„Nesúhlasím s tým, čo hovoríte. Ale keď bude treba, budem brániť aj vlastným životom vaše právo na to, aby ste to mohli hovoriť.“ Aj tieto slová nám zanechal slávny Voltaire. O tom, kde sa končí sloboda slova a kde sa už začína extrémizmus sa budeme zamýšľať v nasledujúcich riadkoch.

Po vražde Daniela Tupého v Bratislave koncom minulého roku, ktorá musela otriasť každým normálnym človekom, sa na Slovensku opäť začal dlhodobo a intenzívne používať pojem extrémizmus. Ako aktivistovi viacerých občianskych iniciatív v oblasti ľudských práv mi nedá nenapísať viac o tom, čo to extrémizmus vlastne je.

Extrémizmus
je zo sémantického hľadiska čosi na okraji spoločnosti, niečo mimo štandardu. Čo všetko už bolo v dejinách Slovenska onálepkované slovom extrémizmus? Katolícka cirkev a tzv. buržoázni nacionalisti v päťdesiatych rokoch minulého storočia, vlastenci, žiadajúci samostatný slovenský štát po roku 1990, Komunistická strana Slovenska, Slovenská národná strana, Kresťansko demokratické hnutie či maďarské menšinové strany. Dnes sú to najmä Slovenská pospolitosť, skinhedi a národní socialisti. Za extrémistu predstavitelia pravice označujú i súčasného premiéra Roberta Fica a naopak. Extrémom, ak sa držíme čisto významu slova, by mohla byť aj homosexualita a heterosexualita, pričom normálna by bola napríklad bisexualita. Extrémom by mohlo byť aj to, keď Rómovia na východnom Slovensku rabujú, pretože nemajú čo jesť (alebo skôr čo piť?). Extrémom je aj to, keď niekto zabije Róma len preto, že je Róm. Prerušme však filozofické úvahy. Extrémizmus je zo sociologického i historického hľadiska vágny a nejasný pojem. V časoch francúzskej buržoáznej revolúcie vzniklo antagonistické označenie ľavica a pravica. Neskôr sa tieto umelé pojmy rozširujú aj o slovné spojenia extrémna pravica a extrémna ľavica. Ešte neskôr sa zaviedol jediný pojem - extrémizmus.

Štát nie je sudca
Ak máme vystúpiť z radu ľudí, čo výraz extrémizmus používajú účelovo, môžeme zaň považovať konanie, ktoré násilnou formou presadzuje určité idey. Pritom je jedno, či sú národné, sociálne, kresťanské, alebo rasové. Štát vznikol podľa teórie Montesquieua a Jeffersona, klasikov vedy o štáte, na základe spoločenskej zmluvy medzi občanmi a štátom, v ktorej sa občania dobrovoľne vzdávajú časti svojej suverenity a odovzdávajú ju celkovému suverénovi, teda štátu. Štát na základe zákonov musí, naopak, zabezpečiť, aby majetok, zdravie a životy občanov boli chránené. Nemôže však určovať, ktorý názor je dobrý a ktorý zlý. Dôležité je, aby sloboda a jej ochrana v podobe katalógu ľudských práv bola trvalá a nemeniteľná.

Názory menšín (homosexuálnych združení, komunistov či národných socialistov) sú rovnako štandardné ako stanoviská majority a v zmysle ústavy spadajú pod jej ochranu v podobe slobody prejavu. Ak sme si už raz osvojili, že extrémizmus je násilné presadzovanie akýchkoľvek myšlienok, potom sem môžeme zaradiť všetky teroristické organizácie ako sú Combat 18 (pravicová teroristická organizácia), Antifa (ľavicová teroristická organizácia), Československá anarchistická federácia (ľavicová organizácia, ktorá teror pokladá za legitímny nástroj boja), al-Káida a podobne. Podľa nášho právneho poriadku a podľa ducha slobody, ktorý vznikol z diel vizionárov našej doby, sú tieto organizácie skutočne extrémistické. Čo však s násilím a vraždou spomínaného mladíka v Bratislave?

White Pride
- výraz označovaný „expertmi“ za extrémistický, čo však v skutočnosti znamená? Pre tých, čo neovládajú angličtinu, biela hrdosť. Hlásenie sa k svojej rase, tak ako o tom doslovne hovorí Ústava SR. Slovné spojenia biela hrdosť, biela sila, biela jednota, nech sú už napísané v akomkoľvek jazyku, sú realizáciou základného ľudského práva - práva hlásiť sa k svojej rase a etniku. Zo sociologického hľadiska ide o zvýraznenie de facto menšinovej rasovej príslušnosti. Keď berieme svet globálne, z historického hľadiska, keby Churchil, Hitler a Stalin svojho času mali v srdciach White Pride, nikdy by nemohla vzniknúť druhá svetová vojna a bratovražedný a nezmyslený boj európskych národov. Keby White Pride mal vo svojom srdci Clinton, nikdy by nemohlo prísť k bombardovaniu Juhoslávie.

A čo znamená White Pride v praxi? Aké ťažké je byť biely a hrdý, by vám vedeli povedať bieli obyvatelia Zimbabwe, Paríža či iných štátov a veľkomiest. Byť biely neznamená automaticky nenávidieť Afričanov, Vietnamcov alebo Židov. Byť biely a hrdý je základný pud sebazáchovy a poznania každého živočícha v prírode, ktorý nehovorí o tom, že niekto je horší či lepší. Hovorí o napríklad o tom, že keď som biely, cítim spolupatričnosť s inými bielymi vo svete a som na to hrdý. Upozorňujem, že biely a hrdý môže byť aj komunista, kádehák, liberál aj národný socialista. Je vari toto extrémizmus?

Národný socializmus
je témou, ktorá je na Slovensku doslova tenkým ľadom. Otvorme však Pandorinu skrinku a poďme s pravdou von. Nejde o náhodné slovné spojenie a nevymyslel ho Hitler v 20. rokoch minulého storočia. Veď českým národným socialistom bol aj prezident Edward Beneš. Myslieť národne a cítiť sociálne je myšlienka známa aj z predvolebnej kampane súčasného prezidenta SR a Hnutia za demokraciu.

Za národnosocialistickú bola označovaná aj regionálna koalícia SNS–Smer. Byť hrdý na svoj národ, chcieť preň dobre, cítiť sociálnu spolupatričnosť, napríklad aj na základe napríklad pápežských encyklík, to je všeobecný význam pojmu národný socializmus. Keď ho máme spájať s určitým historickým obdobím, čo si z neho vyberieme? Stavbu diaľnic? Volkswagen? Alebo rasovú segregáciu a vojnu? Národný socializmus býva novinármi často spájaný so sloganom White Pride, teda paradoxne vylučuje šovinizmus a nenávisť. Keď berieme národný socializmus ako terminus technicus, je to národná a sociálna doktrína, ktorá sa nezaraďuje ani k pravici, ani k ľavici. Je to doktrína bez šovinizmu a nenávisti, ktorá na prvé miesto politických hodnôt stavia národ a jeho sociálne záujmy. Je vari toto extrémizmus?

Fašisti a skinhedi
Na základe skúmania trestných konaní od roku 1989 do dnešných dní, jedinou organizáciou, hlásiacou sa k jednému zo znakov fašizmu na Slovensku (stavovská demokracia) je Slovenská pospolitosť. Aj tu však treba pre presnosť uviesť, že stavovská demokracia nie je výplodom Musolliniho, ale vychádza z kresťansko-sociálnej náuky 19. storočia. Jej zneužitie talianskym fašizmom je však nespochybniteľné.

Skinhedi, to je ďalšia osobitná kapitola. Skinhedské hnutie vzniklo ako odpor robotníkov vo Veľkej Británii a postupne sa vyvinulo do viacerých prúdov. Tzv. Red Skins, teda ľavicoví a anarchistickí skinhedi, tiež často páchajú násilie, najmä v spojitosti s organizáciou Antifa. Ďalej je to Oi!, alebo SHARP skins. Oi! Skins (tradiční skíni) sú absolútne nepolitická vetva skinhedov, pestujúca módu a hudbu podobnú punku bez väčšieho záujmu o spoločnosť a veci verejné. SHARP sú zasa antirasistickí skíni. Ďalej sú tu skinhedi ako homosexuálny fetiš, tzv. Gay Skins. Jestvujú aj  pravicoví skins a pochopiteľne aj hooligans - futbaloví fanúšikovia.
Niektorí z nich sa obmedzujú len na rečnenie o politike, iní - zväčša verbovaní z mladších vekových skupín (15-19 rokov) - sú náchylní upozorňovať na seba násilím. Je správne trestať každý násilný zločin prísne, ale individuálne. Ja sám ako právnik za použitie násilia schvaľujem udeľovanie maximálnych trestov. Slovo skinhed, ťažké topánky alebo bundy vojenského štýlu však ešte nič nevypovedajú o myšlienke a o tom, či takto oblečený človek je násilník alebo pacifista. Keď sa teda niekto oblečie ako skinhed a vyholí si hlavu, znamená to, že je hneď extrémista?

Anarchisti a Antifa
Paradoxne u týchto dvoch skupín je najviac viditeľná trestná činnosť. Ide predovšetkým o držanie psychotropných a omamných látok, ďalej propagáciu týchto omamných látok a v neposlednom rade propagáciu hnutí, potlačujúcich ľudské práva. Antifa je práve takýmto hnutím, keďže svoje ciele presadzuje násilným spôsobom. V počte násilných trestných činov jeho členovia nijako nezaostávajú za svojimi kolegami zo skupiny pravicových skinhedov.

Rozdiel je len v tom, že ich zločiny nie sú mediálne známe. Na Slovensku je však možné nájsť viacero pomníkov mladých ľudí, kde mala ruka vraha, obrazne povedané, na rukáve vyšitú nášivku Antifa. Nezakrývajme si preto oči ani pred touto hrozbou. Antifa v Nemecku, Dánsku, Grécku a podobne používa zápalné fľaše, bomby a strelné zbrane ako bežné prostriedky v boji proti „fašizmu“. Ľavicový teror však nie je taký viditeľný, pretože oň nie je dostatočný mediálny záujem. Položme si otázku: Keď vaše dieťa príde domov od partie svojich antifašistických kamarátov pod vplyvom drog, plné násilných výziev, je to sociálne pozitívne? Alebo keď vášho syna niekto zbije, respektíve dopichá nožom, pretože má krátke vlasy, je to sociálne prijateľné? Je teda Antifa extrémizmus?

Rasizmus
Rasizmus podľa výkladového slovníka znamená nenávisť, respektíve nadraďovanie vlastnej rasy nad ostatné. Rasizmus sa vyskytuje medzi všetkými rasami a etnikami. U bielych ho tvorí napríklad časť Ku-klux-klanu (v USA existuje asi päť odnoží). Rasizmus však existuje aj u čiernych; napríklad v Mugabeho diktatúre v Zimbabwe alebo tzv. Black Panthers - Čierni panteri v USA. Rasizmus poznajú aj v Ázii, napríklad japonský rasizmus. Existuje tiež aj židovský rasizmus - sionizmus, šíriaci myšlienku nadradenosti židovského národa, odsúdený OSN a Bezpečnostnou radou OSN.

Pri tejto téme si dovolím vyjadriť svoj názor. Každá rasa či farba kože je niečím výnimočná, neexistujú zlé a dobré rasy, len zlí a dobrí ľudia. Ale geopoliticky môže byť rasizmus pochopiteľný, je však neakceptovateľný. Čierni panteri v USA určite neboli nadšení Ku-klux-klanom a možno to bol dôvod ich rasistickej akcie. Bieli obyvatelia Zimbabwe tiež odsudzujú mučenie a vraždenie bielych farmárov, a preto je možné, že sa budú pozerať na ľudí čiernej farby kože negatívne. Nie je to správne, ale ak zakážeme bielym byť hrdí, ak zakážeme vlastenectvo, dáme tak paradoxne voľnú ruku vzniku rasizmu. Ak Rómov vyškrtneme zo štatistík trestnej činnosti, opäť dáme podnet k etnickej nenávisti. V každom prípade nenávisť, násilie alebo ponižovanie iných pre farbu pleti je zlé a odsúdeniahodné. Práve toto je naozajstný extrémizmus.

Nevyhnutnosť diskusie
Na Slovensku, na základe  najnovšej novely Trestného zákona, je propagácia alebo podpora hnutí, ktoré preukázateľne smerujú k potlačeniu ľudských práv a slobôd násilnou formou, trestná. Propagáciou sa chápe najmä používanie zástav, rovnošiat, odznakov atď. Lenže takéto hnutie musí spĺňať isté kritériá; napríklad obsah násilných prvkov, rasovú nenávisť či snahu násilným spôsobom zmeniť štátny režim. Na zváženie ponechám vystrihnutie jednej historickej udalosti v dejinách ľudstva, ktorá si podľa zákonodarcov zaslúži extra pozornosť. Tou je holokaust, zachytený v novele zákona § 422 ods. 2, kde sa zakazuje diskutovať o tejto dejinnej udalosti. Je polemické, či toto opatrenie je v súlade s dikciou slobody vedeckého bádania. Ale to nech preverí prax a rozhodnutia súdov.

Všetko ostatné je vecou názoru, ktorý môžeme prijať alebo odmietnuť. Musíme však o svojich názoroch diskutovať, v súlade s ústavným princípom ochrany slobody prejavu. Ako s komunistami, tak s kresťanskými demokratmi či národnými socialistami. Napríklad ako podnikateľovi sa mi nemusia pozdávať komunisti, áno som teda antikomunista a budem preto voliť strany, ktoré nedovolia, aby komunisti boli v exekutíve. Je to môj názor. Ako sympatizantovi KDH sa mi nepáčia zväzky gayov a lesbičiek a som rozhodne proti potratom, budem teda voliť KDH. Rovnako je to môj názor. Ako vlastenec zasa volím národnú stranu. Vo svojom srdci môžem cítiť hrdosť na európsku civilizáciu, teda civilizáciu ľudí bielej farby kože, ale preto predsa ešte nemusím chcieť obmedzovať alebo dokonca ubližovať ľudom inej farby pleti. Ako nezamestnaný sa povedzme stotožňujem s princípmi KSS, budem teda cítiť ako komunista a voliť KSS. Ak by niekto tvrdil, že som z tohto dôvodu extrémista, celkom určite sa mýli.

_____________________________________________

Martin Píry