Prológ

Podľa slovníka cudzích slov ktorý zpracoval kolektív autorov a konzultantov Encyklopedického domu v roku 1995 slovo Holocaust znamená genocída, alebo vyvražďovanie.
Vyničenie a vyhladenie celých národov a národnostných skupín existovalo i v minulosti. Hovorilo sa tomu jednoducho: vyhladenie, zničenie, alebo vyničenie. Tak boli vyničení Aztékovia španielskými dobyvateľmi, Indiánov vyničili predkovia dnešných Američanov, Polabských slovanov asymilovali Nemci a podobne Na žiadne toto vyhladenie neexistovalo špecifické slovo Holocaust. Začalo sa používať až pri vyhladzovaní chudobných Židov v niektorých krajinách Europy počas druhej svetovej vojny. Je zaujímavé, že i keď v nacistických koncentračných táboroch boli i iní príslušníci národov, rás a politickej príslušnosti určení k vyvraždeniu, na žiadnu z týchto skupín sa slovo Holocaust nepoužíva. Pohliadnime na tento problém z historického hľadiska.

Biblia zaznamenáva, že v dobe patriarchu Jákoba vypukol na zemi hlad. O príchode tohto hladu bol dopredu informovaný egyptský faraón. Preto na túto dobu sedemročného hladu si zabezpečil veľké množstvo potravín. Správcom Egypta bol v tej dobe jeden z dvanástich Jákobových synov Jozef. Patriarcha Jákob ktorého meno bolo neskoršie pozmenené na Izrael /1. M. 35 : 9/ bol pozvaný svojím synom Jozefom z Kananejskej zeme, aby prišiel do Egypta a tu prečkal roky hladu. Prišiel celý Jákubov /izraelský/ kmeň, ktorý v tej dobe činil sedemdesiat členov. /1. M. 46 : 27/. Pretože egyptská zem bola neporovnateľne úrodnejšia než zem Kanánu, pobyt Izraelitov v Egypte sa predlžil zo siedmich rokov na - 430.

Počas 430 rokoch pobytu v Egypte sa 70 členný izraelský kmeň neuveriteľne rozmnožil, ale výsady, ktoré Izraeliti zásluhou Jozefa po stáročiach užívali, zanikli. Jákobovi potomkovia /Izraeliti/ sa začali stretávať s krutou realitou egyptského života. Naviac Egypťania v nich začali vidieť nebezpečenstvo. Začali podnikať kroky na zníženie tohoto nebezpečenstva. Najprv sa snažili sa Izraelitov utýrať ťažkou otrockou prácou. Keď to nepomáhalo pristúpili k drastickejším opatreniam : zabíjali a topili v rieke Níl izraelské deti mužského pohlavia. Slobodný život Židov s veľkými výsadami sa zmenil na život otrokov. Kto pozná Bibliu, vie, prečo došlo k tak drastickým opatreniam. /2. M. 1 : 8 - 22/ Napriek týmto otrasným skutočnostiam to Židia neoznačili ako Holocaust.

Volali k svojmu Bohu a prosili o vyslobodenie. Boh ich vypočul a poveril Mojžiša, aby vyviedol izraelský národ z egyptského otroctva. Po 430 ročnom pobyte vyšlo z Egypta 6O3.550 mužov schopných vojenskej služby okrem žien, detí a starcov /4. M. 46 kapitola/ Po prejdení Červeného mora ktoré sa zázračným spôsobom rozostúpilo a tak pomohlo prenasledovaným Izraelitom, vyšiel Mojžiš na horu, aby priniesol Desatoro prikázaní. Bol to zákon, ktorým sa mali Izraeliti riadiť. Po jeho odchode si Židia urobili zlaté teľa a začali ho uctievať ako svojho boha. /2.Mojž. 32:1-28./ Keď sa Mojžíš z hory vrátil a uvidel čo sa stalo, prikázal zabiť priestupníkov. Nastalo zabíjanie. Bolo zabitých tri tisíce mužov. Nikto z prežijúcich to neoznačil ako Holocaust, ale ako Boží trest.

Počas cesty púšťou nastala nespokojnosť izraelského národa. Spomínali na otroctvo v Egypte, kde boli sice otrokmi, ale mali dostatok potravy všetkého druhu. Jednalo sa predovšetkým o mäso. Začali reptať a chceli sa vrátiť späť do Egypta. Keď im Boh zabezpečil mäso vo forme prepelíc, nastalo nerozumné zabíjanie a zhromažďovanie zásob mäsa, ktoré v púštných podmienkach rýchle podliehalo zkaze. Boh sa nahneval a spôsobil obrovskú porážku Izraelitov. /4. M. 11 : 1 - 35/. Nejednalo o Holocaust, ale o Boží trest.

Pred vstupom do zasľúbenej zeme šli dvanásti zvedi prešpehovať zem. Desiati sa vrátili so zlou zprávou. Hovorili, že zasľúbenú zem obývajú obrovia, a táto zasľúbená zem žerie svojích obyvateľov. Izraeliti vraj budú pri vstupe do tejto zeme zničení. Izraeliti sa vzbúrili a nechceli do zasľúbenej zeme vkročiť. Boh povedal, že za trest budú putovať 40 rokov po púšti a všetci, ktorí sú starší ako 20 rokov zomrú na púšti. Zahynulo viac ako 600.000 boja schopných mužov a všetci Izraeliti, ktorí boli starší ako 20 rokov. Nebol to Holocaust. Bol to Boží trest.

Neuplynula dlhá doba a vzbúrila sa čelaď Kóracha, Dátana a Abírama. Odmietli počúvať príkazy Mojžíša. Podľa 4. M. 20-35 sa zem otvorila a pohltila celé tri rody i s ich drobnými deťmi a dobytkom. Bolo ich veľké množstvo. Nebol to Holocaust. Bol to Boží trest.
Mnohí neboli spokojení s trestom, ktorý postihol tri čelade Izraelských. Začali obviňovať Mojžíša a Árona. Prišiel nový trest od Boha - 14. 700 ostalo ležať mrtvých na zemi. /4. M. 16 : 49/. Nikto to neoznačil za Holocaust.
Počas 40 ročného putovania púšťou sa Izraeliti utáborili v Šittíne, kde sa stretli s kmeňom Moabitov. Začali uctievať ich boha Bál-peora. Mojžíš vydal príkaz obesiť všetkých čelných Izraelských predstaviteľov, ktorí prepadli uctievaniu Bál-peora a zabiť každého Izraelitu, ktorý mal podiel na tomto uctievaní. Zabitých bolo úctihodné množstvo - dvadsaťštyri tisíc. /4. M. 25 : 9/ Nebol to Holocaust. Bol to Boží trest za porušenie prvého prikázania z desatora.

Po vstupe do zasľúbenej zeme sa vydalo 3.000 mužov dobyť mesto Háj. Utrpeli porážku a dali sa na útek. Jozua zistil, že sa tak stalo preto, lebo jeden zo Židov - Achan si prisvojil z vojnovej koristi z mesta Jericha to, čo mu nepatrilo /plášť, striebro a zlato/. Jozua nechal Achana s celou početnou rodinou, synmi, dcérami i dobytkom bez milosti ukameňovať. /Jozua 7 : 20 - 26./ Nebol to Holocaust. Bol to trest za nedodržanie Jozuovho príkazu.

Kniha Sudcov opisuje ako sa Židia stále odkláňali od bohoslužby Jehovovi a slúžili démonom, ktorých uctievali okolité národy. Preto za trest museli slúžiť pohanským národom Kananejcom, Sýrom, Hevejcom, Libanoncom, Amorejcom, Hetejcom, Ferezejcom, Jebuzejcom a iným, ktorí s nimi jednali ako Egypťania. Boli od týchto národov prísne trestaní, museli ukrývať svoje obylie a potravu vo vykopaných jamách po lesoch, aby im ju tí, ktorí mali nad nimi momentálne vládu nezobrali a oni i s deťmi by boli zomreli od hladu. /Kniha Sudcov/. Ani to nebol Holocaust. Bol to trest Boží za nedodržiavanie Božích príkazov a nariadení.

Spory si medzi sebou riešili Izraeliti krutým spôsobom. Izraelci z kmeňa Benjamína v Gibee znásilnili ženu jedného Levitu. Žena po znásilnení zomrela. Levita rozsekal mrtvú ženu na 12 kusov a každému izraelskému kmeňu poslal po jednom kuse. To vyburcovalo Izraelitov do takej miery, že zaútočili na vlastný kmeň Benjamína. Zo začiatku nemali šťastie. Dvadsaťšesť tisíc boja schopných mužov z kmeňa Benjamín vyšlo do útoku proti ostatným kmeňom Izraela. Kmeň Benjamína zabil dvadsaťdva tisíc Izraelitov. Na druhý deň vyrazili Benjamínovci do útoku znovu proti svojím vlastným izraelským bratom. A zase im prialo šťastie. Zabili osemnásť tisíc Izraelitov. V následujúcom dni sa Izraelci vzchopili a zvíťazili. Zabili viac ako dvadsaťpäťtisíc Benjamínovcov. Z celého kmeňa sa zachránilo len 600 mužov ktorým sa podarilo utiecť do púšti kde sa ukryli v skalných masívoch Rimonna. Izraeliti sa vrátili do miest ktoré obývali Benjamínovci a povraždili všetkých obyvateľov i zvieratá. Ich mestá podpálili. V boji zahynulo celkove viac ako 65.000 mužov. Zpráva nepopisuje koľko bolo zabitých civilných obyvateľov v mestách Benjamínových. Ani to nebol Holocaust. Bol to trest za znásilnenie Levitovej manželky. /Kniha Sudcov 20. kapitola/

Aby nebol vyhubený kmeň Benjamínovcov, rozhodli sa Izraeliti zásobiť zvyšok mužov ukrytých v skalných masívoch v Rimmone - ženami. Zaútočili na iné pokolenie Izraelitov usadených v Jabeš-Gileáde. Pobili obyvateľov Jabeš-Gileáda, mužov, ženy i deti. Ponechali iba panny. Bolo ich 400. Odviedli ich ako zajatkyne pre Benjamínovcov do púšte. Na ktorého sa panna nezvýšila, dostal radu, aby si ulovil a uniesol pannu z iného izraelského kmeňa usadeného v Síle, čo Benjamínovci i urobili / Kniha Sudcov 21. kapitola/. Ani v tomto prípade sa nejednalo sa o žiaden Holocaust. Bolo to proste zásobenie Benjamínských mužov - pannami.

Za doby proroka Samuela Izraelský národ bojoval proti Filištínom. V prvý deň boja bolo zabitých štyri tisíc Izraelitov. Domnievajúc sa, že ak bude medzi nimi truhla zmluvy určite zvíťazia, nechali ju priniesť z chrámu do vojenského tábora. Truhla im nepomohla. V následujúcom útoku utrpeli Izraeliti ďaľšiu porážku. Bolo zabitých tridsaťtisíc Izraelitov a truhla Božej zmluvy padla ako korisť do rúk Filištínom. /1.Samuelova 4 a 5. kapitola./ Nebol to Holocaust, - bol to trest od Boha.

V druhej knihe Samuelovej sa píše, že satan naviedol kráľa Dávida previest sčítanie ľudu. Toto odporovalo nariadeniu Jehovovmu. Následoval trest. Zomrelo sedemdesiat tisíc Židov /2. Sam. 24 : 15/. Ani týchto sedemdesiat tisíc mŕtvych sa nepovažovalo za Holocaust. Bol to trest, ktorý následoval za priestupok izraelského kráľa Dávida.
Prvá kniha Kráľov od 14 po 16 kapitolu popisuje o krutých bojoch v rámci samotného Izraela. Vyhladzovali sa a vraždili medzi sebou celé roky. V týchto bratovražedných vojnách zomreli tisíce Izraelitov. Bolo toto vyvražďovanie Holocaust? Z Biblie sa dozvieme, že nebol. Bol to Boží trest.

Za vlády asýrského kráľa Salmanazara, premiestnil tento kráľ desať z dvanástich kmeňov Izraelského národa do Asýrie a do médských miest. Museli opustiť svoju rodnú zem, zanechať domy a všetko čo nadobudli a odísť do zajatia do Asýrie. Ich domy a pozemky pridelil asýrský kráľ iným národom z Babylona a iných kútov zeme, ktoré sa nasťahovali na územie po presídlených Izraelitoch. Bolo to kruté nariadenie, ale nikde sa o tom nehovorí ani nepíše ako o Holocauste, práve naopak, v Biblii sa píše o tom, že to bol trest od Boha.

O niekoľko desaťročí prišiel babylonský kráľ Nabuchodonozor a zobral do zajatia posledné dva kmene z Jeruzalema a okolia. Odviedol ich do Babylona. Jeruzalém vypálil, mury domov a chrámu rozboril a celý Jeruzalém premenil na ruinu. Čo sa dalo odniesť, všetko bolo odnesené do Babylona. Tých, ktorých neodviedol do zajatia pobil. Ponechal len chudobný, bezvýznamný ľud ako oráčov a vinárov, aby pôda celkom nezpustla. / 2. kniha Kráľov 25 kapitola/. Znovu to nebol Holocaust. Bol to trest Boží za nevernosť.

Po niekoľkých desaťročiach boli Izraeliti prepustení za zajatia. Vrátili sa do svojej zeme. Bohatí Židia začali otrasným spôsobom vykorisťovať chudobných Židov. Chudobní museli dávať svoje polia a vinice do zástavy bohatým. Museli si požičiavať peniaze na dane a predávať svojích synov a dcéry do otroctva bohatým Židom. Proti bohatým Židom a ich spôsobom vykorisťovania ostro vystúpil Nehemiáš a rázne odsudzoval kupovanie detí z radov chudobných Židov, ktorí mali slúžiť ako otroci bohatým Židom. /Nehemiáš 5 kapitola/. Nikto zo Židov to nepovažoval za Holocaust. Ak chudobní Židia nemajú peniaze, majú byť predaní bohatým.

Keď sa Židovka Ester zásluhou Mardochea stala ženou perszko-médského kráľa Ahasvera, požiadala kráľa, aby sa v krajinách patriacich pod Ahasverovo kráľovstvo mohli židia pomstiť tým, ktorí ich nenávideli. Esterinej žiadosti bolo vyhovené. Židia vyvraždili sedemdesiatpäť tisíc mužov. Toto vyvraždenie vyhlásili ako sviatok radosti a dali mu názov Purím. Dodnes ho svätia ako deň hodov a radosti. Ak by sa v tomto prípade dalo hovoriť o Holocauste, tak len v zmysle vyvraždených obyvateľov Ahasverovho kráľovstva.

Prorok Izaiáš v prvej kapitole svojej knihy píše o Izraelitoch ako o nevďačnom ľude, ako o zradcoch, ktorí sústavne odpádávajú od svojho Boha, ktorých ruky sú plné krvi a vykonávajú bezbožné skutky. Nesúdia podľa spravedlnosti, milujú úplatné dary a slúžia démonom. Je im prorokované, že budú za to prísne trestaní a zahynú. Takéto a podobné výstrahy sa nesú celou Bibliou, všetkými knihami prorokov.

Ak sledujeme históriu izraelského národa, zistíme, že po celé tisícročia izraelský národ mal klesajúcu a stúpajúcu tendenciu. Po odvrátení sa od Jehovu prichádzal trest. Po treste pokora. Po pokore požehnanie a vzostup. Po vzostupe a zlepšení situácie nastávalo znovu odpadnutie. Tento sústavný vzostup a pád trval až do doby príhodu Ježíša Krista.

Židia po celé stáročia očakávali Vykupiteľa a kráľa, ale nie takého ako bol Kristus. Chceli kráľa a Vykupiteľa, ktorý by sa ich zastával, ktorý by ich vyzdvihoval ako vyvolený národ a súhlasil so všetkým, čo prevádzali. Nechceli kráľa, ktorý by ich karhal a trestal. O takého nemali záujem. V priebehu stáročí mali dosť svojích vlastných karhajúcich prorokov, ktorých pohlavári a židovská církevná hierarchia nemilosrdne zabíjala. Chceli mať kráľa podľa svojej vlastnej vôle. Prišiel kráľ, ktorý im nevyhovoval. Zabili ho. Tak to urobli s mnohými prorokami pred Kristom. To isté by urobili dnes, keby prišiel druhý Kristus a prikázal im milovať Palestíncov, láskou a porozumením zvíťaziť nad lžou a nenávisťou a požiadal by ich aby za všetkým urobili tlustú hrubú čiaru. Dnes by mu neponechali ani tri a pol ročnú dobu kazateľskej služby, ako to urobili s prvým Kristom pred takmer dva tisíce rokmi.

Podľa židovského historika Josefusa Flávia obľahlo rímske vojsko vedené Titom v roku 70 po Kristu Jeruzalem a zničilo ho. Bilancia: Miliónstotisíc mŕtvych a 900.000 zajatých. Židia boli predávaní ako otroci do Egypta a iných častí zeme. Ako národ skladajúci sa z 12 kmeňov Izraela prestali existovať. Boli rozptýlení po celej zemi ako vyhnanci a bezdomovci.

Encyklopedia Biblie Gemini z roku 1992 str. 251 píše : "Od tej doby neexistuje žiaden chrám. Západná hradba /Múr nárekov/ stojí dodnes ako bolestná pripomienka a tento múr Židia často navštevujú. Pokus o obnovu v roku 132 - 135 po Kristu žalostne ztroskotal a rímský cisár Hadrián nechal Jeruzalem znesvätiť. Premenoval ho na Aelia Capitolina a postavil tam Diov chrám. Zakázal Židom prístup do mesta a až od roku 1967 sa môžu Židia znovu modliť u Múru nárekov.
Ani o tejto skutočnosti zániku Izraelského národa nehovoria Židia ako o Holocauste - a nepožadujú od rímskej ríše - dnešného Talianska žiadne odškodné alebo návrátenie majetku. Ukradnuté veci ktoré boli odvezené do Ríma musia dodnes v nejakej forme existovať. Napriek tomu, čo sa v roku 70 po Kristu so židovským národom stalo, nepoužívajú Židia na tieto skutočnosti slovo Holocaust.

Vysvetlivky :
1. M. 35 : 9 - Prvá kniha Mojžíšova, 35 kapitola, 9 verš
1. M. 46 : 27 - Prvá kniha Mojžíšova , 46 kapitola, 27 verš
2. M. 1 : 8 - 22 - Druhá kniha Mojžíšova , 1 kapitola, 8 až 22 verš
4. M. 46 - Štvrtá kniha Mojžíšova, 46 kapitola /celá /
2. M. 32 : 1 - 28 - Druhá kniha Mojžíšova, 32 kapitola, 1 až 28 verš
4. M. 11 : 1 - 35 - Štvrtá kniha Mojžíšova , 11 kapitola, 1 až 35 verš
4. M. 20 : 20 - 35 - Štvrtá kniha Mojžíšova, 20 kapitola, 20 až 35 verš
4. M. 16 : 49 - Štvrtá kniha Mojžíšova, 16 kapitola, 49 verš
4. M. 25 : 9 - Štvrtá kniha Mojžíšova, 25 kapitola, 9 verš
Jozua 7 : 20 - 26 - Kniha Jozuova, 20 kapitola, 26 verš
2. Sam. 24 : 15 - Druhá kniha proroka Samuela 24 kapitola, 15 verš

Citáty sú vybraté z Hebrejských Svätých písiem /Starý zákon/ podľa ekumenického vydania z roku 1985 s cirkevným schválením biblickej spoločnosti, Praha 1985

_____________________________________

Jozef Vaškovič