rubrika: zem a vesmír 2009
Prichádza čas prezradiť pravdu, definovať duchovnú esenciu toho, čo
podlízaví priemerní ľudia definujú ako “politický extrémizmus”.
Zmiatli sme ich, zmenili zoznam svojich politických sympatií, zafarbenie
svojich hrdinov, pohli sme sa od ohňa ku chladu, od “pravičiarstva” k
“ľavičiarstvu” a späť. Ale toto bola len predpríprava v podobe
intelektuálneho delostrelectva, čosi ako ideologická rozcvička.
Nastrašili sme a pokúšali extrémnu pravicu, aj extrémnu ľavicu a oba tieto
smery teraz stratili svoje hlavné zásady, obe zblúdili z vyšľapanej
cestičky.
To je nádherné. Ako rád opakoval veľký Jevgenij Golovin: “Kto
vyvíja úsilie proti dňu, ten by sa nemal báť noci.” Nič nie je
príjemnejšie, ako keď cítime, že pod nohami strácame zem. To je prvá
skúsenosť letu. To usmrtí škodcov. A anjelov to zocelí.
Dnes je už možné zodpovedať tú otázku bez dvojzmyselnosti a vyhýbavých
definícií. Ale keď to chceme urobiť, je nutné najprv sa stručne zmieniť o
dejinách ducha.
Ľudstvo vždy malo dva druhy duchovnosti, dve cesty - “cestu pravej ruky” a
“cestu ľavej ruky”. Prvú charakterizuje pozitívny postoj k okolitému
svetu; svet vidíme ako harmóniu, ako vyrovnané ťažisko, ako dobro, pokoj.
Všetko zlo sa vníma len v jednotlivých prípadoch, ako odklon od normy, ako
čosi nepodstatné, prechodné, čo nemá hlbkoké transcendentalne príčiny.
Cestu pravej ruky takisto nazývajú aj “cestou mlieka”. Tá cesta osobe
neubližuje, chráni ju pred radikálnou skúsenosťou, nedovoľuje jej ponárať
sa do utrpenia, chráni ju pred nočnou morou života. Ale toto je cesta
falošná. Tá vedie k snívaniu. Kto po nej kráča, nikdy nič nedosiahne…
Druhá cesta - cesta ľavej ruky vidí všetko akoby v obrátenej perspektíve.
Žiadny mliečny pokoj, ale samé čierne utrpenie; nie tichý pokoj, lež
mučivá, ohnivá dráma tiesnivého života. To je “cesta vína”. Tá je
deštruktívna, strašná, panuje v nej hnev a násilie. Kto sa oddá tejto
ceste, ten vníma celú realitu ako peklo, ako ontologický exil, ako muky,
ponorenie sa do stredu akejsi nepochopiteľnej katastrofy, ktorá má pôvod
niekde vo výškach kozmu. Ak v prvej ceste vnímame všetko ako dobro, v
druhej to vnímame ako zlo.
Táto cesta je monštruózne ťažká, ale jedine
táto je pravdivá. Je ľahké na ňu naraziť a ešte ľahšie je sa jej držať.
Ale tá nič nezaručuje. V tej nikoho nemôžeme pokúšať. Ale jedine tá je
pravdivá. Kto ju nasleduje, ten nájde slávu a nesmrteľnosť. Kto na nej
vydrží, ten si podmaní, ten dostane odmenu, ktorá je vyššia, než život.
Kto sa drží “cesty ľavej ruky” ten vie, že väzeniu bude jedného dňa
koniec. Väzenie substancie sa zrúti a premení na celestiálne mesto.
Reťaz zasvätení ho vášnivo pripravuje na ten vytúžený koniec, na chvíľu
konca, triumfu a totálneho oslobodenia.
Tieto dve cesty nepredstavujú dve rôzne náboženské tradície. Obe sú možné
vo všetkých náboženstvách, vo všetkých vierovyznaniach, vo všetkých
cirkvách. Externe nie sú medzi nimi odlišnosti. Obe apelujú na
najintímnejšie črty osoby, na jej tajnú esenciu. Tieto cesty si nemožno
vybrať. Tie si vyberajú osobu ako svoju obeť, ako svojho sluhu, svoj
nástroj, prostriedok.
Cesta ľavej ruky sa nazýva “gnóza”, “poznanie”. Tá je veľmi trpká, keďže
v dôsledku poznania sa dostavuje smútok, chladná tragédia. V staroveku,
kedy ľudstvo stále ešte pripisovalo duchovnej stránke rozhodný význam,
gnostici vyvinuli teórie na filozofickej úrovni ako isté doktríny, ako
kozmologické mystériá, ako kult. Ale ľudia postupne upadali, prestali
venovať pozornosť ríši myslenia, vnorili sa do fyziológie, začali hľadať
súkromie, domácky život. Ale gnostici sa nestratili. Tí preniesli
diskusiu do úrovne vecí, ktorej môžu rozumieť priemerní moderní ľudia.
Jedným z proklamovaných sloganov je napríklad “sociálna spravodlivosť”;
ten sa vyvinul do teórií o triednom zápase, do komunizmu.
“Mystériá
Sophie” sa premenili na “triedne vedomie”, “zápas proti zlovestnému
Demiurge, ktorý stvoril tento preklíaty svet” nadobudol charakter
sociálnych zápasov. Nitky starovekého poznania viedli k Marxovi,
Nechajevovi, Leninovi, Stalinovi, Che Guevarovi… Víno socialistických
revolúcií, radosti revolty proti silám osudu, posvätné nekontrolované
vášne totálnej skazy všetkého, čo je čierne, aby sme našli nové,
nepozemské svetlo…
Iní sa stavali proti tajnej energii rasy, proti šumotu krvi pospolitého
ľudu. Ustanovili zákony čistoty a novej posvätnosti a prehlásili návrat
zlatého veku, veľký návrat proti zmiešanine, proti degradácii, proti
Nietzschemu, Heideggerovi, Evolovi, Hitlerovfi, Mussolinimu, zaodeli
gnostickú vôľu do nacionalistických rasových doktrín.
To je pravda, že komunisti sa veľmi nezaujímali o robotníkov a Hitler - o
Nemcov. Ale to nebolo kvôli tomu, že by boli cynickí. Obidve hnutia boli
zachvátené hlbšou, starovekejšou, absolútnejšou ašpiráciou - spoločným
gnostickým duchom, tajným a strašným svetlomcesty ľavej ruky. Žiadni
robotníci, žiadni Árijci… To je kôň inej farby.
Aj tvorivé soonest sa vydali cestou ľavej ruky, cestou gnózy, na ktorej sa
posúvali tam a späť k červenému, čiernemu, bielemu a hnedému, pobádaní
duchovným hľadaním. Keďže ich poplietli politické doktríny, dostávali sa
do extrémov, nemohli jasne vyjadrovať metaphysic kontúry toho, čo mali;
umelci od Shakespearea po Arteaua, od Michelangela po Maxa Eemansa, od
trubadúrov po Bretóncov sa sýtili tajným vínom utrpenia, hladne vpíjali do
spoločnosti, do vášní, do siekt a okultných bratstiev, odelených úlomkov
strašnej doktríny, ktorá vás pripravuje o príležitosť usmievať sa.
Templárski rytieri, Dante, Lautreamont… Tí sa nikdy neusmievali. To je
znak, že dotyčný bol špeciálne vyvolený, to je stopa po monštruóznej
skúsenosti, spoločná všetkým tým, čo kráčali cestou ľavej ruky. Gnostik
skúma náš svet svojím ťažkým pohľadom. Taký pohľad, aký mali všetci ich
predchodcovia, spája reťazec vyvolených ktorých si vybrala Hrôza.
Takému
sa zjavuje odpudivý vzor. Západ, roztržitý vďaka konzumnej psychóze,
Východ - odporný vo svojej pomalej chápavosti a úbohej poslušnosti.
Potopený svet, planéta na dne.
“V potopených lesoch je impulz zbytočný a gesto prestane pôsobiť…”
(Jevgenij Golovin)
Ale gnostik neustáva vo svojom celoživotnom úsilí. Nikdy; ani dnes, ani
zajtra. Naopak; vnútorne možno triumfovať. Veď či sme nepovedali naivným
optimistom “cesty pravej ruky”, kam ich povedie ich prehnaná ontologická
dôverčivosť? Či sme nepredpovedali, že ich tvorivý inštinkt upadne a
stane sa grotesknou paródiou, ktorú reprezentujú moderní konzervatívci,
ktorí sa vzdali všetkého, čo naháňalo strach ich atraktívnejším (ale nie
menej pokryteckým) predchodcom pred pár tisíc rokmi? Nepočúvali nás…
Teraz nech vinia len seba a nech sa pustia do čítania literatúry nového
veku alebo obchodných príručiek.
My sme nikomu neodpustili; na nič sme nezabudli.
Nás nepomýlila zmena sociálnej scenérie a politických hercov.
My máme veľmi dobrú pamäť a “veľmi dlhé ramená“.
A my máme veľmi tvrdú tradíciu.
Bludiská života, špirály ideí, víry hnevu.
Alexander Dugin: “The Gnostic”
http://feastofhateandfear.com/archives/dugin_02.html
|