Je mi smutno, keď píšem tieto riadky.  Nie kvôli smrti úspešného politika Jorga Haidera, ale skôr veciam súvisiacim. Haiderova smrť sa stala obrovským výkričníkom nad budúcnosťou Európy, v ktorej pojmy demokracia a sloboda sa stávajú smiešnymi bonmotmi hádajúcich sa politikov v snahe zapôsobiť na svojich voličov.

Ako Haider zomrel? Neviem, pochybujem však, že pri havárii mu niekto nepomohol. Smrť po vynikajúcom volebnom výsledku, ktorý by mohol zvrátiť smerovanie Rakúska?  Nestalo sa tak prvý krát. Po volebnom úspechu jeho Slobodných v roku 1999 sa Rakúsko ocitlo v izolácii, ktorá ale mala presne opačný vplyv, než v aký eurokrati dúfali. Ľudia sa zomkli pevnejšie okolo Haidera a stranu sankcie EÚ  posilnili. Druhý  krát ho bola snaha ho odstaviť v regionálnych voľbách. Haider však zaznamenal mimoriadne úspešný návrat a jeho strana sa po septembri 2008 stala štvrtou najsilnejšou stranou Rakúska. Peristúpilo sa k radikálnejším metódam?  Koniec koncom nebolo by to ani prvý, ani posledný krát. Po príklady nie je treba chodiť ďaleko.

Do Joža Ráža vrazil občan nemeckej národnosti po tom, čo ohlásil, že sa chce aktívne zúčastniť politiky a avizoval vznik svojej strany. Nemec sa vyhol trestnému stíhaniu a prípad sa zahral do stratena. Alexander Dubček zahynul podobne ako Haider za dodnes bližšie nevysvetlených okolností pri autonehode. Dubček sa stal pre Prahu neprijateľným politikom, o to viac, že jeho sláva z 68 roku ho robila čelnou ikonou slovenskej politickej scény. Nedávno na prope písali o knihe, ktorá vyšla nedávno a v ktorej autor pojednáva o tajných amerických operáciách na území Európy za účelom likvidácie politických oponentov.

S Haiderom nezomrela len významná postava rakúskej politickej scény, ale aj, čo je ďaleko horšie,  posledná nádej, že vôľa ľudu prejavená vo voľbách predsa len môže veci, aj keď nie zmeniť, aspoň máličko zvrátiť. Fyzická likvidácia čelného kandidáta je najlepším a vlastne jediným spôsobom ako zneškodniť úspešnú  stranu či hnutie, pretože v konečnom dôsledku sú to konkrétne silné osobnosti, na ktorých politika, krajiny a národy stoja a padajú. A sú to práve tieto silné osobnosti, ktoré sú mnohým  tŕňom v oku.

Ovládateľné figúrky s maslom na hlave papagájujúce predložené prejavy sú ideálnymi politickými kandidátmi európskej politickej scény. Manipulovateľnosť a vydierateľnosť sú dva základné atribúty úspešného politického kandidáta.

Je  mi smutno. Nie za Haiderom, Sedláčkom, Kotlebom, či inými. Je mi smutno z toho, že v hre je ďaleko viac, ako si väčšina z nás vie predstaviť a sú to najmä haiderovci, sedláčkovci či kotlebovci, ktorí ohlasujú smrť. Pomalú, apatickú, plaziacu sa smrť idey, že šanca na zmenu, aj keď minimálna, tu predsa je.

Je mi smutno za tým, čo títo ľudia reprezentujú a čo tu  bolo násilne umlčané. V niektorých prípadoch stačí postrašiť, v iných uväzniť, pričom vždy platí jednoduchá úmera. Miera úspešnosti kandidáta a jeho schopnosť ovplyvniť masy je priamo úmerná sile represívneho zákroku. Aj fyzickej likvidácie.

Zomrel politik, ktorého smrť prehluší hlasná reprodukovaná hudba supermarketov, banálne správy o banálnych veciach, jed „nezávislých“ politológov a ulity, kam sa schováme a schúlime pri pocite ohrozenia. Bezvýchodiskovosť situácie vlastne každý tuší a všetci sa boja otvorene si ju  priznať, dúfajúc, že realita ich nedostihne, že realita je predsa iná ako lacné hoolywoodské filmy, že v skutočnosti sa ľudia predsa nezabíjajú ako zvieratá, že pravda nakoniec predsa len vyhrať musí.
Je mi smutno...

čitateľ Štefan