Rubrika: Slovensko 2007

Sloboda je nádherná. Vari niet človeka, Čo by si ju neželal - pre seba. Žiaľ, to je smutná stránka zápasu o slobodu. Lebo často krát víťazný zápas o slobodu jedných prináša neslobodu druhým Paradoxne, na Slovensku práve ľudia s deklarovanými liberálnymi postojmi v skutočnosti iba rozohrávajú divadielko so slobodou. Vo svojej láske k slobode idú až tak ďaleko, že ju upierajú ďalším. Už roky predstierajú slobodný dialóg, limitujú ho však iba rámcom vlastnej skupiny Príkladov je mnoho. Svedčia o tom printové médiá, no i verejnoprávna STV, jej spravodajské relácie, ale najmä relácia Pod lampou, v ktorej moderátor používa hostí na odborné zdôvodnenie vlastných apriórne formulovaných postojov k všetkému - vesmírom počnúc a politickou situáciou končiac.

Človek, ktorý sa k nám prisťahoval pred niekoľkými rokmi, musí nadobudnúť dojem, že my Slováci nemáme ani intelektuálov, lebo hosťom spomenutej relácie je zväčša jeden a ten istý katolícky kňaz, jeden a ten istý rabín, predstavitelia politickej skupinky, ktorej stúpenci sa zmestia do výťahu, zato sú podobne opojení vlastnou výnimočnosťou ako sám moderátor. Chápem ich drzosť, nechápem mlčanie spoločnosti, ktorá vlastne financuje premývanie vlastných mozgov.

Jeden z mala špičkových intelektuálov, spisovateľ a dramatik Andrej Ferko už roky poukazuje na tieto skutočnosti. Prinášame jeho list Grigorijovi Mesežnikovovi, riaditeľovi Inštitútu pre verejné otázky (IVO), v ktorom poukazuje na dlhoročný jav - filmy zadržiavané v archívoch STV, ale poukazuje aj na pozadie tohto javu.
(redakcia Kultúry)

Milý Grigorij,
máte menší problém a jeho neriešením si vyrábate oveľa väčší problém.
Vašej odpovedi celkovo rozumiem tak, že vítate druhú možnosť - aby som vnútorným problémom unúval zahraničie, vrátane Vašich sponzorov, všetkých sponzorov IVO. Aby som vydal doplnok k Vašim správam o stave Slovenska. Že pre IVO trezorové filmy neexistujú.
Mýlite sa vo Vašej reakcii viacnásobne.

Nie som slobodný človek, predovšetkým.
Som pričinením Vašich odchovancov Rybníčka, Kollára a Vašich správ untermensch, ktorému sa upierajú základné ľudské práva. Ak sa roky nereprízujú moje hry o Husákovi a Benešovi, dá sa to pokladať ešte za autonómiu dramaturgie STV. Ak ale súdruh Darmo v deň premiéry v roku 1996 zakázal odvysielať čerstvo vyrobenú komédiu režisérky Ľúby Veleckej a potom to STV chaoticky vysvetľovala v médiách, tak ide o frapantné porušenie slobody prejavu a mrhanie verejnoprávnymi peniazmi, ktoré potom prevzali a pokúšali sa rôznymi smermi prekrúcať Kubiš, Materák a Rybníček, ktorý teraz zutekal pred vyšetrovaním/auditom do Čiech, a ktoré vždy Rada STV (okrem dvoch výnimiek za D. Jarjabka a M. Slováka), vedená Vašim Kollárom, odmietla vôbec registrovať a Vaše správy to zatikajú celé desaťročie. Slo­vensko nie je slobodná krajina.

Ak ma oslovujete ako slobodného človeka, môžem to brať iba ako výsmech.
Váš zásadnejší, metodologicky, omyl signalizuje aj Vaša odpoveď. Nie som slobodný človek a dobre viete, že Vám nemám ako diktovať obsah Vašich správ. Vy ste môj opakovaný podnet o trezorových filmoch zovšeobecnili na diktát obsahu, ktorý ste potom s veľkým rozmachom odmietli. Nafúkli ste to do neprijateľných rozmerov, aby ste to zmietli zo stola.

To ale otvára otázku, aký je Váš skutočný postoj k filmom v trezore. Váš osobne a Vás ako vedca.
Ako zrejme človek schvaľujete trezorovanie filmov. A ako vedec nechcete registrovať fakt. Vaša teória je teda v tomto konkrétnom prípade ideologicky tendenčné selektívna a mohla by nieko­mu metodologicky pripomínať povedzme marxistickú umenovedu alebo Lenardovu Nemeckú fyziku... Vaši odchovanci Rybníček a Kollár sú nekritizovateľni ako kedysi členovia ÚV.

Prevzal som nútene Tatarkov údel a ako politicky najviac prenasledovaný spisovateľ mečiarovcami aj antimečiarovcami od čias uverejnenia kultovej eseje Nemám koho voliť (1990) mi pripadá nepríjemná úloha podeliť sa o svoju skúsenosť občana druhej kategórie, ktorý nemá slobodu slova preto, lebo v predstihu diagnostikoval alebo anticipoval dnes takmer väčšinový postoj. K môjmu presvedčeniu sa pridáva postupne väčšina obyvateľstva a strany strácajú voličov.

Stranícke sekretariáty zúrili vtedy aj teraz - pri počítaní hlasov. Ja som to nezavinil, iba pomenoval. Iba som to uvidel skôr ako mnohí neskorší nevoliči. Odvtedy na to ako autor doplácam a v obmedzovaní mojej slobody slova sa vzácne stretli mečiarovci s antimečiarovcami, najmä na pôde STV. A nielen mojej...

Strecha úniku, Čierne ovce, Ochotníci a Lúpež dejín. Pars pro toto, štyri filmové diela za desiatky miliónov verejnoprávnych korún, sumárne v trezore vyše 70 rokov. Jeden z nich sa za istých okolnosti odvysielal, ostatne nie. Viete ktoré? Iný verejne v denníku Národná obroda sľúbil Rybníčkov manažment odvysielať. Asi neviete ktorý. Možno ale viete, komu sa dávajú sľuby, ktoré netreba plniť - zvieratám či podľuďom, občanom druhej kategórie. Aký je presne Váš model správy verejných vecí, peňazí a demokracie? Rozdeľujete otázky na verejne a ešte verejnejšie? Asi áno.

Martin Bútora postupoval inak. Skúšal mi tvrdiť, podľa mojej skromnej mienky s veľmi falošnou intonáciou, že kultúra už nie je zaujímavá. V hlbšom slova zmysle postupoval podobne ako Vy - nafukoval. Vy ste nafúkli problém filmov v trezore jedným smerom - on iným.

Hlavná perla z mysliteľskej dielne IVO však zaznela až potom. Martin tvrdil, na môj vkus fakt prirýchlo, že čierny zoznam slovenských dramatikov neexistuje. Pokiaľ viem, pokúšal sa kedysi študovať na našej fakulte, kde sa vyučuje predovšetkým objektívne myslenie a vedecké dôkazy, ale po istom čase to vzdal, podobne ako Jano Budaj. Dôkaz neexistencie je spravidla totiž naozaj ťažký a ja teraz musím v tejto verejnej otázke prezidenta Inštitútu pre verejne otázky Martina Bútoru verejne vyzvať, aby svoj dôkaz verejne predložil. Nám všetkým zakázaným dramatikom naozaj skvelo odľahne! A špeciálne režisérom, scenáristom, kameramanom, hercom atď. zo zakázaných filmov v trezore STV, kde Vy, ako kdesi poznamenal publicista Sergej Chelemendik, už vystupujete hádam ku všetkému -okrem predpovede počasia.

Ako jednotlivému univerzálnemu predstaviteľovi všetkých politológov na všetkých obrazovkách musím pripomenúť, že vyrábanie občanov druhej kategórie v mediálnej sfére sa od čias orbánovského teroru proti novinárom politologicky kvalifikuje ako postfašizmus a že tomuto javu a pojmu v slovenských médiách sa, pokiaľ viem, nejako vyhýbate, ba občas sám - asi z prinútenia, odhadujem - prispievate do známych postfašistických médií ako napr. denník SME, ktorý zásadne neuverejňuje opravy tlačou šírených neprávd, pokiaľ sa týkajú untermenschov.

Iste uznáte, že mám s Vašou výchovou dosť trpezlivosti. Každoročne oslovujem Radu STV, 26. 3. 2003 sa Rada STV listom obrátila na Vášho Rybníč­ka, pred dvoma rokmi som Vám poslal priznanie vedenia STV z 22. 7. 2004 v Národnej obrode, pred rokom som Vám poslal jemne adresnejšie upozor­nenie v médiách v texte Pogrom na slo­venských dramatikov http://www.kulturafb.sk/new/old/archive/pdf/kultl605.pdf , kde som už menovite hovoril o spoluzodopovednosti konkrétnych ľudí z IVO. Vy ste mi potom prisľúbili, že upozorníte Vašich ľudí, ktorí píšu o kultúre, na trezorové filmy. Splnili ste tento sľub? Paralelne som otvoril komunikáciu s Vašimi vybranými spon­zormi, ako dobre viete. Martin mi teraz prezradil ešte jednu pozoruhodnosť. Za obsah jednotlivých kapitol Vašich správ podľa neho zodpovedajú iba autori ako osoby. Inak povedané, celok a kompletnosť a komplexnosť sa nahrádza subjektívnosťou.

Inzerujete kdesi na webstránke dokonca aj akože ešte nemetodickejší žáner hodnotenia. Vaše správy teda klamú už svojím názvom -Správa o stave podprahovo sugeruje objektívnosť a tá Vaša by sa teda objektívne mala volať súbor subjektívnych hodnotení. Toto klamanie názvom by ešte mohlo byť OK, keby vznikali aj iné správy, ale keďže vznikajú iba Vaše, tak sa vedecká práca o Slovensku monopolne nahrádza tendenčnosťou. Máte na ňu právo, ale uvedomte si, že pod zavádzajúcim označením monopolne okupujete priestor správ o stave Slovenska s neúplnými informáciami a deravou metodológiou.

Tú istú otázku som popri Martinovi a Grigorijovi položil aj moderátorovi Hríboví, ktorý podľa známeho vyjadrenia skupiny publicistov v STV iba pred­stiera dialóg. Predstava, že by mal v najväčšej tme pod lampou osvetliť trezorové filmy STV, mu iba vyrazila dych. On vie, že nesmie, ja viem, že nesmie, ale neodolal som pokušeniu sa ho spýtať. Jeho reakcia bola z Vás troch možno najdôvtipnejšia. Robieva to vraj aj na kameru, neviem, či presne takisto, lebo na túto reláciu som videl len nedopatrením nejakú upútavku, lebo nesúhlasím s tým, aby vo verejnoprávnom médiu vystupoval v úlohe arbitra osobný priateľ a nemorálny ospevovateľ zločineckého bossa Žaluďa. Tváril sa teda moderátor Hríb namiesto odpovede na otázku veľmi presvedčivo zamyslene - a mlčal.

Asi najďalej v porozumení sme pri takýchto príležitostných rozhovoroch dospeli s Pavlom Demešom. Zaujímalo ho, či som sa zatiaľ nezlomil a či ešte vôbec píšem... Zhodli sme sa ale na tom, že napriek mnohým názorovým rozdielom by sme obidvaja chceli žiť v štáte, za ktorý sa nehanbime. Konkretizoval som to v dvoch bodoch - trezorové filmy a koaličná rada. Ten druhý sa netýka kultúry, ale úrovne, ktorá je podľa Martina Bútoru zaujímavejšia. Občas to spomeniem aj novinárom, ale boja sa o tom písať. Ide o to, že koaličná rada je protiústavný a protizákonný orgán. Neviem, ako toto reflektujete vo Vašich správach, ale ak ste si to stále nevšimli, je to Vaša ďalšia hanba a galiba v inej, nekultúrnej, oblasti. Až tak ma to nezaujíma, ale tí, čo kafrú do mediálnej a mocenskej sféry, by si mohli prečítať hoci KJimekov Boj o Hrad, aby uvideli, že českí novinári v 20. rokoch 20. storočia mali v tomto jasnejšie. Písalo sa o tom priamo a demokraticky, noviny problém jasne pomenovali a reflektovali. Koaličná rada sa vtedy volala Peťka a podobne ako Hrad bola nezákonná a protiústavná.

Aby som Vás dlho neunúval. Vy si robíte svoju prácu v presadzovaní partikulárnych záujmov, možno iba jednej z troch veľkých Slovensko privatizujúcich skupín (mečiarovci, antimečiarovci, skupinka), ale pre zahraničie iba predstierate demokratickosť, pluralitu a odbornosť. Ja som aj Vašim pričinením, pričinením IVO, neslobodný človek, ktorý má už jedenásty rok v trezore nakrútenú komédiu a okolo 1800 strán nerealizovaných príbehov, esejí alebo scenárov, popri Lúpeží dejín vrátane ďalších dvoch komédií napísaných s Janom Drgoncom - Hľadá sa poradca prezidenta so zmyslom pre jazz a rock a Prvý raz a naposle­dy Čistá pravda o záhadnom zmiznutí superagenta 006 v Bratislave.

Buďte na trezorové filmy a podiel IVO na tomto hrdý, ak inak neviete.
Všeobecnejšie, Vaše správy by pod­ľa mňa mali priznať oficiálne stanovisko najväčšej spisovateľskej organizácie -slovenská literatúra sa ocitla na nepria­teľskom území.
Dalo by sa povedať, že v niektorých ohľadoch pripomína terajšie postavenie slovenskej kultúrnej verejnosti situáciu českej menšiny v Sudetoch 30. rokov. „Nevycházel český tisk, nehralo divadlo, rozhlas a film a pro český národní a kul­túrni život neexistoval žádný verejné garantovaný prostor" (GEBHART, J. -KUKLÍK, J. Druhá republika  1938-1939. Praha: Paseka 2004. s. 34.).

A film... odcitujem radšej Vlada Godára... „Slovenský film umrel - nie je to preto, lebo sa nevytvorili funkčné možnosti jeho financovania, ale preto, lebo naše elity ho nechcú. Aj tu došlo nielen k strate tisícok pracovných príležitostí, ale predovšetkým k strate remesiel, ktorých súčinnosťou film vzniká. Kontinuitu si uchovávajú tie oblasti kultúry, ktoré nijako alebo len veľmi málo súvisia s činnosťou štátnej správy. Budeme mať murárov či automechanikov, nebudeme mať klaviristov, huslistov či strihačov filmu a režisérov. To je skutočnosť, bez ohľadu na to, či to niekoho deprimuje alebo nedeprimuje.....

Ak by Vám práve teraz nedajbože zišlo na um, že by bolo asi najšikovnejšie, keby sa mi prihodila nejaká nehoda, môžem Vás ako vedec ubezpečiť, že umlčaním ľudí fakty nemiznú. Naopak, privolá sa tým spravidla ešte sústredenejšia pozornosť. Modlite sa, Grigorij, hoci aj spolu s Martinom, ak sa Vám lepšie modlí spolu, aby sa - ako hovorí Miroslav Krleza - nenarušila moja telesná integrita. Lebo to by mohlo pre slovenskú verejnosť znamenať aj to, že nepravdivosť Vašich správ vo veciach postfašizmu a filmov v trezore Vašej, Vami kontrolovanej štátnej, formálne zdanlivo verejnoprávnej STV sa po dlhoročnom mediálnom násilí proti dramatikom z čierneho zoznamu iba navyše zvýrazní aj ďalšou formou násilia.

V diskusii o Vašich správach na Predstavenstve Spolku slovenských spisovateľov zaznel dokonca podľa mňa diskutabilný názor, že Váš inštitút pracuje pre spravodajské služby a že preto nemá zmysel Vás opravovať vydávaním ďalšej správy. Nuž, ak pracujete aj pre kohokoľvek z neverejnej sféry, pod vtipným zastieracím názvom s použitím adjektíva verejný, myslím si, že aj takýchto svojich odberateľov klamete. Predpokladám, že žiadne solídne spracovanie informácii sa nemôže zakladať na tom, že informujúci agent v nejakej verejnej funkcii sám súčasne porušuje demokratické pravidlá a zároveň o týchto hanebných informáciách svoju centrálu nehanebne neinformuje.

Odcitujem Vám napokon na záver slová, ktoré podľa mňa vystihujú situáciu. Len si dosaďte, prosím, namiesto spomenutej knihy filmy. Píše ich takisto mediálne umlčiavaný človek inému vari najmedializovanejšiemu. Iste zľahka uhádnete, kto komu o čom a kedy ich napísal.
„...neviem, Ši je moja kniha niekde uložená, zničená alebo spálená. Ak je lžou, ohováraním, nech sa to povie ľuďom, pre ktorých píšem. Metódy, ktorými chcú všetko, čo sa s knihou stalo, zachovať v tajnosti, nie sú metódou boja s nepravdou. Takto sa proti klamstvu nebojuje. Tak sa bojuje proti pravde." Koniec citátu.
S pozdravom,
Andrej Ferko Bratislava. 30. septembra 2006

_____________________________________________

Andrej Ferko
uverejnené v dvojtýždenníku Kultúra