).
Albrightová vedela, že KLA („Kosovská oslobodzovacia armáda“) sa pripravuje na vojnu, naberá nových bojovníkov a priváža zbrane z Albánska – to otvorene priznala (M 386). Keď však Srbi v decembri 1998 bránili prenikaniu nepriateľských bojovníkov zo zahraničia na srbské územie, vtedy sa Albrightová utvrdila v odhodlaní nasadiť NATO na „vyriešenie“ stáročného srbsko – albánskeho konfliktu:
„V polovině prosince srbské síly pobily třicet jedna příslušníků jednotky KLA, která se snažila překročit hranice z Albánie. O pár hodin později kosovští Albánci posříleli ze samopalů šest srbských teenagerů v kosovské hospodě. O dva dni později nalezli na silnici vedoucí k letišti v Přištině mrtvolu místního srbského představitele.
Měla jsem pocit, že se musíme pokusit o něco nového. Ze situace se stávala klíčová zkouška americké vůdčí role a významu a účinnosti NATO. Aliancie měla v dubnu oslavit své padesáté výročí. Pokud by se moje obavy naplnily, provázely by tyto oslavy scény z další humanitární katastrofy na Balkáně. A my bychom vypadaly jako hlupáci, kteří vyhlašují připravenost Aliancie fungovat v dvacátém prvním století, a přitom nejsou schopni vyrovnat se s konfliktem, který začal ve čtrnáctém.“ (M 387)
Úvahu o kľúčovej skúške americkej vodcovskej role a o význame a účinnosti NATO Albrightová nadväzne korunovala inkvizičným označením vinníka: „Musíme znovu a znovu zdůrazňovat, že problém se jmenuje Miloševič.“ (M 388)
V januári 1999 Albrightová navštívila Moskvu, odkiaľ po rozhovoroch so svojím ústupčivým ruským partnerom Igorom Ivanovom promptne telefonicky oznámila svojim kolegom „že Ivanov nám nebude bránit v dalších krocích a že musíme společně předložit Miloševičovi ultimatum.“ (M 392)
Albrightovou presadzovaný plán na zámku Rambouillet vo Francúzsku, kde sa vo februári 1999 konali „mierové rozhovory“, navrhoval vstup ozbrojených síl NATO do Srbska a autonómiu pre Kosovo, ktorá by sa po troch rokoch preskúmala vôľou tamojšieho ľudu (čiže referendom, vedúcim k odtrhnutiu Kosova od Srbska). Albrightová vo svojich spomienkach bez hanby opisuje i s detailami jej presviedčanie vedúceho kosovsko-albánskej delegácie, veliteľa KLA Hašima Thačiho, aby súhlasil s navrhovanou dohodou – napríklad: „...jestli řeknete ano a Srbové řeknou ne, NATO zasáhne a bude pokračovat v úderech, dokud srbské síly neodejdou a NATO nevstoupí dovnitř. To vám dá bezpečnost. A budete si moci vládnout sami.“ (M 398) Keď jej Thači odpovedal, že „jediným cílem KLA je bojovat za nezávislost“ (aj toto Albrightová uviedla! ... – M 398), šíriteľka americkej demokracie ho ubezpečila, že svojho cieľa sa kosovskí Albánci nemusia vzdať, pretože dohoda je len na tri roky (M 398) ... Albrightová napokon súhlas kosovsko-albánskej delegácie získala. Srbi odmietli predložený návrh „dohody“ (priliehavejšie bolo označenie, ktoré Albrightová použila pri svojom telefonovaní z Moskvy – ultimátum). Nasledovalo predvedenie vojenskej sily USA a NATO – 78-dňové bombardovanie Srbska NATOm...
Zhrnujúco konštatujem: Politika J. Solanu, M. Albrightovej, B. Clintona, G. Schrödera, T. Blaira, J. Chiraca, ..., V. Havla a I. Samsona nie je o morálke; je to morálny blud.
Priam výsmechom kresťanskému a slovanskému svetu a všetkým poctivo mier a spravodlivosť hľadajúcim ľuďom je skutočnosť, že J. Solana (v čase bombardovania Srbska generálny tajomník NATO, terajší Vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku) za rok 2007 prevzal v nemeckom Aachene európske ocenenie – Cenu Karola Veľkého, zdôvodnené tým, že J. Solana má zásadný prínos k bezpečnejšiemu a spravodlivejšiemu svetu.
Dodávam, že iniciátor vzniku ČSR a jej prvý prezident, T. G. Masaryk, formuloval svoj postoj k morálke – mravnosti inak: „Mluvím-li o mravnosti v politice, myslím především na politickou taktiku a na celou administrativu; právě politická praxe musí být mravná – ovšem i politický program podléhá etice.“ (K. Čapek: Hovory s TGM)...

Michal Petrovič, predseda Česko-Slovenského výboru a starosta Bratislavského mierového výboru (30. 12. 2008)