rubrika: slovensko 2009

Mnohí, aspoň tí starší, si pamätajú, ako za komunizmu z roka na  rok rástli počty účastníkov povstania 1944. Kadekto odrazu, najmä však dodatočne, povstával proti neexistujúcemu klérofašizmu na Slovensku.

No nebolo to iba povstanie, ktorého rady utajených účastníkov rástli úmerne tomu, ako sa rady skutočných partizánov scvrkávali. Po okupácii v auguste 1968 sa ako šibnutím čarovného prútika rozmnožili normalizátori, ktorých odrazu bolo viac ako davov jasajúcich nad reformnými pokusmi Alexandra Dubčeka. Aj po páde režimu sme sa ako zázrakom stali národom odporcov totality.

Učitelia vedeckého ateizmu sa pretransformovali na politológov, najlepšie znalcov západnej demokracie. Na perách inteligencie baletne tancovala láska k novým svetlým zajtrajškom, tentoraz v objatí všemocných a všemúdrych USA. Z ospevovaného Ruska sa stala čierna diera.

Deti bývalých zväzákov, ktorí vyhadzovali v päťdesiatych rokoch uznávaných profesorov z vysokých škôl, sa akoby z noci na ráno stali nositeľmi jediných váh, na ktorých sa smie posudzovať miera ľudských práv. Najradšej by opľuli aj otca a mater, len aby zaoceánsky hegemón vyzeral v porovnaní so Slovenskom ako raj na zemi.

A tak už les čakám, ako sa odrazu začnú obdivovači sochy Slobody obliekať do novej hrošej kože, až sa nebodaj USA začnú rozpadať. S napätím čakám, čo budú vravieť tí, ktorí nás dokopávali do EÚ a NATO, až nás jedného dňa zakladajúce štáty únie začnú púšťať k vode.

Zatiaľ mlčia, lebo ešte nie je jasné, čo bude. Ešte im nie je známy víťaz. Lebo oni sú hrdinovia víťazov, nie porazených Čo by už komu dalo byť hrdinom tých, čo prehrali. To dá predsa rozum: kým víťazstvo prináša zisk, za porážku sa platí...

Prosto ľudia sú už takí. Povstávajú. Najradšej však ex post. Vtedy, keď ich za toto povstávanie niekto vyznamená ako hrdinov, a ešte lepšie, keď im za to pridá k platu. Ja viem, ja viem, taká je skúsenosť malých národov, po chrbticiach ktorých mnohokrát sem-tam pochodovali čižmy mocných. A predsa ma to zahanbuje.

A predsa mi oči zalievajú slzy pri pomyslení, ako málo hrdinov je na barikádach a ako mnoho ich je v období prosperity, keď je už dobojované. A nielen to, dodatoční hrdinovia sú schopní klesnúť až tak hlboko, že neváhajú označiť tých pravých za zločincov a príčinu všetkého zla...

Koľko je dnes zástancov občianskych práv a kritikov prezidenta Jozefa Tisa. Zazlievajú mu že sa (v období svetovej vojny!) nenechal popraviť za spoluobčanov, ktorí nieže nikdy nepriali Slovákom, ale dodnes pre náš národ nemajú dobrého slova. Ani na okamih sa pritom nepozrú do zrkadla, aby v ňom uzreli vlastnú tvár, ktorá bez pohnutia súhlasila {v období demokracie!) s bombardovaním Srbska.

Sú i takí dobráci, ktorí posielajú pozdravné telegramy demonštráciám na podporu vojenskej agresie proti ubitému národu, hoci jeho existenciu bránia deti kameňmi a otcovia nanajvýš po domácky vyrobenými "raketami" s pochybnou dĺžkou doletu a ešte pochybnejšou presnosťou.

Tak je to s nami. Zbabelosť má prosto nos na víťazov. A kde ich nájdete? No predsa v zlomových časoch doma a po vybratej bitke v prvých radoch čakateľov na spoločenskú prestíž.

Teodor Križka, Kultúra 25. marca, str. 1, 2

Diskusia: