29.09.2009

Správu nám oznámili so zvyčajnou nadsázkou: záležitosti sveta bude odteraz usmerňovať dvadsať najväčších svetových ekonomík.  Ale nečudo, že na
zlovestných, neopravených uliciach Pittsburghu - jedného z miest ťažko postihnutých recesiou a mnohými rokmi zanedbávania a nesprávneho
spravovania - boli demonštranti.  Keď dvadsať krajín o sebe prehlási, že reprezentujú čosi ako svetovú vládu, osobujúc si právo rozhodovať o ekonomike, to sotva možno považovať za demokratické.

Keďže väčšina štátov vo svete, vrátane dvadsiatich popredných ekonomík, stále považuje demokraciu za jadro, takéto rozhodnutie je prinajmenšom otázne.
Preskúmajme teraz niektoré z bodov, ktoré väčšina spravodajských relácií a analýz ignoruje.

Už výber dvadsiatich najväčších ekonomík je pochybný.  Niektoré krajiny sú zastúpené dvakrát, konkrétne Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia, Španielsko, pretože tie reprezentuje aj Európska únia, ktorá predstavuje najväčšiu ekonomiku na svete.  Veď prečo nie sú oficiálnymi členmi G-20 Holandsko (16. miesto vo svete), Belgicko (18) alebo Poľsko (20)?  Preto, lebo tie zastupuje EÚ!  Ak je členom G-20 Európska únia, potom päť najväčších európskych štátov by tam vôbec nemalo byť.  Ak by malo byť G-20 ako-tak reprezentatívne, malo by sa v ňom urobiť miesto pre veľké ekonomiky, nepatriace do EÚ.  Argentína (30. miesto vo svete), Saúdska Arábia (23) a Južná Afrika (32) má menšiu ekonomiku ako Poľsko a pritom sa do G-20 dostalo.  (Poznámka: Autor očividne nevie, že pri výbere krajín do G-20 išlo hlavne o spravodlivé zastúpenie všetkých kontinentov.)

O nápade ustanoviť G-20 sa navyše môže čoskoro ukázať, že totálne zlyhá. Ak sa niekto niekedy zúčastnil stretnutia dvadsiatich rôznych ľudí s odlišnými názormi a záujmami, môže dosvedčiť, že také podujatia sú ako nočná mora alebo sú prinajmenšom veľmi napäté.  Je takmer nemožné dospieť k spoločnému záveru, aspoň ako-tak zmysluplnému.  Väčšina konečných uznesení, to sú len slová, vždy sú len nevýrazné a slabé, čo je také typické pre kompromisy, ktoré musia uspokojiť primnohé stránky.  To sa podobá historke o ťave, ktorá sa stala koňom, lebo to o nej prehlásil
výbor.

Skupina G-20 vykazuje rovnaké nedostatky ako Európska únia: má primnoho členov.  "Európa" bude vždy veľmi slabou konštrukciou z jednoduchého dôvodu: žiadny štát len z titulu demografie, ekonomiky a vojenskej moci nemôže vnucovať svoju vôľu druhým.  Historicky je však toto jediná cesta, ako dosiahnuť politickú (a ekonomickú) jednotu.
Keby Prusko nebolo malo prevahu, Bismarckovi by sa nebolo podarilo v roku 1871 zjednotiť Nemecko; keby Piedmont a Sardínia nezavážila, Taliansko by sa nikdy nebolo zjednotilo; bez Ile-de-France by nebolo jednotného kráľovstva francúzskeho.  Bez dominantného kantónu by nikdy nebolo vzniklo Švajčiarsko, ani Spojené kráľovstvo bez Anglicka.  Podobné príklady by sme mohli vymenovávať onekonečna, ale to by už malo byť jasné.

Vďaka rozsiahlemu plieneniu americkej ekonomiky bezohľadnými lúpežníkmi a podvodníkmi z Wall Street, ktoré v 80-tych rokoch nadobudlo obrie rozmery, je teraz americkému ekonomickému panstvu koniec.  Počas posledných tridsať rokov Spojené štáty úspešne vyvážali svoje ničivé ekonomické spôsoby. Preto teraz väčšinu svetových ekonomík riadia kleptokrati, všade spôsobujúc hrozivú spúšť.  Ale nikde nie sú takí mocní ako v Spojených štátoch.  Lenže v dôsledku súčasného relatívneho oslabenia Spojených štátov sa teraz moc presúva na veľké ázijské a latinsko-americké ekonomiky: Čínu, Indiu, Brazíliu a Mexiko.  A nesmieme zabúdať ani na Rusko, najväčšiu krajinu na svete, rozkladajúcu sa na okraji eurázijskej pevniny. 

Tieto krajiny zosilneli, zatiaľčo Spojené štáty a západné krajiny zoslabli.  Skôr či neskôr práve tieto nové mocnosti budú robiť najdôležitejšie rozhodnutia.  A ostatný svet sa bude musieť prispôsobiť ich želaniam.  Ale ten deň sa zatiaľ nedostavil. Rozmýšľam, koľko súčasných predstaviteľov je schopných uvedomiť si, že stoja proti čomusi, nad čím nikto nemôže mať kontrolu.  Hoci sa zdá, že francúzsky prezident Sarkózy ako-tak chápe, súdiac podľa toho, čo povedal vo svojom prejave na generálnom zhromaždení OSN.  Mám obavy, že G-20 dáva isté znaky nádeje zúfalému svetu, ale nič viac.  Možno dvaja či traja účastníci poznajú odpovede alebo aspoň vedia, kde by ich bolo treba hľadať.  Lenže tí nebudú schopní presvedčiť ostatných, nedokážu dosiahnuť, aby ich nápady prijali.  Všetci ostatní účastníci, ako väčšina obyčajných smrteľníkov, to sú len väzni svojich vlastných starých presvedčení.
Čakajú nás ešte mnohé veľmi nemilé prekvapenia...

(ukážka z článku)
Hans Vogel: "G-20: A Horse Designed by a Committee"
http://english.pravda.ru/opinion/columnists/109529-g20_summit-0