Pri pohľade do minulosti zisťujeme, že žiadna iná udalosť sa nedostavuje s takou istotou - i keď v nepravidelných intervaloch - ako ľudové povstania proti židom. V čom je príčina tohto jedinečného, stále ešte pretrvávajúceho javu?

Historici majú vždy rýchlo naporúdzi odpoveď: "Ide o náboženskú neznášanlivosť, ktorú má na svedomí duch fanatizmu a perzekúcie a rasový antagonizmus." Taká odpoveď možno vyhovovala v dobách temného stredoveku, ale prirýchle vysvetlenie len málokedy vystihuje predmet do hĺbky a to platí aj v tomto prípade. Ak sa nejaký jav periodicky vyskytuje ešte aj v našich časoch a deje sa rovno pred našimi očami a nám sa pritom stále vraví, že "jedinou príčinou je náboženská neznášanlivosť a duch perzekúcie ešte aj v osvietenom 19. storočí" a keďže toto vo väčšine krajín donekonečna vykrikuje tzv. progresívna a liberálna tlač, začíname byť skeptickí a chce sa nám hlbšie skúmať ten problém.

Pre svoju vlastnú dobu si už želáme lepšie veci a toto je nám dobre známe, keďže sme toho súčasťou a pritom vieme, že hlavný duch toho javu vôbec nezodpovedá náboženskej neznášanlivosti.
Z učenia modernej filozofickej školy histórie vieme aj to, že ľudová myseľ a cítenie - nech sú ich vonkajšie manifestácie akokoľvek unáhlené a zdanlivo nerozumné - sa vyvíjajú striktne v rámci logiky a že masy, i keď sa zdá, že ich vedú len vrtochy, náhle výbuchy vášní, či prinajmenšom len slepý a obranný inštinkt, v skutočnosti riadia neodolateľné skryté prúdy historického života, ktoré nie sú o nič slabšie len preto, že sa vynárajú z hĺbok pod povrchom.

Ponoriť sa do najväčších hĺbok, aby dosiahol tieto prúdy, aby mohol určiť ich smerovanie a silu, to je úloha pre vedca. Niekedy napomôže náhoda a prostredníctvom rozmotania istého prekvapivého klbka sa tá úloha uľahčí. Také klbko sa v tomto prípade naskytlo v Rusku pred niekoľkými rokmi v podobe čudnej zhody okolností a toto je skutočne hodné pozornosti, pretože i keď sa to týka ruských židov, má to všeobecnú platnosť.

Vlani na jar došlo na juhozápade Ruska k ľudovej vzbure proti židom, ale informácia o nej sa do tejto krajiny dostala len okrajovo. K nepokojom došlo v meste Jelizavetgrad uprostred veľkonočného týždňa. Ako to začalo? Čo to vyprovokovalo? Zjavný dôvod bol príliš triviálny, to muselo mať oveľa hlbšie príčiny; to bol zrejme len signál čohosi, čo už dlho hrozilo prepuknutím.

Prvé tri sviatky prešli v tichosti, keď zrazu, poobede vo veľkonočnú stredu, došlo k potýčke v hojne navštevovanom pohostinstve kvôli rozbitému poháru, za ktorý páchateľ odmietol zaplatiť. Majiteľ židovského pôvodu sa od hnevlivých slov pohol k úderom. A vonku hneď nato niekto hlasito vykríkol: "Bijú našich!" Rozruch sa rýchlo rozšíril na celú ulicu a v priebehu pár minút dav okolo tisíc mužov rozniesol správu z jedného konca mesta na druhý. A hneď nato sa začala skaza, trvajúca celú noc a celý nasledujúci deň až do polnoci, kedy napokon vzbura skončila - ani nie natoľko zo strachu z vojakov, ktorých medzitým zavolali telegrafom, ako preto, že už vlastne ani nebolo čo ničiť.

Aby sme si vedeli urobiť obraz o rozsahu škôd, treba mať na pamäti, že Jelizavetgrad, situovaný pri ceste medzi Poltavou a Odesou, je veľkým komerčným uzlom a veľmi bohatým mestom, ktoré obýva okolo 45 000 obyvateľov, z čoho jednu tretinu tvoria židia. A vrchnosť na toto vôbec nebola pripravená. Policajtov nebolo k dispozícii dosť na to, aby zavážili a tamojšia jazdecká armáda nemohla úspešne zasiahnuť kvôli úzkym uličkám, preplneným niekoľko tisícovým davom, vrátane žien a detí. A ten dav pritom vôbec nekládol odpor; keď sa objavila armáda, okamžite sa rozišli, ale opodiaľ sa zase dali dohromady a pustili sa do ničenia niekde v nejakej inej štvrti, kde ich nik nehatil.

Majetnejší sa ničenia nezúčastňovali, samozrejme, ale ani do toho nijako nezasahovali. Mnohí sprevádzali dav zo zvedavosti a prizerali sa. Dav na mokré zablatené trhovisko rozprestrel koberce a balíky látok, povyvliekané z obchodov a pozýval ich, aby "pristúpili bližšie a nebáli sa, že si zašpinia svoje pekné topánky". Výtržníkmi boli zväčša robotníci, malí remeselníci a roľníci a tí vôbec nemali v úmysle ponechať si tovar pre seba. Niektorí židovskí obchodníci sa ho pokúšali kúpiť späť, ale tí len peniaze zobrali, mince rozhádzali naokolo a papierové peniaze roztrhali na kúsky. Jediné pokušenie predstavovala vodka; sudy s pivniciach pootvárali, až napokon vodka do tej miery pokrývala podlahu, že sudy na nej plávali. Mnohí sa opili do nemoty a armáda ich neskôr na uliciach pozbierala. Celkovo však možno povedať, že dav sa správal pomerne rozvážne a rozumne.

Ruských obchodov sa ani nedotkli, ani len omylom, i keď ich neodlišovalo nič iné, len kríž, namaľovaný bielou kriedou na dverách a sem-tam nejaké tie ikony či obrázky svätých alebo veľkonočné pečivo, vyložené v oknách -čo neskôr úspešne používali židia v iných mestách a zachránili si tak domy. Židom, žijúcim v kresťanských domoch neuškodili, ani hebrejským lekárom a právnikom, ktorých pokladali za osožných členov spoločnosti. Aj v niektorých iných prípadoch urobili výnimku.

Keď sa rozhorčenie napokon rozptýlilo a rozruch utíšil, ulice boli celé biele ako keď napadá sneh a to preto, lebo dav s veľkým potešením trhal páperové podušky a periny, keď na ne narazil a ich obsah rozsýpali naokolo. Drevené domy boli zrútené, nábytok porozbíjaný na kúsky, nahádzaný na kopy a premiešaný s kuchynským riadom a všemožným domovým zariadením. Na jednom mieste klavír, s odtrhnutým vrchnákom a vytrhanými strunami, inde zase drahý mahagón, rozsekaný takmer na triesky, z ktorých stále ešte viseli zamatové zdrapy, hneď vedľa toho aj jednoduchý nafarbený nábytok. Žiadna sklená tabla, žiadny okenný rám, žiadne dvere sa tej skaze nevyhli. A rovnako to vyzeralo v domoch, ktoré ničili takmer s metodickou precíznosťou; každý predmet, aj ten najmenší, rozbili alebo nejakým iným spôsobom zničili; každú pec roztrieskali na kúsky; nič tej skaze neušlo.

Najprv sa vrhali na úradovne záložní, potom prišli na rad hostince, predajne vína a tvrdého alkoholu a iné obchody a napokon všetko ostatné, čo patrilo židom. Trhy a bazáry sa premenili na kopy rozsypaného sušeného ovocia a zeleniny, rozsypanej múky a obilia. Veľa z toho si odnášali tí najbiednejší, zvlášť ženy a deti, ktoré išli za výtržníkmi práve z toho dôvodu. Ale keď sa všade v meste objavil zoznam ukradnutých vecí spolu s výzvou vrchnosti lup vrátiť na najbližšiu policajnú stanicu, v priebehu troch dní zo všetkých strán začali znášať odcudzené výrobky, a to nielen z rôznych mestských štvrtí, ale aj z priľahlých dedín. Títo jednoduchí ľudia si prosto ani neuvedomovali, že sa dopúšťajú trestného činu. Keď sa ich pýtali, prečo tovar vzali, odpovedali s tou najčírejšou prostotou: "My sme tie veci neukradli; ležali na zemi, a tak sme si ich vzali."

Isteže; bolo tu aj pár výnimiek; v niekoľkých prípadoch, zvlášť v iných mestách, našli ukradnuté drahé predmety ako šperky, hodinky, hodváb, aj v rukách takých, čo veru nemohli tvrdiť, že by nevedeli čoho sa dopúšťajú. Dobre oblečené dámy sotva možno označiť za nevedomé, keď sa na scénu skazy doviezli v kočoch a napĺňali ich lupom. A bolo tu aj veľa takých, ktorí mali osobný dôvod a zneužili situáciu, aby sa pomstili. Napríklad istý kyjevský obchodník sa na čele davu vrútil do domu bohatého židovského obchodníka a poštval ľudí ku skaze tým, že vlastnými rukami rozbil klavíra drahé zrkadlo a pod jeho posteľou neskôr našli mnohé odcudzené predmety.

V Kyjeve a v Odese došlo k pogromom už pár týždňov predtým a tie mali osobnejší charakter. Tí kládli polícii a armáde odpor, takže niekoľko osôb prišlo o život a približne dvesto bolo zranených. Okoloidúcim hrozilo nebezpečenstvo, ktorému sa vyhli len tým, že sa ostentatívne prežehnali, keďže predtým dvoch mužov omylom zrazili na zem. V dvoch či troch prípadoch sa rozzúrený dav utiekol aj k podpaľačstvu; sušené ovocie poliali petrolejom a aj sudy s olejom, petrolejom a dechtom podpálili a len ostražitosť zabránila väčším škodám.

Kým sa toto dialo vo veľkých mestách, je len prirodzené, že menšie mestečká príklad nasledovali. Aj v dedinách boli ľudia rozrušení, ale tam to nezašlo tak ďaleko - jednak preto, že mnohí z nich sa len pridali k výtržníkom v mestách a tiež preto, že vládna vrchnosť po udalostiach v Jelizavetgrade vyslala poslov upokojovať ľudí a varovať ich, čo ich čaká, keď sa zapoja. To bolo veľmi nutné opatrenie, pretože medzi roľníkmi sa dlho rodilo presvedčenie, že na vzburu proti židom majú právo a bude sa s nimi zaobchádzať zhovievavo. V cudzine sa dokonca povrávalo, že je to potrebné, nehovoriac o tom, že sa hovorilo aj o istom tajomnom "dokumente", údajne vydanom zhora, ktorým sa vzbura oficiálne nariaďovala, ale na verejnosť sa vraj nedostal preto, lebo židia všade podplatili miestnu vrchnosť. Nikdy sa nezistilo, kde sa taký nezmysel mohol vziať, kto s tým prišiel ako prvý. Ale všetky indície napovedajú, že tu boli isté skryté machinácie a niet pochýb, že do toho bolo zapletené hnutie nejakých nihilistov či socialistov, ktoré to potajomky roznecovalo.

Na uliciach Poltavy a na najfrekventovanejších uliciach sa našli plagátiky s vyhláseniami, vyzývajúce obyvateľstvo k vraždeniu židov a k ich vyvlastneniu. Na inom mieste zase chytili ženu, preoblečenú za policajta, ktorá tiež rozdávala podobné plagátiky. Keďže Odesa je univerzitným mestom, socialistická propaganda je tu badateľná a čudné je, že jeden zo študentov, ktorých zatkli za šírenie výziev k pogromom a k ničeniu židovského vlastníctva, bol sám Izraelita. Je tu veľa iskričiek, o ktorých by sme mohli písať a ktoré sa objavovali tesne pri sude s pušným prachom. Horeuvedený popis udalostí je len veľmi nedostatočný a stručný, ale pritom hodnoverný a výstižný.

Nuž prečo sa teda dve tretiny obyvateľstva pohli proti tej jednej tretine? Išlo o náboženskú neznášanlivosť? Naopak. Veď či nevidíme, že tu otvorene vyšli najavo mnohé motívy, ale práve tento sa vôbec nepotvrdil? Pomsta ľudu, politická propaganda, ľudská chamtivosť, komerčná konkurencia v prípade malých ruských obchodníkov, ktorým neprekážalo, že sa zbavia židovskej konkurencie - v krátkosti, boli tu badateľné mnohé ľudské vášne, ale náboženská neznášanlivosť istotne nie.

Zvláštny korešpondent kyjevského denníka "Golos" napísal, že ľudia počas pogromu vykrikovali: "Židia nám už vládli dosť dlho; teraz sme na rade my!", "Privlastnili si všetko!", "Život je príliš vzácny a tí nás umárajú k smrti!", atď. Istý dobromyseľník varoval skupinu, ktorá sa chystala k akcii: "Ako môžete byť takí hlúpi? Či neviete, že vás potrestajú?" Ale v každom prípade sa dočkal len jedinej odpovede: "Na tom nezáleží! Potrestajú nás len raz. Ale židia nás kvária celý život!"

V Rusku je toto známy fakt a ani to vlastne netreba opakovať, že príčinou nespokojnosti roľníkov na západe Ruska je neľútostné a systematické "vykorisťovanie" alebo teda - ako to graficky popisujú ľudia - vyciciavanie krajiny židmi, ktoré ich priviedlo na pokraj zúfalstva. Malý ruský roľník, ako každý vlastník pôdy, má k zemi zvláštny vzťah, pretože tá živí jeho a jeho rodinu. A o akú pôdu ide! Najúrodnejšiu na svete. Ale tá úrodná pôda zrazu nestačí nato, aby ich pripútala k miestu a oni sa vydávajú na cestu smerom do neznáma len s tým najnutnejším. Vláda nedávno na Sibíri a na Amure vyhradila veľké plochy zeme pre nových usadlíkov, a tak tam teraz putujú naprieč celou krajinou, cez polovicu pevniny, hoci polovica z nich nikdy nedorazí do cieľa. A všetko toto sa deje v dôsledku ich nekonečného zúfalstva.

Rusko má milión mohamedánov. A ja nemám na mysli poddaných zo Strednej Ázie, ale Tatárov, žijúcich popri Volge, na Kryme a v horách Kaukazu. Tí chodia do štátnych základných, stredných a vysokých škôl, kde ich vlastní mullahovia vyučujú ich náboženské právo. Mnohí z nich sa často stávajú schopnými dôstojníkmi a príslušníkmi našej armády. Títo sa medzi naším domácim obyvateľstvom venujú rôznym remeslám; sú to napríklad úspešní podomoví obchodníci, prievozcovia alebo čašníci. Darí sa im a nám sa s nimi celkom dobre vychádza. Či niekto niekedy počul, že by sa obyvateľstvo proti nim nahnevane pohlo? Sem-tam sú možno terčom vtipov; to je to najhoršie, na čo môžu naraziť. Ľudia ich niekedy prezývajú "Prasačie ucho"; niekedy len veselo, inokedy aj v snahe uraziť, keď sa s nimi dostanú do potýčky. Ale ľudí by nikdy nenapadlo vtrhnúť do tatárskej štvrti v St.Petersburgu alebo zdemolovať a vyrabovať tatársku dedinu v Povolží. Tak v čom je teda ten rozdiel? Prečo sa ľudia inak pozerajú na jednu cudziu rasu a náboženstvo a úplne inak na druhú?

Už od starých čias existujú židia dvojakého charakteru, ktorí sa od seba navzájom tak veľmi odlišujú, ako príslušníci dvoch cudzích rás. Sú tu židia, ktorí videli Boha a hlásali jeho zákon a potom sú tu takí, čo vyznávali zlaté teľa a v Egypte túžili po kotloch, plných mäsa; jedni židia nasledovali Ježiša a druhí ho ukrižovali; boli tu myslitelia a horliví prívrženci, duchovne založení ľudia, ktorí sa držali Písma; Spinoza a jeho prenasledovatelia. Ušľachtilými a prekvapivo múdrymi slovami Renana: "Izrael mal v priebehu historických dejín vždy obdivuhodnú menšinu, ktorá protestovala voči omylom väčšiny tohto národa. Typickou črtou života tohto obyvateľstva je priepastný dualizmus. Delí sa takpovediac na dve protikladné rodiny,z ktorých jedna reprezentuje úzkoprsú, zlomyseľnú, malomyseľnú, na materializmus orientovanú stránku ducha Izraela a tá druhá liberálnu, benevolentnú a idealistickú. Ten kontrast bol vždy veľmi markantný."

Jakub Brafman je pôvodom žid, ale očividne patrí k tej "obdivuhodnej menšine". Od mladosti usilovne študoval a naučil sa mnohé cudzie jazyky - ruštinu, nemčinu, francúzštinu a latinčinu. Neskôr sa stal hebrejským učencom. Ale preštudoval si aj Nový zákon a hlboko študoval kresťanskú teológiu. Napokon na kresťanstvo aj prestúpil a dal sa pokrstiť. Keď ho v roku 1860 vymenovali za profesora hebrejského jazyka na seminári v Minsku, cítil sa tým byť veľmi poctený.

Cár si ho všimol už prv a obrátil sa naňho listom ohľadom anomálnych existenčných podmienok hebrejských poddaných. Už ako profesor dostal potom cárske poverenie študovat obrovské prekážky,na aké narážajú židovskí prestúpenci na kresťanskú vieru a navrhnúť spôsoby ako ich odstrániť. Brafman časom zhromaždil tisíce dokumentov (datovaných do rokov 1794 až 1833), z ktorých 285 (väčšinou v spojitosti s Minskom) neskôr uverejnil v knihe pod názvom "Kahal". Tie dokazovali, ako sa židia správajú na území Ruska, Poľska, Galície a Rumunska a inde v Európe. Napoleon napríklad píše v liste Karolovi Veľkému (z 9. novembra 1806), že vo Francúzsku padli do rúk židov celé francúzske sektory. V dokumentoch sa jasne črtajú dôvody, prečo vládne finančné prostriedky, určené na reformáciu židov, nikdy nepriniesli žiadne výsledky.

Výraz "kahal" pochádza zo slova "cheder-ha"; ide o mestskú alebo administratívnu radu židovskej komunity. Oficiálne funguje ako vrcholný orgán a podporuje ju vláda každej krajiny, ale v skutočnosti má nadradenú, absolútnu a nespochybniteľnú moc nad všetkými fázami života židovského občana, súkromného aj sociálneho a darí sa jej používať miestnu kresťanskú vrchnosť ako mimovoľný nástroj nielen proti kresťanským poddaným, ale aj proti jej vlastným ľuďom, aby sa nemohli vymaniť z jej jarma. Brafman v knihe podrobne yvsvetľuje, ako to funguje.

Beth-din je zase talmudský súdny dvor, ktorý má bez výnimky každá jedna židovská komunita a ktorý chráni rada Kahal. Vlády ho tolerujú, i keď ho oficiálne neuznávajú.
Brafman si za motto svojej knihy vybral Schillerove slová: "Židia tvoria štát v štáte". Vo svojej knihe dokazuje, že toto naisto platí, i keď väčšina ľudí si to neuvedomuje. V jednej kapitole napríklad píše: "Študentov práva tieto dokumenty možno zaujímať nebudú, ale mali by si ich preštudovať tí, ktorí chcú pochopiť, prečo sa všade okolité obyvateľstvo búri proti židom a chcú rozumieť perzekúciám, ktorým boli židia vystavovaní v 18. storočí,odkedy tomuto nešťastnému obyvateľstvu vládnu rady Kahal."

Kdekoľvek sa historicky vyskytli ľudové pogromy voči židom, nikdy nebolo možné viniť čisto len rasovú alebo náboženskú neznášanlivosť. Snáď len španielskej inkvizícii možno pripisovať fanatické motívy, ale tie tiež neboli jediné, ani tam nie. Vo všetkých ostatných prípadoch "židovské pogromy" prepukli spontánne a často príčinu zavdala len malá kvapka, ktorá rozhorčila dav a ten potom začal vraždiť a rabovať. Masové vraždenie sa šírilo i niekoľko dní, potom sa náhle zastavilo a všetko sa na istý čas vrátilo k poriadku. Nevedomý fanatizmus k tomu istotne dopomáhal, ale v pogromoch vždy ako prví utrpeli nesvedomití úžerníci a ľudia ako prvé hľadali, spaľovali a ničili papiere, ktorými židia držali v šachu celé provincie.

Tak to bolo aj za vlády Richarda I. Vtedajší mníšsky kronikár v zápise nazýva židov "pijavicami" a podobne, ako o 900 rokov neskôr v Rusku, aj v Anglicku sa vtedy povrávalo, že kráľ vydal nariadenie zmasakrovať židov. Rozdiel je hádam len v tom, že ľudská povaha medzitým trochu zmäkla a že vtedy bolo náboženské cítenie oveľa silnejšie, hoci tiež bolo pomiešané s pocitmi zlosti kvôli ekonomickým krivdám a s túžbami po odplate, kým dnes už takmer úplne chýba. ...

krátené state z článku ruskej historičky Z. Ragozinovej, uverejnenom v časopise The Century Magazine v novembri 1881, kapitola XXIII., str. 905
http://www.rense.com/general81/rusgen.htm