Germar Rudolf, ktorý robil analýzu prítomnosti kyanidových zlúčenín v múroch údajných plynových komôr v koncentračných táboroch a nič nenašiel, bol za svoju prácu a za skutočnosť, že sa odvážil o (nielen) svojom náleze hovoriť, bol deportovaný zo Spojených štátov do Nemecka. Čaká ho podobný osud ako Ernesta Zündela. Obvinenie z popierania holokaustu, súdny proces a nakoniec cela na rovnakej chodbe s Ernestom.

Rudolf sa samozrejme mohol mýliť ako ktokoľvek iný. Pre normálne pochybenie by človek očakával, že bude nariadená ďalšia nezávislá expertíza spomenutých múrov. Aj dôjde k rozdielnym nálezom, iste by pri súčasnom stave vedy a techniky a možnosti dokonalých analýz nebolo problémom pátrať, kým nebude zistené, prečo sú výsledky rôzne a dokiaľ nevyjde pravda na povrch. Raz a navždy.

Nič také sa však nedeje.

Chemik bude za svoj nález postavený pred súd. Máme čo dočinenia s novou diktatúrou. Diktatúra myslenia. Niekto by mal byť potrestaný za to, že si niečo myslí. Môžete pochybovať o tom, že Američania skutočne pristáli na Mesiaci. Môžete pochybovať o existencii ZHN v Iraku. Môžete pochybovať i o tom, či sa Zem skutočne točí okolo Slnka. Môžete pochybovať o mnohých veciach – všetko vám prejde. Nikto vás za váš názor nebude trestať. Len o Jedinej pravde pochybovať nemožno. Kto pochybuje o oficiálnej verzii svetovej vojny, riskuje väzenie.

Prečo? Prečo je táto a len táto otázka tak hrozné tabu? Čo je na nej tak nebezpečné, že do života boli uvedené zákony, ktoré bránia pýtať sa.

Na tomto mieste by pôvodne článok končil. Pripravil som ho k publikovaniu a začal pracovať na iných veciach. O niekoľko hodín neskôr som čisto náhodou narazil na iný článok z 11. októbra David Irving zadržanný v Rakúsku. /pre tých z vás, ktorým to nič nehovorí: David Irving (nar. 1938) je britský historik. Wikipedia o ňom hovorí, že určitú dobu bol vnímaný ako seriózny historik a odborník na druhú svetovú vojnu. Teda do tej doby, než spochybnil holokaust. Od roku 1980 bol otvorene spájaný s neonacistami. Súdil som sa s prominentnou historičkou Deborah Lipstadtovou za to, že ho citovala vo svojej knihe Denying the Holocaust (Popieranie holokaustu) ako popierača holkaustu a prehral. Súd ho kvalifikoval ako popierača. Od tej doby podľa Wikipedie je stále izolovanejší a vedia stále osamotenejší boj proti mainstreamovému prúdu historikov a médiám. Bol mu tiež zakázaný vstup do mnohých krajín.

Pán Irving bol pozvaný viedenskou univerzitnou spoločnosťou. Mal mať prednášku na tému tajné jednania medzi Edolfom Eichamnom a židovskými vodcami v Budapešti, Joel Brand a Rezsö Kasztner. Irving túto tému intenzívne študoval v archívoch spojencov a zo životopisov Himmlera a Churchilla. Napriek tomu, že návšteva bola jednodenná a nikde nebola ohlásená, rakúska polícia o nej vedela. Predpokladá sa, že sa o nej dozvedela odpočúvaním súkromných telefónov a emailov.
Súčasný osud pána Irvinga nie je známy.

Toto už nie je náhoda. V krátkom čase tretí človek (po Zündelovi a Rudolfovi) vo väzení za rovnaký zločin. Niekto sa rozhodol vyriešiť historický problém raz a navždy. A natrvalo. Akože to bolo v Orwellovi?
„Kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť: kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť.“

___________________________________________

Vladimír Stwora
http://www.zvedavec.org/clanky_1404.htm